Niekedy si myslím, že myslím ako muž. Ale márnivá som ako žena. Žijem podľa hesla, že všetko je tak, ako má byť. Že Boh žehná naše kroky a keď ho pustíme do svojho srdca, nejestvujú nesprávne rozhodnutia. Každý deň je dar a každý človek diamant a moja najväčšia múza je moja matka. Zoznam autorových rubrík: Krakov, Sovia pošta Tiborovi, Scestne z ciest, Súkromné, Nezaradené
,,Dobré ráno, sedemnásty november! Zaštrngala som si kľúčmi po ceste od dverí a vonku na príliš teplom nenovembrovom vzduchu vítala ma sloboda a demokracia a rýchlik Horalky Sedita ,,zadarmo.
Slnce pálilo jak hrniec kuracej polievky. Nedeľnej. Novembrovou rýchlosťou sa gúľalo za kopec, osy sa gurážne tisli do bytov. Zhypnotizovaná životom fičúrsky som vyratúvala, že zima by nemala hádam chodiť skôr, kým jeseň primerane nezvlečie stromy od listov.
,,Mami, načo majú pri hroboch tie lavičky?“ Pýtala som sa infantilne nedospelo a čakala, že mama vymyslí iné odpovede, ako také, na ktoré viem prísť sama. Že si chcú ľudia posedieť mi nestačí. Ale prečo si chcú posedieť? Také ma zaujíma.
Aj keď dvadsať ešte stále máte. Odvtedy, ako Timea Keresztényiová urobila s ,,božským“ rozhovor pre Madam Evu kedysi v dvetisícdesiatom roku, chcela som ho vidieť. Tak Československu sa hovorí Gottland a ja budem Káju poznať iba z obálok platní a časopisov? Nuda. Iba nedávno som to číslo vyhodila. A kúpila si lístok na PeuGOTTour.
Sú veci, ktoré by sme nemali tolerovať. Lacné voňavky, nedodržané slová, a kondómy v prírode. A potom sú veci, ktoré by sme na osi citlivosti, čo je dobré a čo zlé, mali umiestniť niekam vysoko. Starožitnosti, lesy, v ktorých sme objímali buky ešte ako deti a mamine rady. Mamine rady.
Nie všetko sa dá kúpiť a nie všetko sa dá získať. Napríklad pozornosť človeka. A nemyslím náklonnosť druhého pohlavia. Klapka. Ako študent, nímand, potrebovala som pomoc človeka z oboru, ktorý študujem. Dajme tomu.
Poprosila som mamu, aby vykutrala tú starú knižku, do ktorej si mladá písala vlastné rozprávky. Slastne, trochu nesmelo som v nej listovala. Ponárala som sa do jej listov, prstami som objímala histografiu vlastného detstva i maminej mladosti, dní, ktoré sú tatam a ktoré už nežijeme.
Koľko je to hodín, koľko dní, koľko vzdialených vesmírov tomu, odkedy ste po niečom túžili? Niečo si priali, predstavovali? Kedy ste naposledy vzrušene zaspávali a čakali, kedy sa skryté túžby budú prelievať vlnami vašich snov? Koľko je to pošliapaných predstáv odvtedy, odkedy ste o niečom snívali? So zavretými aj otvorenými očami. Nahlas i potichu. Pokorne či žiadostivo. Koľko je to nesplnených ideálov o živote, ktoré pomaly, ale s istotou vychádzajúceho slnka vytreli zo šuplíkov našej fantázie každé zabudnuté zrnko hravej predstavivosti, ktorá kedysi nemusela byť opatrná. A optimistickej viery. A detských nádejí. A ochoty snívať. Kam sa to, dopekla, všetko podelo?
,,No, Peťo, buď máš takú mladú frajerku, alebo takú veľkú dcéru!“ Špásovali susedia spoza plota, trúsili také tie poznámky, na ktoré sa nedá nič povedať, iba sa usmiať a odkývať hlavou. Jedni spokojne posedávali na priedomí, iní hrabali seno, prehadzovali drevo, dlúbali čosi kolo chalupy. Kráčali sme s Peťom cez uličku k babkinmu domu. Peťo je oco. Vzduch voňal hnojom, hej, voňal. Ľudia mali brány pootvárané do dvora, v okne periny, s hrabľami na pleci chodili hore-dole po dedine. Sobota.
Máme doma takú policu. Nástennú. Je v kuchyni nad stolom. Z bukového dreva je. No, neviem pod akým kľúčovým slovom by som tento model hľadala na stránke Ikey. Asi ,,velice vzácne nevyrobiteľné kusovky“. Srdcovky. Je macatá, tmavá, s množstvom políc. Na dózy, na poštu, na kuchárske knihy. Je to sympatická polica. Základňa na všetko. Prístav rodinných pokladov.
Dážď so sebou prináša zvláštnu nostalgiu. Zrazu sa v celom kraji zatiahne šedá vlhká opona a prebiehala prestavba rekvizít okolitého sveta. Dážď je čakanie na niečo nové, svieže, čo so sebou na lúčoch prinášajú tie rána, keď búrku opatrne strieda slnce. Tie rána, keď vzduchom sa valí čerstvosť a steblá trávy už pomaly vysychajú.
,,...nevie pochopiť, že ja potrebujem mať navarené, keď sa dotrepem z roboty. Aj na to pivo potrebujem raz za čas ísť, veď kto to má furt vydržať? Máme vysokú hypotéku. Stále mi to otrepáva o hlavu, živiteľ rodiny, živiteľ rodiny... Ja to nezvládam. Každý rok treba letnú aj zimnú dovolenku, ako keby sme nemohli ísť raz opekať na Jurošák a spať v stane z Lidlu! Doprdele. Ja z toho manželstva nič nemám.“ ,,Máš krásne tri deti. Oci.“
Tak to poznáte. Školenia o bezpečnosti pri práci, preškoľovacie školenia, školenia o školeniach. Posedenie na zadku polhodinku, možno dve. Krátke zmŕtvychvstanie pracovných, bezpečnostných, inovačných a iných pokynov, ktorým v mysli hádžeme veniec ,,S láskou spomíname“, lebo v praktickom živote majú ničomné, až mínus nulové pole účinnosti.
Pamätám si ešte ten čas, keď som sedela v rifliach na traky v krčme otcovi na kolene. Striedavo syrovým korbáčikom, lízatkom, nanukom som sa nechala uplatiť na jeden celý zápas a potom ešte ďalšie tri pivá k tomu. A keď ti dal oco upiť z peny! To ti bola frajerina! Dnes by mal na krku sociálku.
Teraz je akurát také obdobie. Že ľudia sa potrebujú vyjadriť. V súvislosti s voľbami, so spomienkou na Revolúciu ´89 sa spoločnosťou doslova valila vlna proslovanských blogov, nesúhlasného lamentovania nad Kotlebom, objavilo sa množstvo odoziev na Hríbovu Lampu generácie 30, plus ocenenie Biela vrana malo s tým všetkým tiež dočinenia. Ak mi teda posledné dni niečo priniesli – tak to boli rôzne názory. Na Slovensko.
