Niekedy si myslím, že myslím ako muž. Ale márnivá som ako žena. Žijem podľa hesla, že všetko je tak, ako má byť. Že Boh žehná naše kroky a keď ho pustíme do svojho srdca, nejestvujú nesprávne rozhodnutia. Každý deň je dar a každý človek diamant a moja najväčšia múza je moja matka. Zoznam autorových rubrík: Krakov, Sovia pošta Tiborovi, Scestne z ciest, Súkromné, Nezaradené
Na dvore uprostred pokoseného trávnika stojí veľká stará plechová vaňa. V nej s veselo čvachce dieťa, čo má tvár akoby ju vytesali víly. Veselo vylieva vodu dookola, spieva, kučeravé vlasy si dlaňami odhŕňa z líc. Zakaždým, keď zo žufanky vyšplechne voda za okraj vane na zem, dieťa zaujato niečo rozpráva. Komu to hovorí?
Sedím si iba tak pri stole, počúvam ju. Myšlienky mi lietajú hore – dole. Ako ten falošný sneh v sklenenej guli, keď ju otočíte hore dnom. Škube mi okom, keď odchádza na ,,dámy“, vrhám sa po papieri. Papier, doriti, nemám. To sú tie moje zasrane zorganizované pondelky... Niekedy je to písanie už viac chorobou, ako terapiou. Tak si aspoň ukladám do mobilu poznámku. Neznášam to. Ale musím zachytiť zlomok emócie z tohto momentu. Skicu. Lebo Ona je jedinečná, ako maľba. Neopakovateľná, ako obloha.
Výsledky v poradí prvého volebného galavečera poznáme. Neprešiel ani týždeň a táto informácia pôsobí ako stará tri roky. Na scéne totiž boduje ,,prezidentský battle“. A ja si neviem predstaviť, že toto má trvať ešte ďalší týždeň...
Alebo pokiaľ nadávať nechceme. Každopádne, vzhľadom na to, že sa blížia prezidentské voľby, pozerám na veci trochu emotívne. Keby sme čítali noviny a viac sa zaujímali o politiku, možno by sme nadávať postupne prestali. No ale chceme my vlastne?
Cestou naspäť do mesta poľských kráľov sedeli sme partia v aute i rozhovorili sme sa. Neviem, v ktorom bode debaty sa to stalo – či pri komentovaní slovenských ciest, alebo toho, prečo študujeme v zahraničí, každopádne, rozpútali sme debatu o situácii na Slovensku.
Už ste sa niekedy zamilovali tak, že celá vaša milostná história sa proti tomu zdala iba ako chudobná príbuzná najkrajšej arabskej princeznej? Tak krásne, tak zrazu, tak slobodne, tak silno a šialene?
Mala som dôverný, veľmi uvoľnený rozhovor s mojím obľúbeným kamarátom. Klebetili sme, povyťahovali pikošky posledných dní, keď nás prerušili dvaja chlapci. Neboli doterní, no ani sa nechceli dať odbiť, a tak nám voľky-nevoľky robili spoločnosť. Na to, aký typ debaty sme viedli doposiaľ, veľmi rýchlo načrtli tému viery. Zmysel života, Boh... Vôbec by zo mňa nebol dobrý ,,vždy pripravený" pionier, lebo v tú chvíľu som na túto tému pripravená nebola. Myšlienkami pri zážitkoch z piatkového baru som sa vyhýbala priamym odpovediam a snažila sa, dajme tomu, odpovedať diplomaticky.
