hudobník, textár, televízny producent, publicista a občiansky aktivista (výzvy Sme tu ešte my a Otvorený list politickým stranám) Zoznam autorových rubrík: politika, kultúra, médiá, Nezaradené, Súkromné
Dnes nie je v móde pozastaviť sa nad postojmi ľudí, ktorí nezištne pomáhajú druhým, nehľadajú výhodné spoločenské postavenia a najmä, nederú sa k politickej moci. Jednoducho žijú svoj ľudský život.
Odišiel básnik? Čo je to za nezmysel. Básnici neodchádzajú. Sú stále tam, kde sú doma, v nebi. To len my, smrteľníci máme občas šťastie, že ku nám doletia a obtrú sa o nás krídlami.
Aj nebo - navzdory tej vašej nenávisti - uvidí žiariť... môj...môj štít! Ostal čistý! (Ľubo Feldek 2000)
...a na tej skale postavím divadlo. Nič iné nemohlo prísť na um divákovi počas zážitku z divadelného happeningu v divadle Aréna.
„V Európe existuje ešte iná, strašnejšia mocenská skupina: maďarská... Tri a pol milióna Slovákov, týchto našich bratov, trpí viac než 60 rokov pod tyraniou maďarských šovinistov. Nielen v žalároch, nie!
V hystérii, ktorá od začiatku roka zachvátila naše uši, oči, ale najmä naše myšlienky zanikla spomienka na básnika, herca, skladateľa Vladimira Vysockého.
„Dobre bolo, zle sa stalo a môže byť zasa dobre. “. Táto veta podobne ako „Nachytať sa na udicu majetku. “ je požičaná z divadelnej hry Jozefa Gregora Tajovského, vlastným menom Jozef Alojz Gregor, Statky zmätky.
Marián Geišberg, muž so smutnými očami, ale s večným úsmevom v duši. Tak si ho budem pamätať, pokiaľ sa k tomu Nebu, kam odletel, nepriblížim aj ja.
Sto rokov života je pre človeka spravidla len nedosiahnuteľnou métou. Po takom čase je neraz ťažké spomenúť si na zážitky z vlastnej mladosti. Iné je spomínať kolektívne.
Keď Janka Kocianová na koncerte Lýra 50 oslavovala svoju sedemdesiatku, netušil som, že kytica, ktorú dostala na pódiu v roku 2016, bude od nás posledná.
Politika už svojimi chápadlami dorazila aj do prostredia divadla. Preto informácia z titulky tohto blogu nie je zavádzajúca.
Slová uverejnené v denníkoch, týždenníkoch, sublimujúce z úst televíznych a rozhlasových reportérov, ale aj nič netušiacich politikov majú svoj vlastný život.
Keď sa mi z mobilu vysypali esemesky s oznámením o úmrtí Fedora Freša, myslel som si, že ide o nejaký hlúpy žart. Nebol. Vzápätí sa správa potvrdila od Agnesa, Romana, Petra, Martina........
Sme generácia, ktorej sa hovorí povojnová. Osobne si však myslím, že sme partia Véčkarov, ľudí, ktorí odštartovali svoj život v „beztriednej“ spoločnosti mladých hudobníkov, právnikov, architektov, hercov, ekonómov....
V spomienkach iných , v knihách, ale najmä v živote sa stretávame s príbehmi o ľuďoch. Tie najnepravdepodobnejšie, prípadne najhlúpejšie sa odohrávajú na filmovom plátne, ešte častejšie na televíznej obrazovke.
Možno takto zareagoval návštevník premiéry muzikálu Mamma Mia! v bratislavskej Novej scéne. Nie preto, že by pociťoval štipku sklamania z uvedenia muzikálu, ale pre niekoľko prekvapení, ktoré ho zaskočili na divadelnej scéne.
Na začiatku bolo slovo. Táto okrídlená veta vypožičaná zo Starého zákona nie je len metafora. Platí najmä v umení, ktoré nevzniká zo vzduchu a ani sa nepohybuje mimo náš dosah.
Sme vydieraní strachom. Ten je neraz motorom našich skutkov. Či už to je zbabelý útek, hrdinský čin, alebo dobrý obed, ktorý zaženie strach pred vyhladovaním. Ale ten najhorší pocit je strach z vlastnej smrti.
Kedysi dávno jeden menil vodu na víno. Iní nemajú čo vymeniť, tak si len tak berú. Len málo ľudí vedelo meniť bigbít na hudbu. Takouto schopnosťou vládol Marián Varga.
Inak neviem popísať pocit, keď som sa dozvedel o smrti Věry. Priznám sa, že takéto odchody nemám rád. Prečo to musela byť práve ona, veď je dosť takých, ktorí by ju zastúpili. Žiaľ nesmrteľnosť, tá ľudská nebola zatiaľ objavená.
