Tá myšlienka mi napadla v živote ešte veľa krát a nielen v súvislosti s láskou. Naposledy včera, keď som po mnohých dňoch zase videla maličkú. Dieťa, čo už rok drží v rukách moje srdce. Vyrazilo mi dych, ako sa zmenila za tie dva týždne, čo som ju nevidela. Na hlave mala sponočku na zachytenie neposlušných vláskov, na nôžkach nezameniteľné tmavomodré sandálky a v očiach skúmavý pohľad. Na kratučký okamih mi stislo srdce pri pomyslení, že na mňa zabudla, že ma už nespoznáva, no jej sa odrazu rozžiarila tvárička tým najkrajším úsmevom na svete, natiahla ku mne upotenú ručičku a pritisla mi ju na ústa. Jasne, že som jej ju vybozkávala. A keby sa ma niekto v tom okamihu spýtal, čo si želám najviac, povedala by som: Chcem zastaviť túto chvíľu... Keď som sa potom večer vracala z návštevy domov, odrazu mi pohľad skĺzol k nohám.Tesne pri našom dome sa v pukline asfaltového chodníka krčil maličký vlčí mak. Ach, mať tak fotoaparát, vzdychla som si, a potom si spomenula, že ho mám na mobile. Vo chvíli, ako som cvakala spúšťou, prebleslo mi hlavou: škoda, že sa nedá zastaviť všetko krásne, čo okolo nás plynie, škoda, že nemožno zachytiť každý okamih, ktorý pretepluje náš život a vyvoláva v nás krásne pocity. Úsmev dieťaťa a jeho vôňu, teplo pochopenia, nečakané vyznanie, alebo len ticho. To ticho, čo skrýva v sebe pocit, že je vedľa nás ktosi, kto nás má rád. Pretože to je asi najvzácnejší zo všetkých okamihov večnosti...
