Počet rasisticky motivovaných útokov sa v Londýne od série samovražedných teroristických útokov zvýšil podľa oficiálnych údajov až o 600 percent. Od 7. júla, kedy štyria islamskí teroristi vraždili v londýnskom metre a v autobuse, polícia zaevidovala 269 útokov na moslimov, alebo mešity. Za to isté obdobie počas minulého roka polícia eviduje iba 40 prípadov.
Človek si povie, to sa dalo čakať, pretože má stále pred očami rozmetané telá nevinných v londýnskom metre. Ja mám však pred očami aj tú druhú stranu. Ženu so sklopenými očami v typickej šatke, na ktorú sa zosype spŕška vulgárnych urážok a kopancov, do krvi zbitého študenta, ktorý sa previnil len tým, že má iné vierovyznanie ako útočníci, rozbité výklady obchodíkov a črepinami zranené detské tváre, podpálené mešity a vystrašených duchovných, nenávistné pohľady a gestá...
Keď som bola malá, detsky naivne som sa domnievala, že vojna je čestný boj muža proti mužovi. Viem, že na tom nebolo nič upokojujúce, pretože každý z tých mužov bol predsa niečí syn, niečí brat, milý, manžel či otec, no ja som bola presvedčená, že v tých vojnách sú ušetrené aspoň životy nevinných.Vojny už dávno nie sú bojom muža proti mužovi, stali sa prehliadkou stále účinnejších a smrtiacejších zbraní, ktoré nerozlišujú životy vojakov od životov žien či detí...
Terorizmus a všetko, čo s ním súvisí, je podľa mňa tou najobludnejšou a najzbabelejšou formou vojny. Zanecháva po sebe mŕtvoly len tých nevinných. A súčasne plodí niečo, čo desí... Nekontroľovateľnú nenávisť...
Raz som počula nádhernú vetu: "Ak sa teroristom podarí dosiahnuť, že budeme takí ako oni, bez ohľadu na počet obetí v skutočnosti nad nami zvíťazia..."
