*Kráčam do roboty v tanečnej nálade, v nedeľu som videla maličkú cez webkameru, ukazovala mi, aké má dlhé vlásky a potom donútila mamu, aby jej v nich urobila tisíc vrkôčikov. Vždy, keď jeden pribudol, utekala pred zrkadlo a obdivne vzdychla: WOW. Potláčam slzy a snažím sa len smiať, keď mi číta z novej knižky, keď spolu spievame pesničku Kom-kom-kominár, keď si obúva čižmičky ľavú na pravú a pravú na ľavú, bozkáva moju fotku a varí mi v detských riadikoch kávičku...*Kráčam do roboty v tanečnej nálade, na zastávke autobusu sa o jej kraj opiera opitý chlap a ja rozmýšľam, či začal piť hneď ráno, alebo je opitý od včera. Opilci ma desia, možno je to zakódované kdesi hlboko vo mne, možno je to tým, že ja sama nepijem. Občas je to v spoločnosti dosť ťažko vysvetliteľné, chodievame si s kamarátmi sadnúť raz do mesiaca k Šteinovi, nedať si tam nič na pitie, je fakt smiešne, keď však niekto povie "pivo", vždy si spomeniem len a len na jedného kamaráta, do ktorého som bola hriešne zamilovaná... Mal krásnu ženu a maličkú dcérku a oči... oči, ktoré bolo treba zakázať. O svojich neposlušných vlasoch tvrdieval, že si ich musí oplachovať pivom, ináč by vyzerali ako po výbuchu, každý mesiac ho strihala ďalšia naša kamarátka a ja som jej závidela, že sa mu môže dotýkať vlasov a predstavovala si, čo po tom strihaní asi robia. - S ním? - spýtala sa ma začudovane. - Ani keby to bol jediný chlap na svete... -Zvláštne, aký rozdielny môže byť vkus. Ale asi je to dobre, veď ak by sa všetkým páčil jediný muž alebo jediná žena...*Keď vkročím do kancelárie, kolegyňa sa už niekoľko minút snaží neúspešne naštartovať mašinu (rozumej počítač). - Mám pocit, že mávam nesprávne želania, - prehodí prekvapivo. Vyčkávam, čo príde po jej úvode, dokáže celkom dobre glosovať.- Nemávam správne želania, keď padá hviezda, želám si vždy zdravie, lásku, peniaze. Mala by som si želať, aby mi aspoň raz fungoval počítač! - prehlási.Nespýtam sa kolegyne, či sa jej aspoň tie ostatné želania plnia, pretože si okamžite spomeniem na večer, keď som po prvýkrát pozorovala hviezdy s mojím manželom a želala si. Nesplnilo sa mi to. Teda, aby som bola spravodlivá - niečo sa splnilo. A len tak mimochodom, povedala som vtedy hviezdam, s kým chcem prežiť najväčšiu lásku? Nepovedala. Tak čo sa sťažujem? Kolegyňa má pravdu, želania by mali byť presné...*Poctivo sa prehrýzam agentúrnymi správami a vždy keď narazím na nejakú o nemenovaných obetiach, preblesne mi mysľou, že ten zabitý vojak, či civilista bol niekoho muž, otec, syn, brat, či milý. Voľakedy dávno kolega zo švandy navrhol, že pozornosť budeme venovať len správam od 2 zabitých hore, pri živelných katastrofách od 20 hore a mne prešiel po chrbte mráz, pretože to, čo malo byť žartom, je žiaľ v svete médií bažiacich po senzácii bežnou praxou. Rozmýšľam, o koľko sa budú líšiť správy o dvadsať rokov a mám neblahé tušenie, že budú znieť presne takto: " Na Západnom brehu prišli o život dvaja izraelskí vojaci." " Pri samovražednom útoku na preplnenom irackom trhovisku bolo zabitých 20 civilistov, z toho väčšinou ženy a deti." " V Číne sa pretrhla hrádza, voda zmietla tri dediny. Je to už druhá katastrofa za posledný týždeň, vo štvrtok