Nedokážem si vôbec predstaviť pocity ľudí, ktorí behom pár hodín prišli o celý svoj majetok, tých ľudí, ktorých tak či tak bije už dlhé roky život formou nedostatku pracovných príležitostí, tých ľudí, ktorí prežívajú vďaka svojim záhradám, poliam a hospodárskym zvieratám. Neviem si vôbec predstaviť pocity starých ľudí, ktorí nebudú mať už ani prostriedky ani silu opraviť si svoje obydlia. Neviem si predstaviť tú spúšť, ktorú voda zanechala a koľko domácich zvierat sa utopilo. Ja viem, keď sa valí voda, človek ratuje najskôr holý život, kto by odväzoval psa z reťaze? Nie, nechcem na to myslieť, pretože akokoľvek to znie "smiešne", pomyslenie na topiace sa zvieratá mi sťahuje hrdlo.
Hrdlo mi sťahuje aj pri pohľade na vyčerpaných a nešťastných ľudí, ktorí prišli o všetko. Z Oravy mi volá neter, ktorých povodeň síce obišla, ale už dnes vedia, že prišli o celú úrodu.
Pozerám sa na zaliate polia, záhrady a domy a do hlavy sa tlačí neodbytná otázka. Odkiaľ sa zobrala všetka tá voda? Pár hodín ma prenasleduje myšlienka, či toto všetko nemá na svedomí islandská sopka, hoci sa mi jeden z meteorológov snaží vysvetliť, že iné krajiny boli sopečným oblakom zasiahnuté oveľa viac a povodne tam nie sú. Do mysle sa tlačí ďalšia otázka. Nespôsobili sme si katastrofu takýchto rozmerov nešetrným výrubom lesov, megalomanskými zásahmi do prírdy, necitlivými stavbami, zanedbaním údržby potokov, hrádzí a iných "voduvzdorných" opatrení?
Dalo sa niečomu takémuto predísť?
Čo bude nasledovať ďalej? Rekapitulujem v mysli množiace sa zemetrasenia, výbuchy sopiek, suchá, záplavy a iné katastrofy. Popri tom sa mi do mysle natíska obraz ropnej škvrny z Mexického zálivu, ktorá dosahuje veľkosť územia Čiech.
Jeden môj priateľ mi nedávno povedal, že Zem sa začína búriť proti týraniu.
Som náchylná dať mu za pravdu...
