"Byť ďaleko od väčšiny miest, kde sa odohrávajú konflikty, je luxus. Ľudia musia pochopiť, že situácia na Ukrajine je desivá, aj keď je na niektorom mieste na určitý čas mier," tvrdí americká fotoreportérka Lynsey Addario, ktorá dokumentuje realitu vojny na Ukrajine. Laureátka dvoch Pulitzerových cien v rozhovore pre Ligu za ľudské práva rozpráva o vojnových zločinoch, ktoré videla, aj o tom, čo ju aj po dvadsiatich rokoch stále motivuje riskovať svoj život vo vojne.
Rozhovor je preklad z anglického jazyka. Môžete si ho vypočuť aj ako epizódu podcastu Migračný kompas.
Viac ako dve desaťročia informujete o vojnách, porušovaní ľudských práv a vojnových zločinoch po celom svete. Čo vás motivuje naďalej pokračovať vo vašej práci?
Od roku 2000 som dokumentovala vojny po celom svete, humanitárne krízy a porušovanie ľudských práv. Začalo to ženami žijúcimi pod režimom Talibanu v Afganistane. Odvtedy som informovala o vojne v Iraku, genocíde v Darfúre, vojne v Konžskej demokratickej republike, Sýrii, Jemene, Libanone, Izraeli a naposledy, samozrejme, na Ukrajine. Úloha novinárov a žurnalistiky má zásadný význam, aby sme chápali medzinárodnú politiku, geopolitiku a celý svet. Vďaka nám je počuť hlas ľudí. Riskujem svoj život a dokumentujem tieto príbehy preto, aby existoval záznam o tom, čo sa deje vo svete. Najmä vtedy, keď ide o nespravodlivosť a ľudí, ktorí trpia porušovaním ľudských práv a dôsledkami konfliktov.
Je vojna na Ukrajine niečím iná? Je niečo, čo ste nezažili pri iných vojnách?
Hlavný rozdiel je ten, že vojna na Ukrajine už viac ako dva roky púta pozornosť sveta, čo je zriedkavé. Vo všetkých vojnách, o ktorých som informovala, to bolo maximálne niekoľko mesiacov. Myslím si, že ľuďom záleží na výsledku vojny voči Ukrajine kvôli jej geografickej polohe, keďže sa nachádza v Európe, čo súvisí s históriou druhej svetovej vojny.
Keď si spomeniete na všetko, čo ste za posledné dva roky videli na Ukrajine, čo sú pre vás najpamätnejšie momenty?
Všetko, pretože je to také vypäté. Fotografovala som útok na humanitárny koridor za Irpiňom a Bučou. Niekoľko mínometných útokov bolo namierených priamo na toto miesto. Bola som tam a zažila som akúsi "predohru", samotný útok a potom následky – matka s dvomi deťmi a dobrovoľník z kostola, ktorí boli zámerne terčom. Bol to pre mňa najsilnejší zážitok z vojny na Ukrajine, pretože som tam bola prítomná. Bola som približne v rovnakej vzdialenosti od tej rodiny a s mojím kolegom Andrijom Dubčakom sme prežili len čistou náhodou. Útok na civilistov ma šokoval, keďže išlo o známy humanitárny koridor. Za posledné dva roky som sa stretla s množstvom príbehov, napríklad život chlapca žijúceho na fronte v Dzeržinsku, dedine na Donbase, alebo dôsledky, ktoré má vojna na starších ľudí. Väčšina mojich príbehov súvisí s civilistami.
loading...
...
Pred pár mesiacmi som čítala vašu reportáž v New York Times o živote seniorov na východe Ukrajiny, ktorí nechcú alebo nemôžu odísť. Táto skupina obyvateľstva možno nemá toľko pozornosti v médiách. Čo ste videli na frontových líniách a počuli od starších ľudí, ktorí nechcú opustiť svoje domovy?
Tragédia spočíva v tom, že títo ľudia celý život čakali na to, aby mohli odísť do dôchodku a oddychovať vo svojich domoch, ktoré si často sami postavili. Všetky svoje úspory a príjmy investovali do výstavby. V tejto vojne prišlo množstvo ľudí o svoje domovy alebo boli nútení veľmi rýchlo sa evakuovať, pretože boje boli čoraz bližšie. Nikto nechce opustiť svoj domov, obzvlášť niekto, kto má 60, 70, 80 rokov a nemá kam ísť, má obmedzenú schopnosť pohybu a strach, že sa už nikdy nebude môcť vrátiť späť. Popri fronte často vidím, že jediní, ktorí zostávajú, sú seniori, pretože jednoducho nechcú odísť a nevedia si predstaviť, že by sa dokázali prispôsobiť životu v prístrešku alebo na úplne neznámom mieste.
