8. Deň 26 km (800 m stúpanie, 680 m klesanie)
Podľa predpovede malo pršať mierne, lenže noc priniesla nečakane prudkú búrku. Som rád, že rozhľadňa bola uzemnená bleskozvodom, zato podfukovalo ju poriadne. S vetrom padali veľké kvapky vody a pod rozhľadňou neostalo jediné suché miestečko. Stavať stan v tomto počasí by bol nezmysel, iba čo by človek poriadne zmokol. Na spacák som rýchlo navliekol nepremokavé bivakovacie vrece a ako bonus, spomenul som si na ultralight vecičku zvanú tyvek s rozmermi celty. Mal pôvodne slúžiť ako podložka pod karimatku alebo pod stan, ale jeho nepremokavé vlastnosti som teraz nesmierne ocenil. Zakrútil som sa do neho a spomínal na všetky knihy, v ktorých diaľkoví turisti opisovali, že najhoršie v takéto ráno je obliekať sa do mokrého. Potom to už vraj ide v pohode, lebo telo mokré oblečenie priebežne zohreje. Našťastie, pred ôsmou ráno prestalo pršať, a do ruksaku mi nenatieklo, oblečenie zostalo suché. Vykrútil som sa z tyveku, zo spacáku aj z bivaku.
Tú noc som toho teda veľa nenaspal. Útechou bolo, že prišlo zatiaľ najteplejšie ráno na mojej ceste SNP. Krásnych 6 stupňov nad nulou dvíhalo hmlu z doliny Uherského brodu. Obliekol som si viaceré tenké vrstvy, aby som sa priebežne pri zahriatí mohol ako cibuľa vyzliekať. Rukavice hriali, po dlhšom čase som nazul aj topánky, nasadil štucne na nepremokavé gate, keby bola tráva až nad kolená. Tento rok jar prichádzala neskôr než po iné roky, ešte pred koncom apríla tráva nestihla dorásť. Pršiplášť pre istotu zaujal strategické miesto na vrchu ruksaku. Predpoveď počasia bola našťastie upokojujúca, viac dnes pršať nemalo. Dokonca od obeda sa malo vyjasniť. Večer som chcel spať už na slovenskej strane, predsa len, lock down ešte nedovoľoval cestovať za hranice.
Mazľavá cesta ubiehala pomaly, šmýkalo sa a na každú topánku sa zavesilo aspoň pol kila blata. V hlave mi hral pochodový chorál: “Blatíčko je zlatíčko.” Hoci bol tento úsek len mierne zvlnený, mokrý terén vysilil človeka rovnako, ako šlapanie do prudkého kopca. Aspoň, že meteorológovia sa nemýlili. Na poludnie zasvietilo slnko, konečne som doplnil v chatkách vodu a po niekoľko kilometrovej asfaltke nabral smer priamo k slovenským hraniciam.
Cestou som míňal zopár chát, na Mikulčinom vrchu nad vlekmi dokonca varili. Turistov mali málo, aj sa veru potešili zákazníkovi. Tak som si objednal českú obedovú klasiku a plzničku k tomu. Mňam. Aj dezert, telo pri výkone si cukry zaslúži.
Pri obci Vyškovec je pamätník letcom, čo havarovali s B-17 G počas 2.svetovej vojny (pôvodne som mal uvedené B 52, čo som si zle zapamätal, ďakujem za upozornenie čitateľom). Vtedy som si uvedomil, že tých pamätníkov na ceste SNP som zatiaľ veľa nevidel. Nie som historik, tobôž nie vojenský historik. Veľa som o povstaleckých bojoch 2.svetovej vojny nevedel. Preto som moju rodinu poprosil, či by mi na blížiacu sa štyridsiatku kúpili knihu o SNP, nech sa trochu dovzdelám.
Cesta ďalej viedla priamo po ČS hranici. Z vrchu Machnáč bol výborný výhľad na Trenčín. Blížila sa civilizácia, ale radšej som ostal spať v útulni Žľab, než klesať z kopcov do civilizácie. A dobre som urobil, čítal som, že Žľab je veľmi vľúdne miesto.
