Miroslava Mittelmannová: Zmeny prichádzajú iba vtedy, ak máme odvahu urobiť niečo inak

"Kým som pracovala s klientmi, energiu mi dávali práve oni. Na začiatku mi síce vraveli, že človek nedostane žiadne poďakovanie ani pochvalu, ale moja skúsenosť bola úplne opačná. Vždy som mala veľmi pozitívnu spätnú väzbu od klientov a na tom som stavala," spomína právnička Miroslava Mittelmannová na začiatky v Lige za ľudské práva, ktorá tento týždeň oslavuje 20. výročie svojho založenia.

Miroslava Mittelmannová pôsobí v občianskom združení od roku 2005. Začínala ako azylová právnička a po vypuknutí celoplošnej ruskej invázie na Ukrajinu sa stala programovou riaditeľkou. Azylový prípad, v ktorom bola právnou zástupkyňou žiadateľa z Iránu, skončil na Najvyššom súde. Iránec čakal na udelenie azylu takmer deväť rokov. Ministerstvo vnútra jeho žiadosť opakovane odmietalo, až napokon Najvyšší súd skonštatoval, že žiadateľ splnil dôvody pre udelenie azylu. Časopis TREND udelil rozsudku v roku 2019 ocenenie Judikát roka.

Azylová právnička v rozhovore objasňuje, prečo sa venuje azylovému a utečeneckému právu a kde vidí hranicu medzi spoluprácou so štátom a kritikou jeho krokov.

Liga za ľudské práva oslavuje tento týždeň 20. výročie. Mohla by si zhrnúť jej príbeh?

S Ligou som od úplného začiatku. Ešte ako študentka som pracovala pre Slovenský helsinský výbor. Keď sa časť právnikov oddelila od Slovenského helsinského výboru, s tromi právnikmi som prešla v apríli 2005 plynulo do Ligy za ľudské práva. O pár mesiacov neskôr sa robilo výberové konanie na pozíciu právničky a vtedy prijali Barboru Meššovú a mňa na tieto otvorené pozície. Začali sme vytvárať novú generáciu právnikov, ktorí začali pre Ligu pracovať. V septembri sa k nám pridružila ešte Zuzka Števulová a Mirka Stará (Volanská). Náš štvorčlenný právny tím nielen robil na prípadoch Ligy, ale organizáciu postupne začal viesť, pretože to prešlo spontánne na nás. Začali sme mať vzťah k prežitiu organizácie, ale aj k našim klientom.

"Po rokoch vidím, že prístup aj ľudia sa menia, sú viac uplatňované štandardy a pravidlá, ktoré sú stanovené na úrovni Európskej únie."

Keď sa obzriem späť, tak od roku 2005 asi do momentu, keď som mala svoje prvé dieťa v roku 2012, to bolo jedno z najkrajších období môjho života, lebo sme boli plní sily, ideálov, nadšenia a vzájomnej podpory. Generačne sme sa stretli v tom istom životnom období, nemali sme iné záväzky, takže väčšinu času sme venovali prípadom, vzdelávaniu a vytváraniu základov organizácie. Podarilo sa nám veľa dobrých vecí. Človek si pamätá vždy na prvý udelený azyl, keď otvoril obálku s rozhodnutím. Môj prípad sa týkal žiadateľa z Iránu. Človek si navždy zapamätá pocit, že niekomu zmenil život.

Ako pristupovalo Slovensko k ľuďom s cudzineckým pôvodom na začiatku pôsobenia Ligy?

Vtedy to nebola téma, ktorú si výrazne všímali politici a iní ľudia. Politika zo strany štátu bola prísna, mali sme veľmi nízky počet udelených azylov a každý z nich obnášal obrovské množstvo práce. Často sme museli ísť viackrát na súdy, aby sme pre niekoho vybojovali azyl. Získanie azylu bolo naozaj náročné. Po rokoch vidím, že prístup aj ľudia sa menia, sú viac uplatňované štandardy a pravidlá, ktoré sú stanovené na úrovni Európskej únie. Treba však povedať, že keď sme boli aj v minulosti presvedčení, že niektorý prípad je hodný azylu, v konečnom dôsledku väčšina prípadov nakoniec aj skončila udelenou medzinárodnou ochranou. Bolo len dôležité podporovať klientov v tom, aby vydržali a nevzdali sa, lebo často to bolo náročné. Išlo aj o roky čakania.

Čo ťa osobne priviedlo k právu a špecializácii na oblasť azylu a migrácie?

