Radi by sme týmto výletom zabudli na ten posledný v Spišskej Magure, kde sme sa riadne vytrápili. Avšak nie úplne sa nám to podarilo. Značne aj našou vinou, resp. mojou vinou, keďže ja som hlavným plánovačom výletov, haha. Ale nechcem predbiehať, lebo veľa vecí bolo tentokrát fajn.
Ráno vyrážame autom a prvú zastávku si robíme tesne pre dedinou Vernár, kde sa zastavujeme v krátkej, ale pôsobivej Vernárskej tiesňave.
V tiesňave je ráno veľmi chladno. Vedie ňou hlavná cestná komunikácia. Určite sa dá na niektoré z brál aj vyliezť, ale myslím, že je to aj zakázané, od roku 1966 sa jedná o národnú prírodnú rezerváciu. Prezrieme si aspoň neďalekú jaskyňu, ktorá ale bohužiaľ slúži ako verejná toaleta. Vernárska tiesňava bola počas druhej veľkej vojny miestom ťažkých bojov medzi partizánmi a Nemcami, čo pripomína aj prítomný pamätník.
Ideme do dediny, parkujeme pred miestnymi potravinami a pohostinstvom, ktoré sú v nedeľu ráno zatvorené. Cieľom je prezrieť si partizánsky bunker nad obcou, zároveň sa trochu rozcvičíme. Označenie cestičky ku bunkru je veľmi dobré, nie je to veľmi ďaleko, takže sme tam cobydup. Míňame peknú vyhliadku s altánkom nad dedinou a už si prezeráme repliku partizánskeho bunkra. Celá lokalita v okolí dediny Vernár bola počas 2. sv. vojny významným miestom počas SNP, na čo sú tu očividne miestni stále hrdí - a právom.
Nasleduje presun ku malému lyžiarskemu stredisku Studničky. Samozrejme, už je po sezóne, napriek tomu tu pár ľudí vidíme. Musíme sa najprv dostať ku rázcestníku Mlynná (845 mnm). Odtiaľ nastupujeme na červenú turistickú značku, vedúcu až na Kráľovu hoľu. Tá ale nie je našim dnešným cieľom. Začína nám tu stúpanie, ktoré skončí až v cieli. Vskutku je to neustále naberanie výškových metrov, ktoré vám neponúkne ani trochu oddychu na rovinke, nebodaj mierne klesanie. Najprv vystúpate na zjazdovku, potom sa kráča lesom i peknými lúkami. Samotný chodník je ale nepekný, poznačený kolesami ťažkých strojov. Stúpame a nám sa otvárajú výhľady na dominantné hradby Slovenského raja.
Po neustálom výstupe prichádzame ku rázcestníku Morna (1 465 mnm). Chodník pokračuje ďalej do sedla Smrečiny a potom ešte ďalej na Kráľovu hoľu. My tu ale odbočujeme na vrch Predná hoľa (1 546 mnm). Ten je zaujímavý tým, že je najvýchodnejším vrcholom Nízkych Tatier, ale zároveň patrí ešte do ochranného pásma NP Slovenský raj. Tým pádom sa niekedy označuje ako najvyšší vrchol tohto národného parku. Diskutabilný vŕšok.
Kráčame teda hore a začínajú nám naše "obľúbené" snehové polia, s mokrým, prehnitým snehom, s výškou miestami aj dobrých 30 cm. Čo je ale horšie, široký chodník sa nám mení na úzku cestičku a sneh ho úplne prikrýva, čo spôsobí, že schádzame z chodníka a začneme sa predierať lesom a blúdiť. Je to asi naša chyba - nevhodne zvolený termín výletu, zlé čítanie terénu...neviem. Značenie nám tiež nepomáha. Spôsobí to každopádne to, že nevieme nájsť cestu ku správnemu vrcholu Prednej hole, odkiaľ je aspoň nejaký výhľad na Vysoké Tatry a Kráľovu hoľu. Takto ostávame len na skalkách hrebeňa Prednej hole a nevidíme nič. Som z toho veľmi sklamaný. Doma si pozerám mapu a zisťujem, že sme boli asi tak 250 m od vrcholovej skalky. Prisahám, že viac krát sa nám také niečo už nestane a vždy dôjdem do cieľa, aj keby som mal krv potiť.
Prostredie hore je ale veľmi pekné, alpínske, sme v pásme kosodreviny, je to tu nedotknuté. V Nízkych Tatrách som vlastne prvý krát a veľmi sa mi to tu páči. Teším sa na ďalšiu návštevu. Odpočívame a vydáme sa na cestu späť.
Vraciame sa tou istou cestou a zbehneme to dolu raz - dva. Cestu nám dláždia tisíce šafránov. Inak je ale vidno, že je veľmi sucho. Všetko je ešte hnedé, privítal by som viac zelenej.
Pri aute prevláda u mňa nespokojnosť, zároveň to ale neberiem úplne tragicky. Dobrý tréning, nové prostredie a ponaučenie. S odhodlaním na ďalšie nové miesta.
Cesta tam a späť mala cca 14 km a 779 m výškových hore i dolu.
Výlet sa uskutočnil v nedeľu 03. mája 2026.
