„Nemám ti čo ponúknuť. Nie som krásna, nie som úspešná, nie som zaujímavá.“ Ten chlapec... On nebol pre mňa. Skrížil mi cestu, aby vo mne zanechal stopu a znova odkráčal. Bol príliš úžasný, príliš šikovný, príliš blonďavý. Bol príliš odlišný. Ten chlapec mal korene v studenom Nórsku, ale vždy teplé dlane, dobré oči a veľké srdce. Hral mi na klavíri, ukazoval obrazy, rozprával o Afrike, o Keni, medicíne... Mal prekrásnu dušu. Cítila som sa pri ňom ako starý TESLA ohrievač v apartmáne hotela Hilton na Honolulu – zbytočne a škaredo. A i napriek tomu sa to stalo. Lebo láska, tá sa nepýta. Jednoducho sa vovalí do života a zmení všetko ako Tsunami. Moja láska k nemu sa zrodila z obrovského obdivu.
Nikdy som nič podobné k nikomu necítila. Naozaj som ho zbožňovala. V mojom srdci vybuchovali stovky ohňostrojov na jeho počesť. Točila sa mi z neho hlava ako ručička tachometra na sanitke. A veru som aj potrebovala doktora. Bola som opitá láskou a nechcela som už nikdy vytriezvieť. Zrazu mi filmy Inge Lindströmovej začali pripadať pravdepodobné. Tá krásna sentimentálna romantika, čo chytá za srdce aj sochu z kameňa bola naozaj skutočná. Keby v tých dňoch bol niekto sfilmoval môj život bol by to muzikál. Tanečným krokom by som sa presúvala po uliciach, usmievala sa bez príčiny, všade naokolo by lietali konfety a v pozadí by hralo Celebration od Kool & The Gang. To brčkavé batoľa v plienke a s krídlami ma netrafilo šípom, ale panvicou. Láska. To je akoby zrazu vo vašom živote svitlo slnko – teplejšie a žiarivejšie. Život je náhle ako sekundu pred zobudením, ako pustiť sa z najvyššieho bodu na atrakcii Scenic Railway v lunaparku. Akoby ten každodenne sa opakujúci čiernobiely film vášho života zrazu niekto zalial najkrajšími farbami a jednotlivé etapy sú roztomilé ako dokumentárny film o tuleních mláďatách. Láska. Je to let na krídlach motýľa, sladké mámenie, texty Lany Del Rey a Válekova poézia...
Kedykoľvek sa dotkneš môjho tela, stáva sa z neho zreteľne chvejúci sa tón.
Tak dosť! Dosť už! Si moja hudba, melódia, ktorá nejde z hlavy...
Kto by čakal trpké vytriezvenie, škaredý podvod, slzy, vraždu, alebo aspoň samovraždu, toho by som sklamala. No nebolo ani žiadne žili šťastne až kým... Raz ráno som zatvorila dvere jeho bytu a viac som ho nevidela. Fairytale gone bad. Bola to moja chyba a s tým bolo ťažké sa vyrovnať. Ešte, že sa človek má na čo vyhovoriť, že všetko je tak, ako má byť, lebo inak by som sa z obviňovania samej seba „čo by bolo, keby bolo“ zbláznila. A to je tá etapa, kedy si srdiečko, chúďatko, vezme svojho macíka a zahanbené sa stiahne do kúta pred rozumom, ktorý sa mu vysmieva, že „čo si asi myslelo“. Nič. Veď to je práve to. Srdce nerozmýšľa. Ono miluje. A to moje bilo ako zvony Notre Dame.
Niečo vám poviem. Keď sa už raz dotknete prstami neba a tvár vám zaleje to najkrajšie teplo, nikdy viac nechcete slepí tápať dlaňami po tmavých stenách studenej jaskyne.
A tak chodím po uliciach, tlačím sa v električkách, a keď vidím blonďavého muža, zvýši sa mi tep. Žiaden muž nemá to, čo on. Všetci sa mi zunujú. Fajčím cigarety pred barom, kde sme prvý raz na seba narazili a myslím si, že sa to stane znova. Lenže život nie je Pretty Woman. A on nepríde. Zmizol. Možno navždy a úplne.
No niečo po ňom zostalo. Ten muž sa veľmi hlboko dotkol môjho srdca. Ukázal mi prezázračné, vybájené, vysnívané jazero milostí v jednotvárnej, prostej, slaboduchej púšti môjho žitia a ja som z neho pila, akoby to malo byť posledný raz. On bol oáza, svetlo, osud.
Škoda, že sa nikdy nedozvie, ako pohol mojim životom.
24.10. Za dva mesiace tu máme Vianoce. Dávajte si pozor, aby Vás nezjedli reklamy.
