smutná ranná električka

Vo svojom článku sa nebudem pokúšať žiadnu interpretáciu textu piesne známej dvojice Varga-Hammel. Názov mi skôr poslúži ako akýsi odkaz, resp. "odrazový mostík" k téme, o ktorej chcem písať. Článok píšem k blížiacemu sa Dňu narcisov, ktorý príde do našich ulíc 17. apríla. Je to deň, kedy máme možnosť prispieť nielen na nákup prístrojov pre onkologických pacientov. Dvakrát do roka sa vyberiem do Bratislavy. Nie na výlet ako turista, ale idem za nádejou. Vystúpim na stanici a postupným prestupovaním sa dostane až na Trnavské mýto, kde čakám na električku. Nasadnem, bolesť a napätie sa dajú krájať. Vzduch je ťažší, než vonku. Veziem sa, počúvam hlásateľku ako ohlasuje stanice. Dívam sa na ľudí vonku. Oni hľadia na mňa tiež. Možno súcitne, no ja možno závistne, možno túžobne. Blížim sa k svojej zastávke. Na konečnú. A zrazu je to tu: Národný onkologický ústav. Bojím sa vystúpiť, no musím. Je to predsa konečná...Vtedy vnímam túto električku smutne. Kto nemusí, nenastúpi. No ja musím, možno chcem. Chcem predsa vedieť, čo so mnou bude a možno nebude. Miestenku tam nechce nikto, no po spiatočnej túžia všetci. Je to predsa len smutná ranná električka a ja v nej...