Deň 12. 26 km (834 m stúpanie, 924 m klesanie)
Turistické zápisky z facebooku konečne začínali dostávať dokumentačný cestovateľský tvar, už do nich nemusím pri písaní blogu takto po roku príliš zasahovať:
“Úsek z Čičmian do Fačkovského sedla bol jeden z najkrajších na SNP vôbec. Híkal som každú chvíľu nad nedotknutými lesmi a odľahlými, rokmi nepoužívanými pasienkami. Keď som zbadal na chodníku medvediu stopu, híkal som ešte viac, ale nie z estetického rozcítenia... Bol to pomerne málo navštevovaný úsek, za celý deň som stretol troch turistov. Stred týždňa poriadne vyprázdňuje hory.
S kamoškou Katarínou sme sa mali stretnúť vo Fačkovskom sedle, kam som mal doraziť na poludnie. Rátal som s obedom na salaši, ale prerátal som sa. Otvorené mali zatiaľ len cez víkendy. Covid slušne zdevastoval gastro. Tak nás Katarína zviezla autom dolu do Kľačna, kde sme v obchode kúpili kus Žiliny v tégliku (treska) a zvlčili to príznačne v miestnom parku SNP. A šup zas autom na trasu hore do sedla, odkiaľ sme sa vybrali popod Kľak. Tu končili Strážovské vrchy a na pár kilometrov viedla značka Lučanskou Malou Fatrou. Keď sa Katarína odpojila, poprosil som ju, nech si v zákrutách cestou k autu nahlas spieva. Fajn, že mala so sebou aj verného labradora Maxa, ktorý by ju v prípade potreby ochránil. A asi dobre, že som jej to povedal, lebo po pár kilometroch som narazil na ďalšiu medvediu stopu.To už som lovil z pamäti terchovské pesničky a miešal to s Davom Matthewsom pusteným z telefónu. Bolo to sotva dvesto metrov od parkoviska na Vríckom sedle. Zaparkoval si tam postarší pán, zapálil si cigaretku a pýtal sa ma, čože si tak zvesela spievam. Keď som mu povedal, že sotva kúsok odtiaľ sú medvedie stopy, ani nedofajčil, sadol do auta a fujazdil preč.
V tejto nálade pomaly prišlo ďalšie pohorie - Žiar. Nasledovalo nespočetne veľa malých stúpaní a klesaní, ktorých súčet na konci dňa spraví slušné prevýšenie. Koniec mojej dennej etapy bol po 26 km v opustenej dedinke Hadviga. No, opustenej… Hneď nad niekoľkými víkendovými chalupami, čo sa tam udržali, páslo sa 15 členné stádo laní. Predpoveď počasia na ďalší deň ma uložila spať s poslednými lúčmi slnka.”
Ešte večer sa mi ozvala bývalá kolegyňa Petra - zástupkyňa Súkromného konzervatória v Martine, kde som pár rokov učil. Reku, že mi núkajú skvelú večeru, nocľah aj práčku, ak potrebujem. Slušne som odmietol, aby som príliš nevypadol z tempa. Dosah sociálnych sietí je silný, opäť som sa tešil skvelej podpore priateľov. A písali ďalší, že ma prídu osobne podporiť na inú spoločnú etapu. Pred spaním som ešte brnkol kamoške Vranke, ktorá práve vyrazila na svoju cestu SNP v smere z Dukly. Navzájom sme si vymenili skúsenosti a tipovali sme, kde sa asi tak stretneme. Počas telefonátu na hlastom odposluchu som využil čas a premasíroval lýtka, natrel koleno a ošetril otlaky. Konečne sa pomaly hojili.
