Pozorujem ľudí. Hej, šmírujem ich. To už som písala. Teraz vonku až tak nie, zima je. Teraz v interiéroch. To ti je, do prčíc, taká sranda. Dobrá vec je to. Ľudia sú diamanty. Učím sa od nich.
Napríklad náš učiteľ Poľštiny.
Správny chlap. Obrúčku má prirastenú k prstu. Neverím, že je možné ju dať dole. Prsty mu za tie roky zhrubli spolu s prsteňom. Podľa mňa ju ani nikdy dole nedal. Jedine ak solvínou alebo kombinačkami. Strašnú srandu vie spraviť. Darmo, chlapi majú v sebe čosi prirodzene komické. A ešte autoritu. A dokopy je to prirodzene autoritatívna komika. Alebo komika prirodzenej autority. Alebo také čosi. Jednoducho, keď učí, hrá divadlo. Stodvadsať minút sa smeje a keď vidí, že už nevládzeme, povie vtip. Rukami nohami. Ale aj tak je to risk v triede plnej ľudí rôznych mentalít a znalosťou jazyka zatiaľ tak na dvadsať percent. A keď nechápeme, povie, že už sa môžeme zasmiať.
- - Kto sa zasmeje, má päť plusových bodov na skúške. Povie.
A učí ďalej.
No ako by som to... Ženu som tak učiť prosto nikdy nevidela. Hoc´ akokoľvek bola dobrá učiteľka. Ženy sú veľmi zodpovedné. Príliš sa berú vážne. Niekedy. Muži sa neboja pomýliť.
Alebo spolubývajúci. Ukrajinec.
Cepuje ma, keď neskoro jem. Raz som sa musela s rožkom schovať do izby. On strašne stále varí. Všelijaké zdravé kaše. Hlavne zdravé. A cvikľu s rybami. Vždy sa ho na všetko pýtam, ako sa čo volá, málokedy rozumiem. Ale on je rád. On je rád, aj keď poviem, že muži sú podľa mňa lepší kuchári.
Muži sa neboja experimentovať.
Leje mi čosi do čaju, keď som chorá. Uisťujem sa:
-Nie je to alkohol, dúfam.
-Nie.
-Čo to je?
-Rum.
-Rum?!
-Hej, rum. To nie je alkohol.
No a už viete.
Učí ma ruské slová. Keď varí, samozrejme. Ale nechce mi za svet uznať môj „ruský prízvuk“. Má tancujúci hrniec a panvicu, čo má päť kilo. No fakticky. Keď tu prišli naši, hrali sme, kto ju udrží dlhšie v jednej ruke. Príďte aj vy.
Hovorím si: ,,Veď tí chlapi nám preberú všetky babské roboty, lebo ich robia vari lepšie. Figu borovú, chlapi, heš!“ Smejem sa.
Ľudia sú poklady.
Hlavne takí.
