Lenka Hrivnakova
Nechcú
Ľudia nechcú riešiť problémy,
Premýšľam. Aj vtedy, keď by som nemusela... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Mamičkovské, Zo života, Básne, Koučingové
Som dostala túto otázku na mojich štátniciach, keď som obhajovala diplomovú prácu o nerovnosti v rodine.
Okrem toho, že si želám zdravie pre svoju rodinu, nedotknuteľnosť našich životov, okrem toho, že si želám každý deň s kopou úsmevu, bez čiarky v strede čela medzi očami (ako vraví Alicka, keď som smutná),
Možno je to len moja individuálna skúsenosť, možno nie...ale mám taký pocit, že ženy sú strašné potvorky :)
Deti a ich rodičia sú v posledné mesiace okruh ľudí, s ktorými som v dennom kontakte. Sama som si to tak vybrala, som viac mama a učiteľka, ako „len“ človek. Zdá sa, že mi je to viac na škodu.... na všetko a na všetkých sa dívam prevažne len očami mamy.... Možno keby som to nerobila, nevidela by som toho tak veľa...čoho?
Si pamätám, keď som videla prvýkrát film Prípad pelikán. Julia Roberts niečo „ťukala“ do počítača a na obrazovke sa jej objavilo „všeličo“. Ja som sa v škole učila len T 602 a vidím to ako teraz, ako som pri tom filme vysvetľovala rodičom, že to nie je možné, len to tak hrajú, počítače neukazujú to, čo tam vidí Julia Roberts :o) A pamätám sa aj na to, keď som vo svojej prvej práci objavila internet, nadšená, že si môžem prečítať noviny z USA, že tam nájdem všetko. Vysvetľovala som to starým rodičom a oni len počúvali....
Často premýšľam nad ľudskou hlúposťou.... prečo sa ľudia nechcú poučiť na chybách iných, prečo čakajú na tie vlastné, prečo si ľudia nechcú uvedomiť svoju vlastnú krehkosť, prečo majú neustále pocit, že sú veční, nepremožiteľní, najsilnejší, nič sa im nemôže stať....
Už som vo svojom živote stretla veľa ľudí. Šťastných, nešťastných, spokojných, nevyrovnaných, veriacich, neveriacich, mladých, starých, ..... A niekoľko z nich mi darovalo úsmev, šťastie, dobré pocity a našli sa aj takí, ktorí mi veľa vzali, ktorí ma „okradli“, pošliapali po mne. Napriek tomu, že viem, čo všetko môžem od ľudí, ktorých stretnem očakávať, zdá sa, že som sa stále nepoučila a stále robím rovnaké chyby. A tou najväčšou je, že otváram svoje srdce tým, ktorí si to vôbec nezaslúžia.
Budík zazvonil o šiestej ráno, zazvonil druhý raz. Vstala som. Potíšku pozbierala veci, umyla sa, bez nádychu stojac na prahu detskej izbičky skontrolovala dcéru a vybrala som sa poslednýkrát do školy....
Vošla som s dcérou do čakárne u lekára. Boli v nej všetko postarší ľudia, babky a dedkovia na dôchodku. Očami som v pár sekundách prebehla celé osadenstvo čakárne a s ohľadom na sluch postarších, nahlas som sa pozdravila. ...Nik sa mi neodzdravil, viem to isto, môj sluch je v najlepsom poriadku. Usadili sme sa. Vedľa nás sediaca starenka začala so svojou susedkou rozhovor o úcte. Úcte k starším.