Novinárka Sára Činčurová sa nedávno vrátila z Ukrajiny, kde opäť zdokumentovala ťaživú realitu vojny. Vypočula si svedectvá o deťoch, ktoré v dôsledku traumy z vojny nezačali rozprávať, stretla sa aj s osudmi seniorov nútených vyberať si medzi liekmi a jedlom. Napriek tomu, že celoplošná vojna na Ukrajine trvá už tretí rok, ľudskoprávna novinárka zdôrazňuje, že si na ňu nemôžeme zvykať. "Situácia a trauma, s ktorou sa ľudia boria, je rovnaká. Sú v takej istej núdzi, ako boli," konštatuje.
Sára Činčurová priniesla prvé reportáže z Ukrajiny už pred desiatimi rokmi, keď informovala o ľuďoch utekajúcich z Donbasu. Odvtedy navštívila Ukrajinu približne dvadsaťkrát. V minulosti sa venovala aj reportážam o situácii v Európe, Burundi, Rwande či Venezuele. Bola súčasťou posádky lode, ktorá zachraňovala utečencov v Stredozemnom mori.
Niekoľko dní po druhom výročí začiatku celoplošnej ruskej invázie si navštívila Ukrajinu. Aký bol cieľ tvojej cesty?
Na Ukrajinu chodím pravidelne, nebola to výnimočná cesta. Chodím tam tak často, ako je to možné, alebo vtedy, keď tam mám nastavené novinárske projekty. Situáciu sledujem priebežne, sledovala som ju pred inváziou, aj po nej. Cieľom mojej poslednej cesty bolo v spolupráci s českým Člověkom v tísni navštíviť niektoré z miest, kde organizácia pôsobí, a stretnúť sa s civilistami, ktorým pomáha. Člověk v tísni podporuje ľudí na Ukrajine vďaka finančným zdrojom z Európskej únie. Osobne som bola súčasťou pomoci dvom "babuškám," ktoré som spoznala na Donbase počas reportáží ešte pred inváziou. Mojím cieľom teraz bolo ich navštíviť, lebo som ich nevidela, odkedy vypukla invázia. Dlho som po nich pátrala. Zhruba pred dvomi-tromi rokmi som o týchto babuškách napísala článok.
Žili v Donbase vo veľmi ťažkých okolnostiach. Na článok som dostala veľmi veľa ohlasov a jednej z "babušiek" sme pomohli aj menšou zbierkou, v rámci ktorej sme jej vyzbierali peniaze na operáciu očí. Mala šedý zákal, bola nevidiaca. Dlhodobo sledujem život týchto žien. Jedna z nich žila v meste Marinka a zomrela v roku 2022. Rozbombardovali jej dom. Druhá z nich prežila, je na vozíčku, ale chvalabohu ju zachránil jej syn. Žila asi päť kilometrov od frontovej línie. Odišla včas, ale jej dom zhorel. Boli tam ťažké boje. Tretia žila v Časiv Jare, čo je už skoro frontová línia. Najskôr odtiaľ nechcela odísť, podpísala dokument, že aj počas povinnej evakuácie tam ostane. Situácia tam však bola veľmi zlá, nemajú tam vodu ani kúrenie. Napokon ju evakuovali. Bola som ju navštíviť, dnes žije v Poltavskej oblasti.
Mala si živo v pamäti udalosti z 24. februára 2022, ktoré si ako novinárka zažila v ostreľovanom Charkive, alebo si ich už spracovala?
Nikdy na to nezabudnem, nedá sa to. Dnes, keď prebieha vojna, všetci vieme, aké sú riziká. To, čo sa vtedy stalo, bola unikátna situácia. V priebehu niekoľkých hodín sa celá Ukrajina premenila na vojnovú zónu. Išlo to veľmi rýchlo. O štvrtej ráno vypukla vojna, o siedmej sa dymilo z panelákov na predmestí, o desiatej boli zatvorené všetky obchody, nefungovali bankomaty ani doprava. Večer celý Charkiv obkolesili tanky a na druhý deň ráno sa už bojovalo v meste. Všade boli zápchy, nedal sa zohnať benzín, celá krajina bola plná utečencov a viacerí sme si mysleli, že sa odtiaľ už nikdy nedostaneme. Ten chaos, tá rýchlosť, to, čo sa tam dialo, je niečo, na čo sa nedá zabudnúť. Asi som to spracovala, ale určite na to nikdy nezabudnem a vždy, keď idem na Ukrajinu, sa aj bojím. Keď takéto niečo človek raz zažije, nezabudne na to, hoci vojna pokračuje ďalej, ľudia idú ďalej. Paniky a chaosu je menej, ľudia si na vojnu zvykli.
