Pán Sulík si sťažuje, ako ho kde kto kritizuje za jeho principiálne správanie. A pri tom si práve za prispenia svojich vďačných obdivovateľov, buduje svoju prestíž celkom priehľadne, ako mediálny magnát.
Prednedávnom, takmer bez povšimnutia, prebehla v tlači nenápadná správa o klesajúcom počte udaní na vládou zriadenej protikorupčnej linke. Podobné linky boli sprístupnené na viacerých ministerstvách a krajských úradoch. Z pôvodných až 2OO udaní za mesiac od kedy začali fungovať, ako sa písalo v spomenutom článku, klesol počet často anonymných hlásení o podozrení z nekalých peňažných machinácií, na slabú tretinu. Podnety sa údajne začali spracovávať v necelej desatine prípadov. Aj to zatiaľ s neistým výsledkom. Alarmujúcich viac než 9O percent bolo teda neopodstatnených, alebo až falošných.
V Európskej únii pretrváva už druhý rok vleklá hospodárska kríza. Začala ticho a nenápadne. O to viac je zrazu agresívnejšia a hlučná. Prognózy jej riešenia sa z ekonomického hľadiska rôznia. Veď je to prvá veľká skúška stability celej únie. Nikto predtým ju neriešil, lebo ani nebola. Na presnú diagnózu a postup liečenia, je potrebný čas a správne rozhodnutie jednotlivých politikov štátov únie, ktoré by malo byť koordinované. Vzájomné prepojenia sú úzke.
Jedným zo základných práv pracujúceho človeka je primeraná mzda za vykonanú prácu. K tomu patrí právo na nespokojnosť s pracovnými podmienkami ústiace do práva na štrajk, ak sa tieto podmienky zdajú byť nedodržané. Aby sa tak stalo, musí byť aj objektívna príčina. Ukazovať na kameru výplatnú pásku povedzme učiteľa, o ktorom sa ani nevie či je bakalár, alebo riadne vyštudovaný vysokoškolský pedagóg, aké ma zaradenie a zrážky z platu, ňou byť nemusia aj keď sa na záber díva v televízii polovica Slovenska. Podobne dať výpoveď v masovom rozsahu v nemocnici, lebo v Rakúsku a Nemecku sú na tom zdravotníci lepšie, je základné nepochopenie Hippokratovej prísahy a porovnávanie neporovnateľného, lebo práve tam je privátny sektor u lekárov v prevahe. A to už nehovorím o dôchodkoch, ktoré sa odvíjali od celkom iného ekonomického a politického základu, ako od toho socialistického u nás .
Dodržiavanie ľudských práv, no najmä ich porušovanie, je prísne sledované demokratickými inštitúciami všade na svete. Prípady zlyhania sú súčasťou výročných správ renomovaných agentúr a pravidelne vyplňujú najsledovanejšie stránky denníkov a televíznych relácií. Nejedna utajená aféra sa práve vďaka tejto činnosti vyrieši.
Hovorí sa, že ten kto rozpráva vždy iba pravdu, má jednu výhodu. Nemusí si pamätať, čo povedal pred hodinou. Niekedy stačí ak má jasnú myšlienkovú a historickú koncepciu, slušný vedomostný prehľad a drží sa etických princípov. V prípade výrokov niektorých našich politikov sa však zdá, že občas zlyháva nie iba slušnosť a vedomosť, ale aj elementárne diplomatické cítenie voči najbližším susedom, žijúcim najčastejšie na druhej strane našich južných hraníc. Nie, že by sa neblýskalo ostrými výrazmi aj z spoza tejto strany, ale u najvyšších štátnych predstaviteľov, akým prezident republiky nepochybne je, by sa oprávnene malo očakávať viac štátnického citu.
Príbehy amnestií, teda omilostenie ľudí, ktorí sú vinní a boli by inak súdení, majú svoje dlhé, neraz pozoruhodne spletité osudy. Táto pôvodne výsada kráľov, za štátnicky neraz cenne poskytnuté služby, sa zvyčajne dotýkala zločincov. Málo kto z omilostených bol ozaj cnostný, porušujúci zákon pre bezprávie, či nešťastným omylom. Stačilo ak bol v najatých službách verný a niečo spravil pre svojho vladára
Existuje niekoľko spôsobov ako možno v prostredí slovenskej politiky stabilne zaujať. Z nich najspoľahlivejšie je neustále rozprávanie o klientelizme, korupcii, o kupovaní hlasov poslancov a zdôrazňovanie morálnej výšky autora týchto výrokov. Tá je pochopiteľne vždy iba principiálne zásadová, teda neklientelistická a čistá. Deje sa tak vždy vtedy, ak tvorca podobných vyhlásení, práve vychádzajúca alebo zapadajúca hviezda slovenského politického neba, nemá žiadnu vlastnú koncepciu a nevie ako byť ľuďom stále na očiach.
