Deň 14. - 32 km ( 1104 m stúpanie, 884 m klesanie)
Takmer po dvoch týždňoch sa cestovateľský zápisnícky štýl pomaly vybrusoval. Tu sú večerné online zápisky z toho dňa: “Plán na štvrtok splnený. Prejsť príjemných 32 kilometrov zo Skleného do Banskej Bystrice. Vyrazil som krátko pred ôsmou - ako do školy. Ráno po daždi bolo trochu mokré a blatisté. Našťastie bolo jasno, bundu aj pršiplášť som zbalil na spodok ruksaku.
Sklenianske lúky rýchlo schli, tak už o desiatej som vyzúval topánky a tešil sa na obľúbené sandále. Ako inak, v ponožkách. Na nedosušené lúky som zvolil nepremokavé. Módna polícia by ma vystavovala ako ukážkový príklad mestského nevkusu. Lenže na horách je všetko iné, ponožky aspoň trochu uchránia otlaky pred špinou. Cesta ubiehala svižne, príjemne zvlnený hrebeň naberal stále miernu výšku. Z Bralovej skaly bolo pekne vidieť Prievidzu a aj Handlovú ako na dlani. Postupne sa chodník strácal pomedzi popadané konáre. Tadiaľ veľa turistov asi nechodí, občas bolo treba hľadať chodník aj značku, to už som sa však blížil ku Kunešovu.
Obchod bol otvorený ešte 15 minút (do 11:00), nuž som sa stihol osviežiť. Vtedy spoza rohu vyšla trieda miestnych škôlkarov. Pozorne sledovali môj ruksak a turistické palice. Pozdravil som ich a pani učiteľka sa vtedy drobcov spýtala: “Viete, kto to je?” Kraťúsi sa prekrikovali s bizarnými tipmi. Tak som im povedal, že som ujo turista. Pani učiteľka dodala: “Ujo turista chodí po horách”. Celkom sa mi zapáčila táto hodina prvouky, nuž som dodal: “Pozrite, tu je smerová tabuľa, píše sa tu Kunešov. Tu sme. Tam z toho smeru som prišiel a tadeto ma šípka posiela ďalej”. Vyložil som ruksak na plecia, pozdravil sa a pobral sa preč, smerom na Kremnické bane a Krahule. Definitívne som opustil pohorie Žiar a po niekoľko kilometrovej asfaltke pozvoľna prešiel do Kremnických vrchov.
Čakalo ma takmer poldenné mierne stúpanie, ktoré sa v závere vystupňovalo a skončilo na Skalke. Lyžiarska sezóna, ak by nejaká tento rok bola, by už bola skončená. Covidové opatrenia však nedovolili. Nikde nikoho, prázdne budovy, rovnako ako na Krahuliach pod vlekmi. Ani nebolo kde dotankovať vodu, nieto sa ešte najesť. Našťastie, zásoby mám so sebou, na zavreté bufety a reštaurácie som bol pripravený.
Krátky oddych vždy znamenal natrieť koleno ibalginom. Pred výjazdom prezutie do topánok, kvôli občasným zvyškom snehu a horsa svižne na Kordícke sedlo. Rýchle kroky sprevádzala snehová prehánka. Málo prechodený chodník v starom snehu viedol pomedzi husté smrečiny, kde som sa pár krát stratil. Čerstvé medvedie stopy ma hnali raketovým tempom do civilizácie.
Podľa plánu som chcel odbočiť z hlavného hrebeňa, odtiaľ po žltej dolu na Kordíky a autobusom do Banskej Bystrice. Trasa síce do mesta nevedie, ale kto chce získať odznak Cesty SNP od Klubu slovenských turistov, potrebuje sa zastaviť aj v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. To som však vynechal, nechám si ho na budúce. Druhé mesto mimo trasy, ale tiež významné pre získanie odznaku SNP je Martin. Aj stadiaľ treba do zápisníka KST zaznačiť príslušnú kótu. Ten môj notes má už príliš dlho veľa prázdnych políčok. Aspoň som si naďalej všetko poctivo fotil. Áno, áno, raz si to všetko prepíšem a svoj odznak SNP si vyzdvihnem. Lenže to musím túto cestu prejsť celú. Hoci aj na viac pokusov.
Môj mestský program bol jasný: ubytovanie, večera, pranie, logika na Veľkú Fatru, aj rezervácia nízkotatranského ubytovania. Predsa len budú ubytovávať - skvelé! Ešte pred pár dňami to bolo hypotézou, preto som mal pripravenú v balíku aj tepelnú vložku do spacáku, pre prípad kempovania v mraze na snehu.