Aké sú najväčšie výzvy práce novinárky na voľnej nohe v takýchto nebezpečných podmienkach?
Mnoho zahraničných médií už neuverejňuje články od freelancerov (pracovníkov na voľnej nohe, pozn.), lebo nechcú spolupracovať s niekým, kto je v aktívnej vojnovej zóne a hrozí mu priame nebezpečenstvo. Médiá na seba nechcú brať zodpovednosť za životy novinárov na voľnej nohe. Uverejňovať články v svetových médiách je veľmi ťažké a okrem toho veľké redakcie už majú svojich korešpondentov. Je veľmi komplikované robiť všetko naraz, dbať na svoju bezpečnosť, aj reportovať.
Pri veľkom tíme by to správne malo byť tak, že niekto dozerá na bezpečnosť, iný šoféruje, ideálne je aj v kancelárii za nimi tím ľudí, ktorý sleduje, čo sa deje. Je to potrebné obzvlášť vtedy, keď ste blízko frontovej línie, aby ste sa mohli sústrediť na svoju prácu. Robiť žurnalistiku a neriešiť všetko ostatné. Keď je človek na voľnej nohe, všetko si musí riešiť sám. Je to veľká výzva, sledovať, čo sa deje, kde sa spúšťajú sirény, kde je čo ostreľované a zároveň pri tom robiť rozhovory. Môže to byť veľmi ťažké, aj nemožné v niektorých oblastiach krajiny. Niektorí ľudia to naďalej robia, ale už nesledujú bezpečnostné riziká.
Ako sa zmenil život Ukrajinkám a Ukrajincom, ktorí zostali v krajine?
Strašne sa zmenil, a my akoby sme na to zabudli. Nechcem povedať, že by sa o Ukrajine nepísalo, ale už to nie je ako v prvých dňoch vojny, keď bolo mnoho reportáží a rozhovorov, keď pomáhala celá Európa. Tak trošku sa akoby zabudlo na to, že milióny ľudí žijú v extrémnej núdzi. Za dva roky sa zmenilo úplne všetko. Zo začiatku ľudia utekali, zažívali hrôzy prvých dní a potom sa k tomu pridali ďalšie problémy. Zničená infraštruktúra, výpadky elektriny. Ešte minulý rok, keď som bola v Kyjive, tam bola úplná tma. V celých častiach mesta bežne nefungovala elektrina. Teraz je to trošku lepšie, avšak čím dlhšie konflikt trvá, tým viac ľudia, ktorí sa vnútorne presídlili, upadajú do zabudnutia. Väčšina sveta to berie tak, že v Kyjive alebo v západnej Ukrajine sa nič nedeje. Zabudlo sa aj na tých, čo ušli do zahraničia a našli si prácu. Vidíme to aj na Slovensku, kde sa znižuje príspevok za ubytovanie odídencov.
Je to tak všade. Už sa neposkytuje skoro žiadna pomoc, humanitárne organizácie už nefungujú ako počas prvých dní, keď dávali ľuďom jedlo a ubytovanie zadarmo. Platí to aj na Ukrajine. Presídlenci už nemajú nárok na žiadnu pomoc okrem bežnej, štátnej podpory, napríklad, keď niekto poberá dôchodok alebo dávky. V Kyjive alebo na západe už takmer nie sú humanitárne projekty. Ľudia však stále žijú v hroznej chudobe a ich príbehy sú strašné. Stratili bývanie, známych, príbuzných, domov sa už nikdy nebudú môcť vrátiť. Mnohí z východnej alebo južnej Ukrajiny prišli o rodinných príslušníkov alebo bojujú v armáde. Žijú z nízkeho dôchodku, rôznych príspevkov alebo malého platu, no nedostávajú už žiadnu inú pomoc, psychologickú alebo humanitárnu. Ľudia trpia, akoby to bolo včera, ale svet na nich zabudol.
Spomínaš, že v niektorých častiach Ukrajiny bola úplná tma. Keď som sa rozprával so zakladateľom organizácie UA Experts Serhiiom Nizhynskyim, povedal, že sirény sú súčasťou ich života. Počujú poplach, dostanú informácie o raketových útokoch a podľa toho, či smerujú na hlavné mesto, alebo nie, sa idú skryť do krytu alebo pokračujú v práci. Aká bola situácia v Kyjive počas tvojej návštevy?