Nebol som tam sám, podvečer prišli dvaja bikeri aj dvaja bylinkári. Atomosféra pri ohni rozviazala jazyky a tak som chalošom spomínal, ako som ešte nedávno ani len netušil, že vyrazím na cestu SNP, či vôbec stretnem na ceste ľudí, a zrazu aká príjemná spoločnosť! Navštívil nás aj Milan, autor útulne Žľab, ktorý si každý večer vybehne kondične na hrebeň, skontroluje dianie okolo a všetkých vyzve, aby sa nezabudli zapísať do kroniky. Pýtal sa ma, či som už stretol nejakých snpéčkarov putujpúcich od východu. Nie, zatiaľ veru nestretol. Tak mi v kronike ukázal zápis dvoch borcov, čo sa vydali na trasu mojím smerom. Na mobile naklikol stránku snp.live a referoval, že včera sa prihlásili zo Štefáničky v Nízkych tatrách. Milan by rád sledoval aj moje kroky, tak som na na jeho na snp.live tiež zaregistroval. Pomaly mi dochádzalo, že ľudia radi sledujú kroky tých, ktorí robia niečo nevšedné. A cesta SNP sa bežnému rámcu naozaj vymyká. Veď už som mal za sebou zhruba 200 kilometrov. Síce niečo vyše dvoch tretín cesty som mal ešte pred sebou, ale už aj toto som považoval za slušný výkon. Takto dlhú túru som ešte nikdy nešiel. Niektorí borci, čo mali možno menej šťastia, došli sem a viac im telo nedovolilo. Iní nemohli pokračovať kvôli obmedzenej dĺžke dovolenky. Vnímal som to aj od mojich priateľov. Povzbudzovali ma od svojich monitorov na facebooku a ja som cítil potrebu každý deň prenich napísať stále viac a viac riadkov. Dnes to už ale nezvládam, únava ma zmohla, dopíšem to zajtra.
9. Deň 31 km (918 m stúpanie, 1018 m klesanie)
Ráno ma zobudilo chrápanie statného bikera v symfónii so stovkami vtákov. Východ slnka spoza pučiacich stromov bol kúzelný. Pokým som sa definitívne vyhrabal zo spacáku, ešte som spísal pre facebookovú verejnosť dojmy z predošlého dňa. Pre autenticitu pôvodných zápiskov to nechávam nedotknuté, ďalšie dni trasy som už nemusel spisovať po pamäti rok po.
“Včerajšok začal zaujímavo, budíček uprostred mláky vody, čo mi pod karimatku za dažďa natiekla. Ešte, že bivakovacie vrece je nepremokavé a ani karimatka vodu k spacáku nepustili. Po krátkom rannom sušení sa s menším zdržaním vyrazilo po blatíčku ďalej. Cesta SNP vedie 27 km po moravskom hrebeni, tak som si chvíľu užíval zahraničie a aj okienko s vepřo-knedlo-zelo som stretol, veď koleno treba mastiť aj zvnútra. Po náročnej daždivej noci telo veľa nezvládlo, ostal som po denných 25 km na hrebeni v útulni Žľab. A dobre mi tak, príjemné miesto. Ideálny východiskový bod pred ranným testovaním v Drietome. Je to víkendový bonus v obciach, bez nutného prihlasovania sa cez NCZI. Bez testu nemohli penzióny nikoho ubytovať. Kúsok trasy cez Biele Karpaty je za mnou, nasleduje pre chodca nekonečná Trenčianska dolina. Ale za ňou sa už dvíhajú Strážovské vrchy.”
V to ráno som si uvedomil, že moju prítomnosť na trase vnímam ako prirodzenú súčasť života. Už vôbec nie dačo cudzie, s čím sa musím vyrovnať. Ranná rutina zaŕňala výmenu náplastí na chodidlách, príprava výdatne tekutej stravy a logistika nadchádzajúceho dňa. Koľko vody treba naplniť do hydrovaku, aby som zbytočne neniesol veľkú záťaž, a aké veci si pohotovostne zbaliť na vrch ruksaku. Veď komu by sa chcelo o hodinu zas vybaľovať ruksak a strácať čas? Dokonca sa mi začali stierať rozdiely medzi dňami a už vôbec som nevnímal kalendár. A práve aktuálny dátum mi skomplikoval doplnenie zásob v Trenčíne. Bol 1.máj. Sviatočný deň, kedy boli otvorené len benzínky a zopár reštaurácií, potraviny žiadne. Tobôž nie športový obchod, kde by som dokúpil dehydrovanú odľahčenú stravu. Mrzuté, nuž ale bolo treba sa s tým vysporiadať. Keďže som sa však blížil do Strážovských vrchov, pohoria, v ktorom som ako rodený žilinčan vyrastal, moja mama mi navrhla, že ma môže prísť pozrieť do Čičmian. A samozrejme, s plnou krabicou zásob. Výborne, dohodnuté. Môžem sa už venovať prítomnosti a zbiehať do doliny. V Drietome som sa spýtal, kde je tu kultúrny dom a či už testujú a okrem rady som dostal koštovku 15 ročnej hruškovice. Dobre, ale len jednu, nech neurazím. Polia smerom k Trenčínu sa už zelenali, stromy v doline už mali listy takmer v plnej kráse. Príjemný deň. Dokonca som sa začal natierať opaľovacím krémom, lebo tvár aj krk už boli slušne spálené.
