Katka je rusalka. Taká štvorročná. Ešte chvíľu tupo čučím, a potom si ťukám prstom po čele. Že s kým to hovorí. ,,Veď je tu plno ďalších postáv“, hreším sa.
Macko, ktorému miesto oka chýba korálik a pod pazuškou mu už trčí trochu vaty, čaká pod kopcom na záchranu pred umelohmotným dinosaurom, ktorý je zaparkovaný v skalke. Katka úpenlivo vylieva vodu z vane a jaší sa, až jej kučierky lietajú okolo hlavy. ,,Vejká voda, vejká voda“, opakuje. No jasné, je kdesi na mori a do loďky sa jej nalieva voda, ktorú sa snaží odčerpať.
Pomyselne jej kričím, nech dieru v dne upchá sépiou, ktorú vlna omylom fľusla na palubu. Nepočúva. Katka opúšťa plavidlo a ďalej pokračuje po vode po vlastných. Cestou sa nechá zlákať na prímorský zelovoc v podobe ríbezľového kríčka. No tiež to môžu byť koralové dukáty, ktorými zaplatí kauciu za medveďa. Katka hádže zásoby ríbezlí do loďky, trieli záhradou, pod pazuchu schytí maca aj dinosaura, silno ich pritíska k hrudi a upaľuje naspäť do vane. S nôžkami v plechovom plavidle je spokojná, akoby zachránila celý svet pred spadnutím. Och, ja hlúpa. Veď jasná vec, že aj dinosaura bolo treba priláskať. Veď čo taký dinosaurus sám na mori?!
Katka je zázračné decko. Katka povie ockovi v preplnenom autobuse, že je tučný. Katka sa so mnou háda, že môj psík je špinavý, márne ju nahováram, že on má takú batikovanú srsť. Katka miesto ,,objím“ kričí na svoju mamku ,,pritúľ ma“ a spokojne sa zatúla po dedine, kým starkí vyorávajú zemiaky.Ona presne patrí k tým retro deťom s dievčenskou ľahkosťou, no božskou detskou neotesanosťou, horalskou náturou, akú podedia dedinské dietky po svojich dedkoch. Katka je čistá ako horský jarok a má odvahu ako mladé líšča. Nebojí sa pýtať a najšťastnejšia je, keď dostáva dospelácke odpovede.
Katka napumpovala moju fantáziu a nechala ju letieť ďaleko do sveta, za hradby ríše, kde panuje predstavivosť a platí sa tam ríbezľami. Rusalka ma vzala späť na exkurziu do detstva. Pamätám si ešte časy, keď kombinácia akčného filmu, mojej fantázie a priestorov dedkovej stodoly znamenali potulky tajomným hradom. Keď visieť v korune čerešne znamenalo maskovať sa ako Pocahontas pred belochmi, a to už ani nehovorím, čo všetko sme dokázali navymýšľať pri vode. Dobrý prístup k rieke, to bolo zaručené šibalstvo, a potom po holej za mokré nohavice. Pamätám si, aj keď už len veľmi matne moment, keď sa celý svet stratí, aby sa vaše zmysly mohli sústrediť na jedinú vec. Nič nie je dôležitejšie, ako detské záležitosti.
Zo všetkých výhod môžeme deťom najviac závidieť, že nežijú nikde inde, jedine v prítomnosti. To, ako sa veľmi dravo vedia nadchnúť a pohrúžiť do hier, a že svojou nepoškvrnenou úprimnosťou a pravdou, ktorú majú na jazýčkoch, sa nemusia nikomu zodpovedať. Na všetkých iných planétach už platia iné pravidlá.
Jedného dňa sme zamkli detský svet a kľúčik sme zjedli. Ten krásny starý vyrezávaný kľúč, ktorého kópiu nám už nevyrobia. Ale vždy môžeme do detstva nakuknúť kľúčovou dierkou - prostredníctvom našich detí, detí, ktoré poznáme, no najmä – ak sme ešte nezabudli, že sami sme bývali deťmi.