Bol to zatiaľ asi najteplejší večer, čo som na trase. Prichádzal teplý front a nočná teplota okolo desiatich stupňov. Dohorieval oheň a ja som si užíval prírodnú idylku. Nerozložil som si spanie v opustenej zvonici, ako odporúčali mnohí. Obával som sa myší, ktoré by tam mohli byť. Nie, nie som z tých, čo by pri pohľade na toto zvieratko zdesene vyskočili na stoličku. Ale taká myška by mi mohla nakusnúť zásoby a nielen to. Viacerí priatelia ma vystríhali, že myš si neotvorí ruksak s dovolením a slušne. Bez opýtania si tam vyhryzie skratku. Keďže sa mi nechcel rozkladať stan, tak som si ľahol len tak pod širák, o kúsok vyššie na lúke. Tašku s jedlom som zavesil na konár stromu. Iste, aj taký plch tam mohol prísť na pečivo od Katky, ale to už pracovala fantázia, ktorá ma v spánku čochvíľa pohltila.
Deň 13. 27 km (938 m stúpanie, 917 m klesanie)
Už veľa dní som si do turistického zápisníka KST nespravil nijaký zápis kontorlných stanovíšť na získanie odznaku SNP. Zato som si ich stále fotil a veril, že si ich do zápisníka z raz prepíšem. Predsa som ale jedno miesto včera pozabudol odfotiť. Budem si tam musieť spraviť samostatný výlet, to už je dnes isté. Takýmto momentom človek predíde pri precíznom plánovaní dňa. Koľko a akých stanovíšť ma dnes čaká. Lenže dôležitejšie dnes ráno bolo vyraziť naozaj skoro.
Autentický zápis do verejného facebookovského denníka z večera tohto dňa:
“4:45 zvoní budík. V noci som sa budil každú chvíľu, z blízkeho lesa bolo každú chvíľu počuť praskanie konárikov a zvieracie kroky. To som ešte netušil, koľko medvedích stôp cez deň stretnem. Dnes treba vyraziť skoro, pred sebou mám 25 km do Skleného, ak chcem predbehnúť dažde, čo mali prísť, a aj prišli o15tej. Konečne sa mi podarilo odfotiť aj srny, lebo väčšinou ujdú skôr, ako vytasím telefón s foťákom.
Trasa viedla cez starobylé hradisko na Vyšehrade a odtiaľ sa začali kilometre vysekaných lesov. Občasní cyklisti medzi rečou spomenuli, že za päť rokov sa vyrúbala skoro tretina lesov v Žiari. Potom sa ani niet čomu diviť, keď asi na troj kilometrovom zalesnenom úseku bolo toľko medvedích stôp, koľko som v živote nevidel. Malé, stredné, hrubšie aj tenšie, veľké ako ruka, väčšie ako noha.
Tu som ľutoval, že nemám rapkáč, ten veľký, ktorý mi odporučil ujco lesník. Vraj sú v týchto miestach medvede zvyknuté na zvuky motorových píl aj na ľudské hlasy. Hlasné spievanie tu nemusí vôbec pomôcť. Pre istotu som si zapol spotify a kráčal ako teenager s hudbou z mobilu. Pomohlo, aj keď možno viac psychicky. Jeho veličenstvo The Prince spravil skvelú službu. Ale neodohnal vyhrievajúcu sa vretenicu. Tá doslova beznožne utekala do bezpečia, len čo cítila otrasy turistického kroku.
Tak som sa pomaly dostal do Skleného, kde bol problém zohnať ubytovanie. Najskôr v jednom penzióne telefonicky súhlasili, tak som zišiel z trasy 2 km na dolný koniec obce, aby som sa tam dozvedel, že si to majiteľ ubytovania rozmyslel. Ďalšie penzióny mali plno, ani v krčme nikto neporadil. Predsa sa však na mňa usmialo šťastie a jedna izba sa nakoniec uvoľnila. Práve včas, lebo už začínal intenzívny lejak, ktorý mal trvať do rána. Prečkať ho v stane by bolo náročné, hoci je nepremokavý. Ale priznajme si, aj deklarovaná nepremokavosť má svoje hranice. Najmä však to ranné sušenie by zabralo času. Opral som si veci, kúrim si v krbe a spálil som jednu vypranú ponožku. No idylka. Teším sa na doplnenie zásob v Banskej Bystrici, kam by som chcel doraziť zajtra.”
