Slovák s maďarským menom narodený ešte za starých čias v Čechách.Na internete známy ako Ruziklan.GM FIDE v šachovej skladbe od roku 2019. Zoznam autorových rubrík: Audio, Cestovanie, Etudy, Fikcie a paródie, Inšpirované Feynmanom, Jozef Mak, Knihy, Kompozičný šach, Kresby, grafika, Môj život, Úvahy, Výbery, zoznamy, Zaujímavosti
Ďalšia klasika načatá. Samozrejme mi aj pred prečítaním tejto knihy bolo meno pani Le Guinovej známe, no nikdy som od nej nič nečítal. Pri poslednej návšteve knižnice mi náhodou prišiel do ruky nejaký román o Zememorí. Prelistoval som ho a nevzal. Prečo?
Čo je lepšie na čítanie v MHD? Román, z ktorého si človek vždy prečíta toľko strán koľko sa zadarí? Alebo poviedková kniha, kde na jednu cestu vyjde poviedka či dve a netreba si pamätať, čo sa stalo tesne pred koncom cesty? Názory sa môžu rôzniť, ale moja odpoveď je tentoraz trochu mimobežná a pritom úplne jednoznačná: Nositelé příběhů boli v bratislavských električkách vynikajúcim čítaním.
Knihy, ktoré popisujú problémy ľudí po presídlení do úplne nového prostredia, majú hneď na začiatku istú výhodu. Zaujímavé konflikty hodné rozprávania vznikajú úplne prirodzene. Klasikom bojujúcim s problémami prisťahovalca je napríklad Rostenov Pán Kaplan* v kurze angličtiny, v mojom blogu možno napríklad násť aj Vreckový slovník pre zaľúbených o Číňanke v Anglicku alebo A Year in the Merde o Angličanovi v Paríži. A meno knihy Zoznam pána Rosenbluma dokonca pokračuje veľavravným podtitulom alebo Ako sa stať Angličanom. Takže to isté na iný spôsob? Nie celkom.
Janko Jesenský je klasik čitateľnej slovenskej prózy. Prozaici boli pred ním i po ňom, ale práve Demokrati Janka Jesenského boli tým povinným čítaním, ktoré som zo slovenskej literatúry spred 2. svetovej vojny bral. (Neskôr aj napr. Červené víno.) V rámci čítaniek sa vyskytovali aj úryvky z Malomestských rozprávok alebo iných krátkych útvarov. Vo zväzku, ktorý som si požičal z knižnice starej mamy mojej milej, boli k Malomestským rozprávkam pribalené aj Novely a poviedky Zo starých čias.
Nespomínam si, že by som v poslednej dobe čítal podobnú knihu. Ide o sci-fi román menšieho rozsahu (odhadom 120 strán rozmeru o kúsok väčšieho ako A6), v ktorom sa súčasne nachádza päť samostených poviedok. Jedna ho uvádza ako prológ, ostatné štyri poviedky si postupne prečítajú postavy v knihe a prakticky vôbec s dejom románu nesúvisia. Až na to, že čítanie sci-fi poviedok je prísne zakázané.
Alias Klon '97 od Ondřeja Neffa. Tohto človeka môžete poznať ako spisovateľa vedeckej fantastiky alebo ako editora Neviditelného psa. Tento internetový denník vychádza od apríla 1996, teda začal ešte predtým, než sa niektorí čitatelia tohto článku objavili na svete. Čiže už dlho. Aj meno Klon '97 naznačuje, že ide o niečo staršie.
Už veľakrát sa mi to stalo, ale napriek tomu je to vždy skvelý pocit. Zobrať si z police náhodnú knihu bez nejakého veľkého očakávania a počas jej čítania zistiť, že je skvelá. Kniha Pár trotlů na prebale sľubovala obraz britskej spoločnosti sedemdesiatych rokov minulého storočia.
Keď som knižku s týmto názvom prednedávnom dostal do ruky, bolo mi už z obálky úplne jasné, že Kusaj z názvu nie je synom Saddáma Husajna. To je ten, o smrti ktorého sú len kusé údaje, lebo po americkej intervencii v Iraku sa našli len údy Kusaja a kusy Udaja (druhý syn). Ale aby som neodbiehal - vieme o akom Kusajovi je reč? A o čom prehovoril?
Už pár dní mi táto kniha leži na stole. Je to v podstate klasická sci-fi o vzdialenej budúcnosti ľudstva od autorov Larryho Nivena (to je klasik) a Edwarda M. Lernera (to nie je až taký klasik). Obsahuje lety nadsvetelnou rýchlosťou (možno už nie zakázanou, sorry, Miro), mimozemšťanov a mnohé ďalšie dobré veci.