Ako informujete o preživších sexuálneho násilia súvisiaceho s konfliktom?
Je veľmi ťažké hovoriť o týchto príbehoch, pretože obete sú často traumatizované. Nechcem im rozhovormi opäť spôsobiť traumu. V mnohých prípadoch je však nevyhnutné ich príbehy vyrozprávať a umožniť im, aby ich samy porozprávali. Čo často robím, je, že pri rozhovore je so mnou terapeut alebo niekto, kto s touto osobou úzko spolupracuje. Pred rozhovorom často dostanem usmernenie nielen od poradcu alebo terapeuta, ktorý je s nimi v kontakte, ale aj od člena rodiny, pretože sa nemôžem spoliehať len na osoby s touto skúsenosťou, napríklad, či sú na tom dostatočne dobre.
Myslím si, že často máme zlý odhad, koľko toho ako ľudia zvládneme. Samozrejme, zvažujem, či odhaliť identitu danej osoby a ak áno, tak do akej miery. Často som opatrná, urobím záber zozadu, profil, alebo len oko či ruku. Niektoré preživšie sú veľmi rázne v tom, že chcú vyrozprávať svoj príbeh a chcú byť obhajkyňami iných žien alebo mužov, ktorí prehovoria. V určitom bode to musím rešpektovať. Sme dospelí ľudia a robíme vlastné rozhodnutia.
Podľa mojich informácií ste boli jednou z prvých novinárok, ktoré sa dostali do Chersonu po oslobodení a mohli o ňom informovať. Čo ste tam videli?
Áno, boli sme medzi prvými novinármi, ktorí sa do Chersonu dostali. Pracovala som s Andrewom Kramerom pre The New York Times. Bola som s Andrijom Dubčakom, s ktorým som pokrývala celú vojnu, a s bezpečnostným poradcom. Keď sme sa dostali do mesta, videli sme eufóriu u ľudí, ktorí boli predtým vystrašení a skrývali sa vo svojich domoch alebo v krytoch. Vyšli na ulicu, tancovali, mávali ukrajinskými vlajkami, spievali. Keď videli príslušníkov ukrajinských bezpečnostných síl, šli za nimi, pobozkali alebo objali ich, poďakovali im a hádzali na nich kvety.
Predtým, ako sme sa vôbec dostali do Chersonu, dostali sme sa do niektorých dedín, kde boli ľudia v šoku. Prvýkrát vychádzali zo svojich pivníc a len plakali, nekontrolovateľne plakali, aj oni objímali ukrajinských vojakov a ďakovali im. Prvýkrát na Ukrajine som zažila takú silnú scénu. Videla som to aj inde, napríklad pri páde Saddáma Husajna v Iraku alebo v Afganistane, keď padol Taliban, hoci tá reakcia bola tlmenejšia, keďže ľudia sa báli, že Taliban stále číha. Zažila som to opakovane, ale na Ukrajine to bola najsilnejšia scéna oslobodenej dediny alebo mesta, akú som videla.
Aké vojnové zločiny sa tam stali a o ktorých iných ste počuli?
Navštívila som niektoré z mučiarní v podzemí, v obchodných alebo policajných budovách. Dôkazy o mučení boli neuveriteľné. Zostali tam nástroje, nápisy na stenách, škvrny od krvi. Svedkovia, ktorí hovorili s bezpečnostnými silami, boli plní emócií. Ich príbehy nám sprostredkovali bezpečnostné sily. V okolí Chersonu som prechádzala cez jednu dedinu, kde bolo telo matky a starej mamy práve pochované v ich vlastnom dome. Vpredu na dvore som videla telo muža. Popravili ich pred domami len preto, že tam boli. Preto robím túto prácu. Verím v spravodlivosť a verím, že vojnové zločiny a nespravodlivosť musíme dokumentovať.
Vedeli by ste uviesť príklad "úspešného prípadu", keď ste zdokumentovali vojnový zločin alebo inú formu nespravodlivosti a potom došlo k náprave? V reportáži zo Sierra Leone ste informovali o materskej úmrtnosti a následne tam poslali lekársky tím na pomoc ženám a priviedli viac gynekológov.