Keď boli obslužné a plánovacie povinnosti splnené, zakrátko prišiel večerný program so spolužiakmi. Boris Kováč a Peter van Kočan alias Ceco. Inak povedané, neformálne stretnutie zástupcov nezávislých divadiel s repertoárom pre deti - Divadlo hotel Mária, Divadlo Clipperton a Divadlo na hojdačke.
Ceco sledoval moju doterajšiu cestu, o ktorej som písal na facebooku a venoval mi sprej proti medveďom. Snáď nebude nutné ho použiť. Vnímal moje obavy z veľkých chlpáčov, jeho pozornosť ma nesmierne potešila. Aj spievanie v lesoch ma vcelku baví, už som aj krátky song zložil, teším sa na najbližší muzikantský jam. Asi najskôr s Vrankou (Zuzka Vranka Žiaková, ktorá ide svoju SNP 6. deň z Dukly a ťahá so sebou ukulele).
Náhody bývajú občas bizarné, v ten večer na bystrickej terase sedel aj pomocný chatár z Útulne pod Ďurkovou. Ešte, že ho Boris poznal. Zoznámil nás, no a vraj sa mám sa u nich tešiť na fazuľovicu, mňam. Pre všetkých zúčastnených išlo o prvé posedenie pri pive v danom roku, po uvoľnení opatrení.
Deň 15. 2,5 km (308 m stúpanie)
Moje ráno v Banskej Bystrici začínalo covid testom, nech mám dvere na ubytko otvorené. Stále platili opatrenia, že bez testu nemôžu zariadenia ubytovávať. Následne som doplnil zásoby a tešil sa na návštevu tety Zuzky. Poslednej krehkej halúzky z vetvy sestier mojej starej mamy, z rodného klanu Šoškovcov. Dojemné a radostné zároveň.
Ako každej správnej tetke, aj jej bolo ťažké vysvetliť, že už nie som hladný. Ale tu už zvonil telefón, prichádzal balík z Bratislavy s horskou výstrojou. Náhodička, môj spoluautor, zvaný otec, išiel z týždňovky v hlavnom meste, rovno domov na Kováčovú. Tak sa stavil aj v Bystrici. Skvelé, nebolo sa treba spoliehať na poštu a kuriérov! Vibramy mi sedia na nohe parádne, sú dobre rozchodené, dá sa v nich aj baletiť. Taký turistický balet v SND by som si rád pozrel. Doterajšie topánky išli do balíka na poštu s adresátom Poste restante - Michal Legíň, pošta Telgárt. Keď tam prídem, bude ma tam čakať ľahúčka treková obuv a ťažké vibramy zas pošlem poštou domov. Môj program v Banskej Bystrici mal už len posledný bod. Nastúpiť na autobus do Kordíkov a odtiaľ výstup do Kordíckeho sedla späť na trasu. Včerajší zostup tadiaľto prebiehal hladko, ale prudké stúpanie cez popadané stromy bolo náročné. Telo však bolo oddýchnuté. Napriek mohutným bukovým prekážkam trval výstup kratšie, než čas písaný na značke. V Kordíckom sedle, kúsok od červenej, stojí útulňa Cabanka. Pripadala mi mierne zanedbaná, hodil by sa jej permanentý hospodár. Aj som tam trochu upratal, aj drevo navyše nanosil, nech za dažďa má turista čím rozkúriť. Na snp.live som sledoval, že už z Dukly vyrazili ďalší snpéčkari, suché drevo v daždi sa im isto hodí.
Večer klesla teplota mierne pod nulu. Dážď sa zmenil na sneženie a zvuky lesa vytvárali v mysli obrazy, že za každým tretím stromom číha medveď. Veľký aspoň ako autobus. Vždy, keď som pri nosení dreva vychádzal pred chatu, nahlas som si spieval, ešte pred tým, ako som otvoril dvere. Nech prípadný macko stihne ujsť pred mojím falošným refrénom. Posledný zápis z toho dňa znie: "Už je dobre, oheň v krbe konečne praská, teším sa na najkrajšie časti cesty."
Deň 16. 22 km (1287 m stúpanie, 1082 m klesanie)
Ráno okolo útulne Cabanka bolo trochu nasnežené, ale slnko svietilo a cesta príjemne ubiehala. Na sandále to však už nebolo. Škoda, noha si na tú voľnosť zvykla. Hoci boli vibramy rozchodené, cítil som, že otlaky sa budú asi zväčšovať. Nuž, uvidíme.
