Keby sa to týkalo len slabých politikov, regionálnych funkcionárov všemožných zoskupení a zväzov, ktorí sa takto "pripomínajú" svojim vplyvnejším kolegom, nejakej tej zdravotnej sestričky, ktorá nevie síce trafiť do žily, ale určite dokáže trafiť do správnych... dverí, asistentky riaditeľa, ktorej sa napína na bujnom poprsí úsporny svetrík rovnako často, ako sa zamestnancom napínajú nervy pre jej neprítomnosť na pracovisku (samozrejme ospravedlnenú), zle píšuceho redaktora, ktorý nachádza obdivuhodnú slovnú zásobu pri vymýšľaní ód na mocného šéfredaktora, všetkých tých milučkých kolegýň, ktoré sa snažia očariť iných (lepšie situovaných) kolegov, či šéfov, nepoviem nič, pretože tí ľudia sú mi vzdialení. Týka sa to však aj ľudí, ktorých poznám a ktorých mám rada. A tak chodím po svete a začínam si vážiť nielen tých, ktorí to nerobia, ale najmä tých, ktorí stále dokážu rozlíšiť, či sa niekto prihovára ich tvári alebo ich zadku...
doprdelvlezectvo...
Valí sa to na mňa zo všetkých strán. So stúpajúcou dávkou znechutenia sledujem, ako rôzni bezvýznamní pajáci robia rektoskopiu tým významnejším, vrtia sa pred nimi ako kórejské prostitútky a všemožne sa snažia dostať do pozornosti tých, čo majú trochu vyššie postavenie, o poznanie viac moci alebo prostriedkov. Používajú na to rôzne spôsoby - od oslavných frenetických výkrikov začínajúcich slovom "ach" až po prepracovanú masáž ega prípadne iných častí tela tých mocnejších...