Sedem rokov v pravidelných intervaloch, tesne pred parlamentnými, regionálnymi alebo komunálnymi voľbami, zaplňovali predné stránky slovenských denníkov a hlavných spravodajských blokov elektronických médií, šokujúce správy okolo údajnej niekoľko miliónovej úplatkárskej afére pri výstavbe bytov na jednom košickom sídlisku. Téma bola riadne mastná, veď sa týkala bývalého vysoko postaveného funkcionára SDKÚ a viceprimátora Košíc. Z toho sa už dal vytĺcť poriadne dlho trvajúci mediálny a politický kapitál. A tak sa celkom ticho a nenápadne, za prispenia tendenčne informujúcej tlače, začal na Slovensku vynárať novodobý politický proces, hádam prvý typický od novembrového prevratu.
Paranoja je istá forma duševnej poruchy, keď sa niekomu zdá, že je neustále pozorovaný. Pokiaľ sa dá, sledujú sa navzájom všetci. Ak sa však táto psychická deformácia rozšíri verejne, stane sa všeobecne platnou spoločenskou normou. Potom sa už len ťažko bude dať rozlíšiť, čo je normálne a čo nie. Akákoľvek liečba bude zbytočná. Kontrolovať sa bude musieť iba tých zopár nepostihnutých neparanoikov. Až už aj oni sa začnú špehovať. Liek na život bez upodozrievania sa zavrhne.
Neuplynulo ani tak veľa času od doby, keď sa naše zaľudnené aglomerácie pýšili vznešenými titulmi mesto mieru, družby, či slobody. Takýchto prívlastkov bolo naozaj dosť vo všetkých možných verziách. Mesto skla, topánok, uhlia a železa, aspoň pripomínalo tradičné výrobné odvetvia, ktoré však po rokoch akosi stratili na významne. Ostali už len tie mestá.
Máloktorá aféra sa tak spoľahlivo hodí na katastrofálnu parlamentnú roztržku, privolávajúcu predčasný koniec volebného obdobia, ako podozrenie z odpočúvania poslancov. Je vskutku univerzálna. Zasahuje nezmieriteľným ostňom podozrievavosti rovnako koaličných a opozičných kolegov. A to aj vo vyspelejších demokraciách sveta, ktoré už dávno majú za sebou svoje veľké odpočúvacie aféry.
Občas sa na verejnosti odohrá nepríjemná neraz až tragická udalosť, ktorú by kde kto chcel hneď riešiť ráznym opatrením, či zákonom. Za mnohé zlé skutky podľa tohto správania, potom nemôže ani tak súhra veľakrát neriešených komplikácií, obyčajná charakterová chyba vinníka, alebo prostá skutočnosť, že istá miera kriminality tu jednoducho vždy bola a ostane. Vina je zrazu len v právnej úprave. Ak by však dokázal všetko riešiť dokonalý zákon, tak na čo by nám potom bola vláda a demokraticky volený parlament? Iba ak na tie zákony. Ale aj ony sú neraz už v návrhu komplikované a zlé.
V poslednom čase sa po Slovensku rozšíril novodobý trend stavania pamiatkových sôch a pamätníkov k rôznym udalostiam a osobnostiam na verejných a súkromných pozemkoch. Tento svojrázny historizujúci postup je občas iba skôr priamou reakciou na predošlé živelné odstraňovanie komunistických sôch a symbolov „krášliacich" naše námestia. Niektoré sú na stenách budov umiestnené doteraz. Inde sa zas vytvorilo hlboké dejinné vákuum.
Samotný zákon o Pamäti národa bol prijatý v čase, keď najtuhší lustračný boj na Slovensku utíchol. Napriek sporným ustanoveniam, ktoré autor knihy Atentát na nežnú revolúciu V. Ondruš na str. 23O-231 celkom správne uvádza, má už len dokumentačnú hodnotu a výrazne neovplyvňuje verejnú mienku. Politické hašterenie v každom terajšom a nasledujúcom predvolebnom období, by evidenčný záznam v archíve ŠtB, prístupný cez internet prakticky neobmedzene, použilo proti kdekomu z konkurenčnej politickej strany bez ohľadu na to, akú má hodnotu. Podobne sa u našich západných susedov aj po rokoch zneužívajú prípadne záznamy o pôsobení v nacistickej strane, alebo vojenských oddieloch SS, či údajných evidovaných spolupracovníkov gestapa, ak je potrebné zbaviť sa rivala. Niektoré útoky sú zvlášť nevyberavé. Naposledy bol týmto spôsobom škandalizovaný bývalý rakúsky kancelár B. Kraisky.
Autor knihy Atentát na nežnú revolúciu v úvode záverečného odseku kapitola Boj s diablom, veľmi správne pripomína zastavenie akýchkoľvek lustrácií po vzniku samostatnej Slovenskej republiky roku 1993, ktoré paradoxne neprinieslo pozitívny výsledok, ako by sa dalo predpokladať podľa analýzy, ktorú v predošlých častiach spracoval. Práve naopak. Bývalí dôstojníci ŠtB sa potichu zapájali do výkonných služieb pre nový štát. Odhaľovanie akýchkoľvek zločinov režimu bolo nemožné. Poznamenáva ďalej. Je zaujímavé, že túto snahu zo strany predstaviteľov VPN v predchádzajúcich častiach knihy autor nespomína ani v noticke.
