Ráno sa zobudím, parkety strašne vŕzgajú, takže si podľa krokov rýchlo spočítam, koľkí sme hore. To, že je ráno viem inštinktívne, v izbe je tma ako vo vreci – na oknách visia dva rady závesov – záclony, a potom tie ťažké, tmavé, vzorované, čo vyzerajú ako divadelná opona. Rozhrniem oponu so strapcami a vzormi, akoby ju navrhoval kostymér Tisíc a jednej noci. Z orientu sa však veľmi rýchlo pocitovo presúvam na juh Európy, pretože mám výhľad ako cisárovná Sisi v jej letnom sídle na ostrove Rhodos. Chýba mi už len vlastná socha a fontánka (dokonca aj jazierko máme). Záhradu máme tak zarastenú, že na niektorých oknách nepotrebujeme žalúzie (ani susedia ich nemajú). Živý plot, vysoké tuje, plazivé černice okolo altánku, ruže... Keby profesor biológie teraz chcel, aby som urobila herbár tridsiatich drevín, nemusela by som vyjsť ani za bránku. Po popadanom lístí skáču sojky a na strieške, čo skrýva smetiak, stepuje kuna. Za oknom padá medený dážď z lístia a tie, ktoré sa ešte nepustili konárov, ladne sa kolíšu vo vetre – to je dirigent, čo im udáva tempo. Je sobota – musím ísť na mlieko. Baletným krokom sa pohybujem po parketách, sťa po obrovských klávesoch, pretože na každom mieste vŕzgajú inak. Myslím si, že som Isabell Marant, keď zo skrine na seba nahádžem veci bez ladu a skladu. Ale to len Francúzsky majú tú krásnu schopnosť skombinovať rabínov klobúk, Elvisove sako a tváriť sa, že je to síce náhoda, no vyzerajú ako Audrey Hepburn - božsky. Ja šprintujem po mlieko v súprave XXL tričko, pánske tepláky a vyzerám ako homeless. Tie úbohé vchodové dvere som sa medzičasom naučila otvárať s láskou tak, aby nevydávali zvuk ako kravské zvony v práčke. Prekĺznem nimi aj bránkou, po ceste ma ošľahá smrek, som na ulici. A tu je ten moment, na ktorý chcem upriamiť pozornosť.
Bývame vo štvrti, kde sa starý dom, ako je ten náš, strieda so starým barakom, kde ulice sú úzke, cesty len pre jedno auto a chodníky žiadne. Prstom na mape je to tri milimetre od takého toho štvorca, čo vyznačuje centrum. Neviem, koľko je to v skutočnosti, možno 300 – 500 metrov – čo sa týka odhadu som hlúpejšia ako vtáčie vajce. Bývam v najkrajšom meste Poľska, ktoré je vznešené, noblesné a večne živé. Cez deň mám svoj štýl, túlam sa s knihou v ruke po uliciach, v noci mám svoj drink, túlam sa v saku po baroch. No v také sobotné ráno, keď nechcete byť nikým, iba sám sebou, tu môžete. Tu môžem vyjsť na ulicu v XXL úbore, zimnej bunde, športových topánkach, z ktorých mi vidno ponožky s vianočným motívom, do samošky za rohom a nemusím sa báť, že ma módna polícia zatkne za pohoršenie. Po ceste ma zdravia starenky v tých typických modrých šatách s puntíkmi a ja im odpovedám „dzień dobry“ a ony si myslia, že som vnučka ich suseda cez ulicu a ja som spokojná, lebo mám pocit, že tu patrím. Že som tu ako doma, že som tu vítaná.
A tak si s mliekom pod pazuchou tancujem cez ulicu a dlhé listy smutnej vŕby ma šteklia za golierom. Vkĺznem cez bránu do tej oázy zelene, čo obmýva tento čarovný dom v čarovnej štvrti. Žiaden dom hrôzy sa nekoná. Som tu správne.
20. 10. 2013 Babie leto, Krakov, Poľsko, Európa, Zem, Vesmír