Počas mojej návštevy tam nič nepadlo, ale medzitým sa to zmenilo, keďže veľké útoky boli aj v Kyjive hneď keď som odišla. Sirény som počula dosť často. Aj v hoteli sa cez reproduktor spustilo hlásenie, jednu noc zneli až tri sirény. Nestretla som však nikoho, kto by sa šiel skryť. Keď som bola v Poltave na výjazd, kamarát, čo žije v Kyjive, mi napísal, že na Poltavu zrejme niečo padlo a hlásia výbuchy. Opýtala som sa na to ľudí, s ktorými sme boli v aute, a oni povedali, že Poltava je veľká, a len sa na tom zasmiali. Ľudia sa nejdú skryť, keď počujú sirény, niekedy ani keď počujú výbuchy. Je veľa telegramových skupín, kde sa ľudia pozrú, aký typ rakiet a kam padá, či počujú výbuchy a možno až vtedy, keď vyhodnotia, že je to extrémne, idú sa skryť.
Na Ukrajine si sa zhovárala s množstvom ľudí, ktorých zasiahla vojna. S akými osudmi si sa stretla?
Vždy sú to veľmi ťažké osudy. Nikto z nás na Slovensku si reálne nevie prestaviť, čo to je. Človek, ktorý nezažil vojnu, si to nevie predstaviť. Preto je u nás veľa ľudí, ktorí sa sťažujú, že ľudia z Ukrajiny sem prišli na veľkých autách. Netušia, čo je to vojna. Stretla som sa s príbehmi mnohých ľudí so zdravotným znevýhodnením, ktorí to majú veľmi ťažké. Často majú veľmi limitované možnosti pracovať alebo presídliť sa, niekedy aj zo zdravotných dôvodov. Stretla som sa s rodinou malého chlapčeka, ktorý má veľmi vážne zdravotné postihnutie. Nechodí, nerozpráva, potrebuje plienky. Rodina utiekla z mesta Popasna a ich dom už neexistuje. Žijú v centre pre utečencov v Poltavskej oblasti. Majú dve deti, hendikepovaného chlapčeka a ešte dcéru. Majú iba jednu izbu, v ktorej sú tri postele, hoci sú štyria. Dostávajú iba dávky alebo to málo, čo otec zarobí. Mama sa musí starať o dieťa. Žijú v obrovskej chudobe a nemôžu si dovoliť kúpiť ani plienky pre syna. Deti na Ukrajine majú tiež veľmi veľký problém.
"Niektorí starší ľudia, ktorí majú zdravotné problémy, mi vraveli, že si vyberajú, či si kúpia lieky alebo jedlo."
Stretla som sa so ženou, ktorá je z Černihivskej oblasti a počas okupácie jej ruské vojská zavraždili manžela priamo pri dome. Pani má tri deti a to najmladšie má štyri roky a ešte stále nezačalo rozprávať. Psychológovia na Ukrajine pozorujú, že dlhodobý stres z vojny spomaľuje vývin detí. Sú tam deti, čo nevedia rozprávať, majú obrovské psychické problémy. Riaditeľ školy v Kryvom Rihu mi povedal, že vždy, keď to mesto bombardujú, deti prídu do školy, chodia do riaditeľne objímať riaditeľa a pomáhajú si. Hovoril mi, že ako pracovníci školy musia riešiť to, že niektorým deťom zomreli rodičia vo vojne alebo otcovia sú v armáde. Riešia, čo s tými deťmi, ako ich naďalej zapájať do výučby, pomáhajú im v rámci krúžkov, majú napríklad divadelný krúžok. Snažia sa, aby deti boli aktívne a neuzavreli sa do seba. Toto sú príbehy Ukrajiny.
Akým problémom čelia ďalšie zraniteľné skupiny ako seniori a osamelé matky?
Seniori majú takú vlastnosť, že väčšinou nechcú opustiť svoje domovy. Mnohým ponúkajú evakuáciu alebo humanitárnu pomoc, no viacerí nechcú. Babuška z Marinky, ktorú som tam kedysi stretla, odmietala odísť zo svojho domu a povedala, že chce radšej zomrieť vo svojej posteli. Pravdepodobne sa tak aj stalo. Zomrela vo svojom dome a z domu už nič nezostalo. Pravdepodobne sa nikdy nedozvieme, čo zažívala počas prvých dní vojny. Druhá babuška, Viera, podpísala papier, že aj keď celé mesto evakuovali, ona nepôjde. Napokon zmenila názor.
Na miestach, kde sa najviac bojuje, je aj viac humanitárnej pomoci. Veľa ľudí to motivuje, pretože sa vedia dostať k liekom, jedlu a pomoci organizácií. Tí, čo sa presídlia, majú veľké problémy. Najnižší dôchodok na Ukrajine je iba niečo okolo 3 000 hrivien, zhruba 70 eur na mesiac. Niektorí starší ľudia, ktorí majú zdravotné problémy, mi vraveli, že si vyberajú, či si kúpia lieky alebo jedlo. Jedna pani mi povedala, že sa rozhoduje medzi liekmi na astmu, na tlak alebo na srdce. Majú problém vyžiť z dôchodkov a tým, čo sa presídlili, väčšinou veľmi chýbajú domovy. Aj babička Nadia na vozíčku, ktorú poznám niekoľko rokov a ktorá sa presídlila, strašne plakala, keď som ju stretla. Ona je inak veľmi veľmi pozitívna a veselá. Pýtali sme sa, prečo tak strašne plače. Chýbal jej dom. Ten však už neexistuje a ona sa zachránila takpovediac zázrakom.
Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva zhromaždil desiatky dôkazov o vojnových zločinoch a porušovaní medzinárodného práva na Ukrajine. Počula si o prípadoch vojnových zločinov?
Prípad pani, ktorej ruské vojská zabili manžela, bol pravdepodobne vojnovým zločinom. Bola som však napríklad aj v Kryvom Rihu tesne potom, čo padla raketa na budovu, kde zomrelo päť ľudí a 40 bolo zranených. Dokumentovala som veľa príbehov civilistov, ktorí utrpeli vážne ujmy na zdraví. Týkalo sa to aj ľudí s rôznymi znevýhodneniami a chorobami, aj detí. Bohužiaľ, je to bežná realita.
Aktuálne si súčasťou tímu Ligy za ľudské práva. S občianskym združením si spolupracovala už v minulosti. Kde vidíš svoju úlohu?
Moja úloha je skôr žurnalistická. Prinášať príbehy z terénu a žurnalistickým spôsobom spracovávať príbehy, ktoré máme k dispozícii. Liga za ľudské práva je v kontakte s množstvom ďalších organizácií, ale najmä s odídencami alebo utečencami. Má k dispozícií obrovské množstvo informácií, ktoré bežný človek nemá. Ako novinárka si môžem urobiť vlastný rešerš, ale Liga má veľa postrehov z terénu. Snažíme sa cez ľudské príbehy problematizovať veci, ktoré sa dejú v teréne, a scitlivovať verejnosť.
Rozprávame sa v Asistenčnom centre pomoci v Bratislave, kde svojim krajanom pomáha aj niekoľko odídenkýň a odídencov z Ukrajiny. Ich príbehy sme ľuďom priblížili v rámci minisérie #UkrainianAdvocates. Ako na teba zapôsobili?
Je pekné, že Ukrajinci pomáhajú Ukrajincom. Zapôsobilo na mňa, ako perfektne sa naučili po slovensky, ako si tu našli domov, prispôsobili sa, adaptovali a koľkým ľuďom každý deň pomáhajú. Klobúk dole pred tým, akí sú šikovní. Takýchto ľudí tu potrebujeme. Môžeme byť radi, že ich máme. My Slováci sa radi sťažujeme. V Lige vidíme množstvo ľudí, ktorí prišli z Ukrajiny a sami sa prispôsobili, pracujú a nikdy sa nesťažujú. Je to obdivuhodné. Myslím, že ak by sme my museli kvôli vojne utekať a začínať odznova, možno by sme nemali až taký pozitívny prístup ako ľudia z Ukrajiny.
Dnes je Ukrajina v treťom roku zápasu o svoju existenciu. Na čo by sme nemali zabúdať?
Ľudia by sa mali ísť pozrieť na Ukrajinu, čo sa tam deje a o čo sa hrá. Po tom, čo vypukla vojna na Ukrajine, už Európa a svet nikdy nebudú také isté. Na Ukrajine sa svojim spôsobom bojuje aj o budúcnosť Európy a o to, čo bude nasledovať. Ruské vojská chcú postupovať smerom na západ. Nemali by sme zabudnúť ani na utečencov a presídlencov, hoci sú to už dva roky a zvykli sme si na to. Niektorí ľudia majú pocit, že ak utečenci odišli napríklad z Bachmutu a žijú na Slovensku, sú v poriadku, pretože im tu nič nehrozí. Nemali by sme však zabudnúť na to, že každý človek chce žiť plnohodnotný život.
Vidíme, že došlo k zníženiu príspevku za ubytovanie, takže niektorí ľudia možno nebudú mať kde bývať alebo žijú v prekérnych podmienkach, na ubytovni, kde sú desiati na izbe. Týka sa to starých ľudí, hendikepovaných osôb, mamičiek s deťmi a ľudí, pre ktorých to vyslovene nie je vhodné. Nemali by sme zabudnúť na to, že sú to stále ľudia a sú medzi nami, aj keď o nich už toľko nepočujeme. Naďalej si nesú traumu z vojny a potrebujú pomoc. Nie je to len o tom, že po 24. februári 2022 sme im všetci húfne pomáhali a zrazu sa na nich zabudlo. Situácia a trauma, s ktorou sa ľudia boria, je rovnaká. Sú v takej istej núdzi, ako boli.
Autor: Tomáš Kušnír