Zakrátko, ešte zrána som stretol dvoch chlapíkov, čo vyšli fotiť tetrovy. Pripravili ma na to, že vchádzam do riadnej divočiny, to si vraj užijem. Posilneného týmto odporúčaním ma značka viedla smerom do sedla Flochovej. Okrem nich som stretol už len partiu troch turistiek, inak v opustených Kremnických vrchoch, absolútne nikoho. Aj preto som si veľa a nahlas spieval. Vždy, keď som našiel ďalšiu medvediu stopu. Tie tri turistky na môj spev reagovali: "Už z diaľky sme vedeli, že idete sám a máte strach z medveďov." Nuž, radšej som sa chcel mackovi vyhnúť, ako ho stretnúť. Aj preto som si niekoľko krát nacvičil vytasenie medvedieho kasera. Nech som rýchly ako Clint Eastwood s koltom "proklatě nízko u pasu".
Na Flochovú - najvyšší kopček Kremnických vrchov (1317 m) - priamo červená nevedie, jej vrchol ale leží sotva pár minút kráčania od sedla. Snehu tu občas bolo vyše kolien, na chodníku sa tvorila ľadová škrupina a pomedzi rástlo metrové čučoriedie. Naokolo šumeli prastaré, machom obrastené stromy. Občas sa v snehu mihla medvedia stopa, nech je ten pocit divočiny umocnený. Aj chodník sa začal akosi divoko strácať. Tadiaľto chodí viac zveri, než ľudí. Pomedzi popadané stromy a konáre sa prechádzalo ťažko. Najmä so 16-kilovým nákladom sa horšie podlieza, či balansuje na ohybných vetvách spadnutého stromu. Ležiace konáre bolo náročné prekračovať. Po mrazivej zime býva týchto prekážok plný les. Poriadne to človeka spomalí a uberie na sile. Niekedy takýto úsek vyžadoval obchádzku aj desiatky metrov. Navyše, v snehu siahajúcom miestami do polovice stehien. Vtedy bolo pre zmenu obtiažne nájsť chodník, ktorý býva v tých miestach iba málo prešlapaný. Kľukatil sa hlboko pod snehom. Šťastie, že som mal stiahnutú offline mapu trasy, ktorú som viackrát ocenil. Hoci nebol signál, technika ma spoľahlivo navigovala na chodník, zavše aj z miest 200 metrov vybočených od trasy. Mohol som riadne zísť z chodníka, smer cesty som vedel len približne a chýbal výhľad na Veľkú Fatru z plochého sedla. Na zimné značenie nikto nemyslel a letnými značkami sa šetrilo. Spätne som vyhodnotil, že išlo o jeden z najnáročnejsích úsekov mojej cesty SNP.
Aj tu som mimoriadne ocenil turistické paličky, ktoré ma uchránili od viacerých pádov do hlbokého a mokrého snehu. Postupne začala cesta klesať, hneď nato opäť stúpať. Niekoľko strmých kopčekov, s množstvom popadaných stromov, ma delilo od sedla Malý Šturec. Tu už čakala turistická posila - Soňa Holubkova s manželom Vladimir Holubek, v tomto prípade závozníkom. Keďže Vladko mal iný program, tešil som sa z inšpiratívnej dámskej spoločnosti až na Donovaly. Teším sa. So Soňou sa poznáme roky, vďačím jej za veľa dobrých rád do života a za skvelé zážitky z dobrovoľníckych aktivít, pre ľudí so znevýhodnením (pozn. autora pri spisovaní blogu: pol roka po tejto ceste - na jeseň 2021 obdržala Soňa Holúbková ocenenie Biela vrana).
Na Kráľovu studňu sme prišli krátko popoludní, tak sme si pridali aj Kráľovu skalu a zrub. Jehi strechu by som určite využil, v prípade, ak by ubytovanie na Kráľovej studni nebolo ešte otvorené. Cez chýbajúce šindle nasnežilo dovnútra, a tak obávam sa skorého smutného osudu tohto malého prístreška. Hneď vedľa stojí pomník SNP, tak sme si pri ňom symbolicky uctili dnešné výročie (8.máj).
Zajtra máme v pláne prejsť na Donovaly, kde Soničku Holubkovú vyzvihne manžel. Pozdravím tam dávneho priateľa Mareka Daňa a pôjdem ďalej na Salaš pod Kečkou. Treba využiť pekné počasie a prejsť Nízke Tatry, keďže o tri dni hlásili ochladenie a prudké dažde.
...pokračovanie nabudúce.