Hlboká kríza do ktorej sa v roku 1991 dostalo hnutie VPN zapríčinilo viac faktorov. Nie iba lustračný spor, ktorý popravil jej novembrového lídra. Takýto pohľad je dosť zjednodušený. Vo všeobecnosti možno povedať, že Slovensko nebolo na novembrovú revolučnú premenu pripravené. Problémy, ktoré sa na jeho území začali riešiť po politickej zmene, boli viac vyhranené ako v Čechách a mali tvrdší dopad na obyvateľstvo, čo autor knihy na str. 220 správne podchytil. Opäť by som však chcel pripomenúť, že vášne nerozdúchavali „antikomunistickí pravičiari", ale v prvom rade samotný predseda vlády V. Mečiar pochádzajúci z hnutia VPN. Ten sa spájal už s kde kým a hral celkom regulárny politický vabank, lebo nemal na výber. Naoko s ním sympatizujúci ojedinelí partneri z KDH, možno aj niektorí z DS, ako strana iste nie, sa pokúšali si iba pragmaticky upevniť svoje pozície v očakávaní vzniku samostatnej SR. Špinavú prácu súvisiacu s delením Československa, chceli nechať na populistického Mečiara. Oni medzi sebou tak „charizmatického" politika nemali. Až potom mienili prejsť do priameho protiútoku. Vznik očakávanej Slovenskej štátnosti bola méta, ktorej sa nechceli vzdať.
Množstvo otázok, čo urobiť s komunistickou minulosťou, napokon po voľbách v lete roku 1990 prinútilo všetkých zainteresovaných zaujať stanovisko. Akýsi zákon, alebo jeho zamietnutie, muselo prísť. Vladimír Mečiar vo svojich tradičných búrlivých rečníckych výstupoch v TV január 1991, ako ich spomína V. Ondruš na str. 206-207, jednoducho iba skúmal budúce bojové pole. Správne predpokladal, že k určitej právnej norme sa vo Federálnom zhromaždení na túto tému dostanú, dokonca pripúšťal vznik lustračnej komisie, pod podmienkou, že všetky spisy budú zo slovenskej časti späť na mieste, teda pod jeho kontrolou. Jeho výrok bol veľmi logický. Mečiar vedel o únikoch spisov ŠtB , veď sa na nich podieľal, ale nemal prehľad, čo kto má. On nechcel zákon, lebo potreboval vydierať. A tak začal skúmať terén. Čakal na reakcie. V spomenutom TV vystúpení v knihe V. Ondruša str. 207, preto uviedol aj zopár neprávd. Napríklad, že všetky archívne materiály ŠtB sú v Čechách na FMV. Všetky neboli. Ako som už spomínal, mnohé sa nachádzali aj v Košiciach, ešte pred rozdelením Československa. Len potom boli z obavy zo zneužitia V. Mečiarom v lete 1992 prevezené do Prahy.
Slovenská karta sa v tom čase celkom jednoznačne použila v prospech Mečiara viackrát. Bohužiaľ aj z radov pôvodnej VPN. Či to bol zámer, alebo nedomyslená taktika, ťažko povedať. Jedným z takýchto konfrontačných rozhodnutí, bolo vystavenie polročných vysvedčení na slovenských školách v zime roku 1991-92, keď úradný dokument za ktorý zodpovedal na našom území vtedajší minister školstva Pišút člen VPN, bol už označovaný slovenským štátnym znakom. Všetky predošlé školské vysvedčenia v rámci Československa, ale aj v Čechách, mali v zime roku 1991-92 iba československý štátny znak. Československá federácia ešte nebola zrušená a stále existoval spoločný štát. Agresívni nacionalisti z radov SNS a V. Mečiara dostali zrazu do ruky dobrý argument. Veď ak vaši vlastní takto svojrázne prestupujú dosiaľ platné československé zákony, každý federalista je potom nepriateľ a janičiar.
Je zaujímavé sledovať, ako sa voči lustráciám stavali v KDH. Opatrná, veľmi taktická politika navonok zdržanlivá k lustračným previerkam, sa ale v celkovom dosahu neodrážala vo vnútri strany. KDH si dávalo veľký pozor, aby na jej čelných pozíciách nebol nikto s pozitívnym evidenčným záznamom. Podobne formálne odmietalo spoluprácu s bývalými komunistami, kde ich malo pomenej v radovej základni a hľadalo cestu k politickým väzňom a prenasledovaným KS režimom. Na verejnosti potom presvedčivo vystupovala ako čistá strana bez komunistov a spolupracovníkov ŠtB. Zopár lustračných záznamov niektorých jej členov sa zdôvodňovalo vynúteným politickým tlakom počas obdobia perzekúcie. Tým si KDH vytvorilo silný morálny štatút, na ktorom postavilo svoju prezentáciu aj k jasným národným záujmom.