Trenčín mi na pešo pripadal neuveriteľne dlhý, cestu autom tade človek absolvuje rýchlo, ale napešo je to nie príliš lákavé. Civilizácia sa zrazu zdala tak fádna, nebolo počuť spev vtákov. Jeden dom ako druhý a tá nekonečná asfaltka, ach. Aspoň že reštaurácie v centre mali otvorené. Červená značka sa tam rozdeľuje a tak som chvíľu kráčal nesprávnou cestou. Našťastie, navigácia v mobile ma na to rýchlo upozornila. Zatiaľ som sa nikde nestratil, výhody turistu 21.storočia som si naplno užíval. Solárny panel dobíjal power bank, offline mapy spoľahlivo navigovali, predpoveď počasia bola neoceniteľná, aj ubytovanie sa dalo spoľahlivo nájsť.
Koniec Trenčína sa blížil, v Kubrej ešte malé orosené osvieženie a už som vchádzal do Strážovských vrchov. Zopár líšok a srnčej zveri som už videl,lenže odteraz už môžem stretnúť aj macka. Vyzbrojený radami od tatka poľovníka, ako sa správať v prípade blízkeho stretuntia medvedieho druhu som vykročil smerom k Trenčianskym tepliciam. Po sviežom hrebeni ma čakal celkom iný život. Kúpeľný, v čase končiacich sa lock downov. Bol sviatok, na terasách sedeli ľudia, dokonca hrala živá hudba. A tak som navštívil obľúbenú miestnu ľudovú reštauráciu, nech si dám niečo neskutočne nezdravé, čo dodá veľa energie. Konečne som dostal ovarové koleno. A rovno celé kilo. Nepodarilo sa mi ho zjesť na posedenie, ale potešilo ma to, lebo zásoby jedla už boli takmer minuté. Navštíviť kúpele som už nestihol, dnes som prešiel toho málo, a na kúpele by som sa musel ubytovať v Tepliciach. Inak by ma tam pre covidové opatrenia nepustili. Aspoň vodný vak som si naplnil tou smradľavou liečivou vodou.
Keďže sa mi šlapalo dobre, vyrazil som teda ďalej, s cieľom prejsť ešte 8 kilometrov k prístrešku nad obcou Omšenie. Dorazil som už za šera, ešte do tmy nazbierať drebo na oheň a mohlo sa začať bivakovať. Predpoveď hlásila prudký nočný lejak.
Po skúsenosti s kepmovaním pod rozľadňou, som sa pohrával s myšlienkou postaviť môj 800 gramový jednomiestny stan, hoci aj pod prístreškom. Aj som tak urobil, ale skôr kvôli nočnej návšteve, o ktorej napíšem viac ďalší deň. To bolo posledný krát, čo som staval stan. Dnes by som na cestu určite zobral tarp, ktorého plachtu inokedy využijem ako pršiplášť. Na facebook, ako správu vo fľaši, som vyvesil iba strohé riadky:
“Príjemný hrebeň do Trenčianských teplíc na zahriatie dal vedieť, že už ma čakajú vyššie kopčeky ako doteraz, divokejšie a opustenejšie (najmä cez týždeň). Aj teraz sedím pri ohni, obkopal som prístrešok, nech v noci nezatečie a miestna úžovka tu loví myši. Strážovské safari v priamom prenose. Za dnešok smerom k Dukle padlo 31 km a som zvedavý, ako to pôjde zajtra po očakávanom nočnom daždi."
.......