Väčšina mojich súkromných čitateľov* asi vie, čo je Cena Fantázie. Je to najväčšia pravidelná slovenská súťaž poviedok žánrov science fiction, fantasy a horor. Je to vynikajúci počin jej organizátorov, nadšencov a som veľmi rád, že tu niečo také máme. Ale! Existuje niekoľko ale, ktorých posledným dôsledkom je moja frustrácia z tohtoročnej víťaznej poviedky a napríklad zatiaľ pomerne neplodná diskusia s Ivanom Pullmanom, jedným z tohtoročných porotcov a editorom zborníkov súťaže (do diskusie zasiahli i ďalší, ale hlavné nedorozumenie bolo medzi ním a mnou). Keďže som sa zariekol, že tam nebudem pokračovať, nepokračujem. Ale na druhú stranu mi nič nebráni solídne spísať ako moje výhrady, tak odpovede na rôzne otázky a námety z onej diskusie.
Román Michala Hvoreckého vyšiel v roku 2010, takže tentoraz som temer na tepe doby. Aby som pravdu povedal, keď som ho bral do ruky, mal som obavy. Ako posledný som od Hvoreckého čítal Pastiersky list pred dvomi a pol rokmi, ale nebyť blogu, ani by som si na to nespomenul. Zato som si dobre pamätal, aká nudná bola Eskorta prečítaná pred temer štyrmi rokmi. Prečo som to teda s Dunajom v Amerike riskol, keď ešte ani prečítanie náhodnej strany odniekiaľ zo stredu knihy ma nijak zvlášť nenadchlo? Možno preto, že som nepoučiteľný optimista.
Neodolal som a v knižnici som si požičal aj niečo pokleslejšie. Ide o výsledný produkt projektu Slovensko píše poviedky o nevere. Trojica organizátorov dáva tušiť, aké asi bolo smerovanie celej akcie: internetové kníhkupectvo Martinus, vydavateľstvo Evitapress a ženský časopis Šarm.
Predchádzajúce dve knihy od autora, ktoré som čítal relatívne nedávno, Krvavé pohraničí a Nejlepší den pro umírání, sú z rôznych cyklov z toho istého sveta v pohraničí. Šílený les je chronologickým a čiastočne aj logickým pokračovaním Krvavého pohraničí.
Všetky finálové poviedky sú zverejnené na jednom mieste, aj každá zvlášť (odkazy tamtiež). O víťazovi by mala rozhodnúť verejnosť, pomocou hlasovania na tej istej stránke. Hlasovanie prebieha do 16. októbra 2011. Situácia je podobná ako minulý rok. Všetky som už dočítal a opäť už aj viem, že poloprofesionálna recenzentka Aneta Riddick Čižmáriková sa už vyjadrila. Jej názor si prečítam celý až po zverejnení tohto môjho textu. Stále platí, že píšem z pohľadu normálneho fanúšika SF&F, ktorý má už čo-to prečítané, ale zďaleka nie všetko podstatné, v živote žiadnu uverejniteľnú SF&F nanapísal, len by chcel, ale napriek tomu má svoj názor.
V knižnici som mal neurčitý pocit, že ročník 2009 Ceny Fantázie som ešte nečítal. Teda presnejšie antológiu najlepších poviedok z neho. Nahliadol som dnu na pár stránok, nič mi to nehovorilo. Tak som To vzal domov, že sa uvidí. A videlo sa.
Ivane (Lackovej) vyšla kniha, zvestovala mi na jar moja milá. Tú si musím prečítať, podčiarkla. Nuž dobre, vravím, aspoň viem, čo si vezmeš na čítanie na dovolenku. Tak aj bolo. A teraz v septembri už po dovolenke som sa k nej dostal i ja.
Podtitul knihy je Muzikologický triler. Ale v skutočnosti je to detektívka s jednou mŕtvolou a s prehnaným objemom odborného muzikologického a historického výkladu. Autorom je nejaký Joseph Gelinek.
Nie je to tak dávno, čo som od toho istého autora čítal román Krvavé pohraničí. Najlepší den pro umírání sa odohráva v tej istej krajine, ale v trochu inom čase a na trochu inom mieste.
Tento článok nie je venovaný spomienke na niektorú z mojich učiteliek (i keď niekedy v budúcnosti...). Nie je venovaný ani chvále či kritike (s iróniou v nadpise) konkrétnej učiteľky, či dokonca celého stavu. Je o knižke Anishe Lakhani s týmto názvom.
Náhodou som sa dostal skoro na tep doby a v knižnici som na poličke s novými akvizíciami narazil na knihu vydanú v tomto roku. Má podtitul Čas dravcov a je pokračovaním prvého dielu, ktorý som čítal pred pár mesiacmi.
