Niekedy si myslím, že myslím ako muž. Ale márnivá som ako žena. Žijem podľa hesla, že všetko je tak, ako má byť. Že Boh žehná naše kroky a keď ho pustíme do svojho srdca, nejestvujú nesprávne rozhodnutia. Každý deň je dar a každý človek diamant a moja najväčšia múza je moja matka. Zoznam autorových rubrík: Krakov, Sovia pošta Tiborovi, Scestne z ciest, Súkromné, Nezaradené
Kosovo je ako byť naspäť v dobách retro. Ale zo zaspatej krajiny si človek neprinesie toľko plodných myšlienok. Čosi je na tej nešťastnej krajine predsa len inšpiratívne. O tom, že duchaprítomnosť národa sama o sebe nespočíva ani v krásnej histórii, ani v progresívnej architektúre, ale, našťastie, stále v pôvabe ľudí, ktorí tu žijú.
Prvý deň prešiel a keďže som nevedela, čo mám čakať, nečakala som nič. Všetko išlo, ako malo. Dušan Grúň a Vonia kakao v českom rádiu, jedno zle zvolené pivo, dobre zvolená obuv, jeden náraz do dverí, chaos a panika na pražskom letišti, ale diplomatické odpovede mame do telefónu. Ešte diplomatka mi chýbala.
Keď sa veziete v aute naprieč Kosovom, vyzerá to, akoby v celom kraji ignorovali obsesnú potrebu zvyšku ješitnej Európy moderne napredovať. Cesty sú kľukaté a oldschool ako z Novej Bystrice na Vychylovku, kravy sa pasú blízko pri krajnici, že ich môžete potľapkať, ak stihnete včas na starom aute rúčkou stiahnuť okienko. Pokiaľ práve neprechádzate mestom, zdá sa tu byť pusto. Príbytky sú náhodne kde-tu rozosiate po mĺkvom kraji a väčšina z nich vyzerá, že posledný, kto na nich zatváral kľučku zvonka, z nich vypustil dušu. Benzínky pripomínajú náhodný kočovný obchod, v ktorom to zajtra zabalia, jednoduché regály nastrkajú do dodávky a premiestnia na inú lokalitu. Ale to je iba vizáž. V skutočnosti funguje všetko tak, ako má. Po kosovsky, trochu po srbsky i po albánsky. Kto je vlastne táto krajina a koho je? Kosovo sa neruve s časom. Kosovo je ako byť naspäť v dobách retro. Ale jemným a krotkým spôsobom. Je to akoby ste si vyutierali ruky do babkinej zásterky. Starej, ale osožnej.
Ak sa rozhodnete ísť do večného mesta cez zájazd, objednáte si v cene letenku, stravu a Španielske schody, ale čo váš balíček pravdepodobne zahŕňať nebude, je sprievodca nepredstieranou originalitou Ríma.
Na zastávke metra Ottaviano je vždy plno. Dnes je tu však neobvykle preplnene. Ľudia sa hrnú po naučených líniách, metro odchádza každú minútu, panuje automatika. Je osem ráno, podozrievavo pod mrakom. Stavím sa sama so sebou, že kiež uvidím ešte jedného Rimana s dáždnikom v ruke, určite bude pršať. Videla som pätnástich.
Fajčím cigaretu na vlakovo-metrovej stanici. Vnútri, hej. Čumím na tú tabuľu ,,vietato fumare“ s prečiarknutou cigaretou a rozmýšľam o diametrálnosti slovenskej a talianskej nátury. So stiahnutou riťou Slováka, ale navonok nenútene ako tunajší občan zazerám spoza tmavých skiel okuliarov, či si to nejaká strážna služba nependluje ku mne s pokutovým lístkom. Nič. Piano. Neverím. Cítim sa ako hmyz, lebo etika stredoeurópskej kultúry hovorí, že v týchto priestoroch je fajčiť prosto zakázané a takto je to zakorenené ešte aj v mojom nervovom systéme. Ale niekedy veci chcete vyskúšať práve preto, že môžete.