v bani v centrálnej Číne výbuch uväznil 33 baníkov." " V Ruskom parlamente sa pobili šiesti poslanci, slovenskí zákonodarci prerušili rokovanie pre nedostatok prítomných."" Dva dni pred voľbami v Taliansku sa prevalil jeden z najväčších korupčných škandálov." " Pred budovou OSN, kde sa konalo stretnutie G8, zasahovala polícia. Vo väzbe sa ocitlo 40 aktivistov Greenpeace." *Podvečer sa vlečiem unavená domov. Pri obchode stretávam pani Z. Volám ju pani Z odo dňa, keď ma našla pod svojím domom zvíjajúcu sa od bolesti. Bol to len moment, noha v čižme sa mi dostala do nejakej hnusnej jamy a podvrtla sa mi. Zrútila som sa s výkrikom na zem, v nohe mi vybuchla bolesť a ja som mala pocit, že som si odtrhla chodidlo. Pani Z mi okamžite zbehla na pomoc. V ruke niesla čaj a starú deku, ktorú mi podložila pod nohu okamžite, ako mi vyzula čižmu. Ak by to neurobila, neskôr by mi ju asi museli rozrezať, noha mi po pár sekundách napuchla ako balón. Pani Z do mňa naliala čaj, myslím, že som bola len pikosekundu od omdletia, a zavolala mi sanitku.*- Ako sa máte,- prihovorí sa mi pani Z s milým úsmevom. - Dávno som vás nevidela. -Poviem jej, že mi je celkom fajn a spýtam sa to isté jej. - Dá sa to vydržať. Syn je momentálne kľudný. A muž? Už som si zvykla. Cez týždeň to ako tak ide, len tie víkendy. Tie sú zlé. Vtedy ho mám od rána do večera doma. -Má syna schyzofrenika a muža ťažkého alkoholika. - A dcérka? - snažím sa ju odvrátiť od smutných myšlienok. Pred desiatimi rokmi si zobrala do opatery osemročné dievčatko.- Dcérka? Tá mi pred pár mesiacmi odišla z domu. Ozvali sa jej praví rodičia. Mala som ju ako vlastnú a oni sa nikdy o ňu nezaujímali. Až teraz. Veru si občas aj poplačem. -Postupne mi to dochádza. Dochádza mi tá obludná nespravodlivosť, ktorá tejto žene namiešala karty.- Je to nespravodlivé, - vyhŕknem pobúrene. - Je nespravodlivé naklásť toľko bolesti na jedného človeka! - - Nespravodlivé?- spýta sa začudovane. - To nás len Pán skúša v pevnosti lásky k nemu...-Chcem vykríknuť, preboha, čo je to za nezmysel? Aká skúška? Aká láska? Veď to je, ako keby som deň čo deň mlátila svoje deti a overovala si pevnosť ich lásky ku mne. A potom sa pozriem do jej láskyplnej a trpezlivej tváre a zahryznem si do jazyka.*Pred výťahom sa zrazím s kamarátkou. - Muži sú hovädá, - povie mi bez úvodu.Viem, že ju nedávno ten jej opustil, tak čakám, čo nové sa dozviem.- Vieš, akú mi dnes poslal smsku? Vraj už vedia, že to bude dievčatko a... - hlas sa jej zlomí.Nemôžem si pomôcť, zauvažujem nad tým, koľko citlivosti potrebuje muž, aby pochopil, že bez takýchto informácií by sa asi jeho bývalá zaobišla.* Doma ma čaká jedno vyhladované psíča a jedno vyhladované dieťa. Keď oboch nakŕmim, sadnem si k počítaču a otvorím poštu. Do očí mi udrie list od neznámeho dievčatka. Píše mi svoj príbeh lásky, lásky a nevery, lásky a bolesti a prosí ma o radu. Odpíšem jej najcitlivejšie ako viem, hoci tuším, že moje slová jej asi nepomôžu, že k svojmu poznaniu bude musieť dospieť sama.Tak ako ja. A potom vypnem počítač a zababuším sa do vankúšov. Pustím si Georga Michaela a dovolím vstúpiť do unavenej mysle snom. Tým najnežnejším a najkrajším. Že raz...V jeden deň...
