obludnosť v priamom prenose...

Otcove slová som si zapamätala na celý život a neskôr ich aplikovala na dianie okolo seba. Uvedomila som si nielen to, že záleží na spôsobe, akým sa veci interpretujú, ale aj to, že čím častejšie o niečom počúvame, tým rýchlejšie nám to zovšednie a náš prah citlivosti sa začne posúvať.    Pamätám sa, že keď som prvýkrát čítala príbeh o pedofilnom vrahovi, nabehla mi po tele husia koža a niekoľko dní som mala žalúdok ako na vode. Predstava, že niekto zneužije dieťa a potom ho zabije, vyvolávala u mňa nepopísateľné pocity. Detailné opisy utrpenia, ktoré detské obete pred svojou smrťou museli prežiť, padali na mňa zo stránok tých novín ako údery a ja som si želala jediné - už nikdy sa nemusieť stretnúť s niečím podobným...  Mýlila som sa. S príchodom bulvárnej tlače na pulty novinových stánkov a po príchode istej nemenovanej televízie na našu scénu som bola deň čo deň konfrontovaná s násilím. Správy o osamelých starých ľuďoch ubitých na smrť pre pár korún, svedectvá o zneužívaných deťoch, výpovede týraných žien, detailné zábery roztrhaných tiel po bombových útokoch, chŕlili odrazu všetky médiá deň čo deň. Niekto mi na tomto mieste iste povie: Nemusíš pozerať televízne noviny, nemusíš počúvať správy, nemusíš... Áno, nemusím. Stačí stisnúť gombík na ovládači. A ja to tak aj robím. Z jediného dôvodu. Aby som si neznížila prah citlivosti. Aby som raz nad niečím desivým nemávla ľahostajne rukou.  Pretože o to tu ide. Obludnosť v priamom prenose a šikovná propaganda, že to proste tak je, že sa tomu nedá vyhnúť, alebo dokonca, že je to správne, robia s človekom divy. Postupne otupieme. Články, ktoré nám ešte pred pár rokmi naháňali hrôzu, prelistujeme už bez pohnutia s hmatateľnou myšlienkou: m ňa sa to predsa netýka.Že v Iraku zahynuli ďaľší dvadsiati ľudia? Že kdesi týrajú a ponižujú väzňov? Že v Londýne vybuchlo metro? Že v Bombaji bohatí zvrhlíci zneužívajú chudobné deti? Že existujú cestovné kancelárie organizujúce zájazdy do metropol živiacich sa detskou prostitúciou? Že niekto spreneveril milióny určené na pomoc obetiam živelných pohrôm? Že niekde pedofilný kňaz zneužíva deti? Že niekomu uniesli dcéru? Že komusi dobodali syna? Že niekto rozmlátil mladému dievčaťu hlavu o kameň a potom sa sexuálne nad ním ukojil? Že niekto...   Viem, že nemôžem stisnúť gombík a zrušiť vojny, zničiť obchod s bielym mäsom, odhaľovať a trestať detskú pornografiu, vziať deti krutým a zvrhlým rodičom, zavrieť všetkých násilníkov do väzenia, zúčastniť sa na každom mierovom pochode, podpísať každú petíciu.Nemôžem proste zmeniť svet... Môžem však napriek tomu stále dávať pozor na iný gombík. Ten v mojom vnútri. Aby sa nikdy nevypol.   Aby ubližovanie bezmocným a nevinným bolo vždy pre mňa ubližovaním. Aby podvod bol pre mňa podvodom, či pri ňom ide o tisíce alebo o miliardy.  Aby obludné javy zostali pre mňa obludnosťou. Aby som ich vždy vedela správne pomenovať, odsúdiť, či zakázať  a nedala sa (v prípade majiteľov vydavateľstiev, novín, televízií, či rôznych serverov a domén) zlákať vidinou, že si ich ľahostajným zobrazovaním zvýšim popularitu, čítanosť, či sledovanosť svojho média.