Mojím snom bolo stať sa diplomatkou. Tento ideál súvisel s možným cestovaním a používaním cudzích jazykov. V druhom ročníku na právnickej fakulte som si však zapísala predmet Klinika azylového práva, ktorý vtedy učila skvelá Darina Macková. Už v tom čase nás prepojila so svetom.

Počas letných prázdnin som absolvovala letnú školu ľudských práv v Štrasburgu, kde bola vyše stovka účastníkov, nielen študentov, ale aj právnikov z celého sveta. Doteraz som v kontakte napríklad s právnikmi z Mexika alebo Španielska. Jeden predmet mi úplne zmenil nasmerovanie. V podstate som už ani neuvažovala o kariére diplomatky, ani o inej. V zahraničí sme napríklad videli, aká dôležitá je špecializácia právnikov, ktorá sa v tej dobe ešte na Slovensku nepodporovala. Prístup bol skôr taký, že právnik musí vedieť všetko.

V čom sa odlišuje Liga za ľudské práva od iných občianskych združení?

Liga je špecifická v tom, že poskytuje bezplatné právne poradenstvo ľuďom s azylovou a migračnou skúsenosťou. Začínali sme s utečencami, potom sa k nim pridali zaistení cudzinci v Medveďove a Sečovciach, neskôr maloleté detí bez sprievodu, osoby na povolenom pobyte, no a nakoniec k nim pribudli odídenci z Ukrajiny. Každá skupina má svoje špecifiká.

Za dvadsať rokov organizácia podala množstvo pripomienok k rôznym zákonom a vyvinula viacero advokačných aktivít na zlepšenie právneho postavenia ľudí s cudzineckým pôvodom. Ktoré oblasti si vyžadujú ďalšie legislatívne úpravy?

Systém sa v súčasnosti mení kvôli Paktu o migrácii a azyle. Budeme svedkami viacerých zmien. Špecifickú pozornosť by sme mali venovať napríklad deťom z Ukrajiny, ktoré sú v zraniteľnom veku 16-17 rokov a sú na Slovensku bez svojich rodičov. Podľa nášho práva by im mal byť ustanovený opatrovník, ale častokrát tomu tak nie je. Je to, na jednej strane, aj preto, že Ukrajina k nim pristupuje ako k dospelým, ale asi aj z kapacitných dôvodov nášho systému. Tieto deti napríklad nemôžu bez opatrovníka požiadať o dočasné útočisko, a teda nemajú ani prístup k právam patriacim odídencom, ako je zdravotná starostlivosť alebo príspevok na ubytovanie. Existuje pri nich aj vysoké riziko pracovného alebo sexuálneho vykorisťovania.

Vráťme sa o tri roky späť. Ako reagovala Liga na príchod utečencov v dôsledku ruskej agresie na Ukrajine?

Liga bola vtedy lídrom pri systémovej pomoci štátu. Spolu s Magistrátom hlavného mesta začali vznikať miesta pomoci v Bratislave, najprv na Hlavnej stanici, neskôr vzniklo unikátne centrum pomoci pre Ukrajincov, "one-stop shop" na Bottovej, kde sa spojili štátne, medzinárodné a mimovládne organizácie. Myslím si, že každý, kto prišiel do centra, bol prekvapený úrovňou a kvalitou služieb, ktoré sme vtedy spoločne poskytovali. Môžeme byť spokojní, čo sa nám podarilo a ako sme pristúpili k pomoci ľuďom z Ukrajiny. Už aj vtedy sme v polarizovanej spoločnosti videli, že keď chceme spolupracovať ako krajina, tak sa v niektorých témach vieme spájať. Odrazilo sa to aj v službách, ktoré sme poskytovali.

"Na organizácie v rámci mimovládneho sektora sa vzťahujú zákony rovnako ako na iné subjekty v štáte."

Krízy potrebujú rýchle riešenia a v danom období sa stretli ľudia, ktorí chceli pomôcť a ktorí boli ochotní urobiť niečo naviac. Za bežných okolností si možno až tak nevšímame ľudí, ktorí urobia niečo navyše a berieme to ako samozrejmosť, ale nie je to tak. Zároveň si myslím, že aj v Lige, ale aj v iných občianskych združeniach, je veľmi veľa šikovných ľudí s dobrým hodnotovým nastavením. Títo ľudia boli pre mňa vždy zaujímaví v tom, že možno rozmýšľali trošku inak ako väčšina ľudí. Vzájomne sa motivovali, aby posúvali systém ďalej. Zmeny prichádzajú iba vtedy, ak máme odvahu urobiť niečo inak. Najprv vás za to kritizujú alebo si robia posmešky, ale napokon sa dá systém meniť na základe odvážnych ľudí. Čím ich je viac a čím viac sa spájajú, tým je to prínosnejšie pre spoločnosť.