Značná časť mojej práce vzniká v spolupráci s desiatkami kolegov, ktorí robia podobnú prácu. Zmena prichádza vďaka spoločnému úsiliu, nielen vďaka jednej z mojich fotografií alebo jednému príbehu. K zmene prispieva aj vzdelávanie a informovanie ľudí. V Sierra Leone bola v roku 2010 materská úmrtnosť na úrovni jednej z ôsmich žien s celoživotným rizikom úmrtia pri pôrode. Na celom svete zomieralo pri pôrode ročne viac ako 550-tisíc žien. Väčšina z týchto prípadov bola pritom predvídateľná, ale chýbal zdravotnícky personál, sanitky, možnosti dopravy boli obmedzené. Ak mala žena komplikovaný pôrod, nemala sa ako dostať do nemocnice. V Sierra Leone som stretla "Mamu Sessay", ktorá čakala dvojčatá. Prvé dieťa porodila v dedine, ale s druhým mala problémy. Sestra k nej zavolala sanitku, avšak na to, aby sa k sanitke dostala, musela sa preplaviť cez rieku na kanoe a potom ísť šesť hodín po hrboľatej ceste do nemocnice. Nakoniec porodila a začala krvácať. Počas toho som sa pýtala na lekára. Všetky pôrodné asistentky sa len zasmiali a povedali, že v celej provincii je len jeden lekár. Ten práve niekoho operoval a keď skončil, "Mama Sessay" už bola mŕtva. Ak by dostala správnu liečbu, mohla prežiť.
Túto reportáž uverejnil časopis Time. Krátko potom sa stali dve veci. Člen predstavenstva jednej farmaceutickej spoločnosti si prečítal tento príbeh a posunul ho členom predstavenstva na ich zasadnutí. Diskutovali o firemnej zodpovednosti a o tom, kam nasmerovať svoje finančné prostriedky. Na základe tohto príbehu sa čiastočne rozhodli vyčleniť 500 miliónov dolárov na boj proti úmrtnosti matiek na celom svete. Od roku 2010 sa celosvetová úmrtnosť matiek znížila na polovicu. Znamená to teda, že približne 250-tisíc alebo 200-tisíc žien ročne, o ktorých vieme, zomiera pri pôrode. Je to obrovský pokles úmrtí. Lekári bez hraníc (MSF) tiež spustili program v susednej provincii Bo. Do obehu dali šesť sanitiek s družicovými telefónmi pre každú z kliník. Podľa ich odhadov sa im vďaka tomu podarilo znížiť úmrtnosť matiek v tejto provincii o 60 percent za dva roky. Aj v tom spočíva význam práce novinárov. Poskytujeme záznam o tom, čo sa deje, dnes aj do budúcna.
Slovensko je jednou z krajín susediacich s Ukrajinou. Útočisko u nás našli tisíce odídencov, no mnohí Slováci nevedia o vojnových zločinoch na Ukrajine. Neuvedomujú si, čím si ľudia z Ukrajiny prešli alebo čoho boli svedkami. Niekedy dokonca počúvame, že je tu príliš veľa utečencov a prečo sa nevrátia na Ukrajinu, keď v Kyjeve alebo na západnej Ukrajine nie je vojna. Prečo je dôležité, aby novinári ukazovali ľuďom na celom svete, aká je skutočná situácia na Ukrajine?
Rovnaká situácia je i v Spojených štátoch. Mnohí ľudia zabúdajú na to, že Amerika je založená na imigrácii, tiež počúvame, prečo je tu toľko imigrantov a utečencov. Myslím si, že byť ďaleko od väčšiny miest, kde sa odohrávajú konflikty, je luxus. Ľudia musia pochopiť, že situácia na Ukrajine je desivá, aj keď je na niektorom mieste na určitý čas mier. Nepredvídateľnosť raketových útokov a v niektorých prípadoch delostreleckých útokov je hrozivá. Ak máte rodinu, viete si predstaviť, že by ste seba alebo svoje dieťa poslali do školy alebo sa snažili žiť niekde, kde neviete, kedy dôjde k útoku? Je tam prítomná dlhodobá trauma a dlhodobá posttraumatická stresová porucha, pri ktorej majú ľudia stres z toho, že žijú v nepredvídateľnej situácii a strachu.
Mnoho ľudí prišlo o domov alebo o živobytie, pretože už nemôžu pracovať, zatvorili nemocnicu alebo nefungujú iné veci. Veľa ľudí bolo vnútorne vysídlených alebo utieklo za hranice. Vo všetkých prípadoch, keď hovoríte o utečencoch alebo ľuďoch, ktorí boli nútení utiecť z vojnovej zóny, je potrebné sa na týchto ľudí pozerať s určitou mierou empatie a porozumenia a uvedomiť si, že bez ohľadu na to, čomu rozumiete a čo sa k vám dostane, existuje obrovské množstvo informácií, o ktorých nepočujete. Musíte mať k ľuďom súcit a empatiu. Je potrebné si uvedomiť, že väčšina ľudí naozaj nechce opustiť svoj domov. Ak odchádzajú, je to preto, lebo situácia je veľmi vážna.
Autorka: Sára Činčurová
Rozhovor vznikol v rámci projektu, ktorý sa zameriava na odhaľovanie vojnových zločinov na Ukrajine a hľadanie spravodlivosti. Projekt je podporený z prostriedkov Veľvyslanectva Holandského kráľovstva na Slovensku.