Kde vidíš hranicu medzi spoluprácou so štátom a kritikou jeho krokov, napríklad v oblasti ľudských práv?

Každý z nás stavia na nejakých hodnotách. Pre mňa bolo vždy dôležité postupovať v súlade so zákonom a neobchádzať systém. Za všetkými našimi úspešnými prípadmi v Lige, myslím tým udelenými azylmi, doplnkovými ochranami, prepustenými ľuďmi zo zaistenia, ako aj inou pomocou, je reálna práca zamestnancov a zamestnankýň organizácie. Po dvadsiatich rokoch už staviame aj na našej povesti, myslím si, že štátne organizácie vidia kvalitu našej práce.  

Tím Ligy za ľudské práva v novom centre LOOM pre ľudí s cudzineckým pôvodom. (zdroj: Liga za ľudské práva)

Aký je tvoj názor na snahy politikov spájať mimovládne organizácie s lobbingom, zastaviť im podporu od štátu a zvýšiť ich administratívnu záťaž?

Na organizácie v rámci mimovládneho sektora sa vzťahujú zákony rovnako ako na iné subjekty v štáte. Ako zamestnávateľ musíme dodržiavať tie isté povinnosti ako majú iní zamestnávatelia. Platíme dane, odvádzame odvody, podávame daňové priznanie. Dokonca naviac každý rok pripravujeme výročné správy, aj napriek tomu, že občianske združenia takúto povinnosť nemajú.

Chceme byť však k verejnosti transparentní, pokiaľ ide o naše financovanie a aktivity. Sme generácia, ktorá sa učila po anglicky, špecializovala sa na oblasť migrácie a azylu a vieme na tom stavať pri písaní projektov a presviedčaní donorov. Zároveň podliehame kontrole úplne rovnako ako iné subjekty. V minulosti sme mali vládne audity, audity z medzinárodných organizácií, kontroly z Najvyššieho kontrolného úradu či Finančnej správy.

Zmenu postojov vidíme aj u zahraničných partnerov a medzinárodných organizácií, ktoré sú v neistote. Aká je perspektíva finančnej stability mimovládneho sektora na Slovensku?

Zažívame dobu, ktorú sme asi nepredpokladali, že zažijeme. Celosvetovo sa menia trendy v prístupe k financovaniu mimovládneho sektora, čo dáva dôraz na zmenu myslenia a nastavenia, ktoré máme. Je to aj tlak na nás interne začať naše aktivity financovať iným spôsobom. Vyzerá to, že jediný spôsob bude čiastočné spoplatnenie niektorých aktivít.

👉 Odoberajte newsletter Ligy za ľudské práva a nechajte si posielať novinky z oblasti migrácie a azylu priamo do vašej e-mailovej schránky.

Aký odkaz by si mala pre tých, ktorí sú vyčerpaní náročnou situáciou a uvažujú o odchode z občianskeho sektora?

Práca pre mimovládne organizácie má svoje špecifikum a spája zaujímavých ľudí. Najkrajšie chvíle, ktoré sme v Lige zažili, boli aj preto, že sme pracovali vo veľmi kvalitnom kolektíve ľudí. Máme aj určité negatívne skúsenosti, ale celkovo skôr platí, že práve ľudia, atmosféra a naše aktivity boli hnacím motorom toho, že u nás chcel niekto pracovať. Ľudia v našej organizácii častokrát mysleli nielen na seba, ale aj na ostatných. Snažíme sa vytvárať dobré pracovné podmienky a niektorí máme medzi sebou už aj dvadsaťročné priateľstvá.

Čo ti dodáva silu v tejto práci?

Kým som pracovala s klientmi, energiu mi dávali práve oni. Na začiatku mi síce niektorí ľudia vraveli, že človek nedostane žiadne poďakovanie ani pochvalu, ale moja skúsenosť bola úplne opačná. Vždy som mala veľmi pozitívnu spätnú väzbu od klientov a na tom som stavala.

Moja súčasná pozícia je pre mňa odlišnou skúsenosťou. Je tam menej pozitívneho a sama sa niekedy zamýšľam nad tým, čo mi ešte dáva energiu. Určite je to vzťah k organizácii, keďže som s ňou 20 rokov. Záleží mi na tom, aby Liga naďalej vedela kvalitne poskytovať pomoc cudzincom a utečencom, aby sme vedeli spájať odborníkov a odborníčky a spoločne prispievali krok za krokom k zlepšovaniu postavenia našej cieľovej skupiny v spoločnosti.

Autor: Tomáš Kušnír