Slovensko je krajina krásna, plná potenciálu, no v niektorých ohľadoch pre mňa aj nepochopiteľná — a to aj napriek tomu, že som sa tu narodil a prežil doteraz väčšiu časť svojho života.
Prečo je pre mňa krajinou nepochopiteľnou? Možno aj preto, že v nej často nenachádzam súlad medzi túžbou po svetlej budúcnosti a cestou, ktorou sa rozhodlo uberať, harmóniu medzi proklamovanými hodnotami a žitou realitou, či zhodu medzi cieľmi, za ktoré bojovali naši predkovia, a našimi vlastnými.
Čo tým myslím? Pred 35 rokmi naši rodičia a starí rodičia bojovali za slobodu: Bojovali za slobodu slova, za slobodu vierovyznania, za slobodu vo vzdelávaní, za slobodu tlače a kultúry — ako aj za právnu ochranu týchto slobôd. Napriek tomu v dnešnej dobe — kedy sledujeme, ako nám predstavitelia vládnych strán postupne ukrajujú zo spomínaných slobôd a právnych ochrán — vníma veľká časť spoločnosti ako najväčšiu hrozbu liberalizmus (odvodený od slova “sloboda”).
V tejto súvislosti často zaznieva zo strán politikov — ale aj predstaviteľov cirkvi — argument o tzv. “šikmej ploche”. Ten tvrdí, že ak rozšírime slobodu alebo právnu ochranu (pre ženy, utečencov, LGBTI+ ľudí, apod.), “čo budú chcieť potom?” Tým sa implikuje, že to, čo spomínané skupiny požadujú je nejakým spôsobom nadštandardné, nekonvenčené či dokonca zvrátené, hoci spravidla ide len o snahu narovnať dlhodobo zažité či inštitucionalizované nerovnosti v spoločnosti.
Čo sa v skutočnosti deje? Čo je skutočnou hrozbou pre slovenskú spoločnosť je pritom minimálne v posledných mesiacoch zrejmé: slobody ľudí sú obmedzované čoraz viac a rovnako ubúda možností právne postihnúť a potrestať tých, ktorí sa proti nim previnia.
Veď uznajte sami: Najprv sa od kultúry očakávalo, že sa vzdá slobody prejavu. Potom vládni politici pripravili divákov a poslucháčov verejnoprávnych inštitúcií o prístup k nezaujatým informáciám. Neskôr prišla opozícia o nepísané právo mať na poste podpredsedu NR SR svojho zástupcu. A najnovšie sa dozvedáme, že politik nemá právo vyjadriť svoj (politický) postoj v parlamente napríklad aj nálepkami na svojom laptope.
A ja sa pýtam: Čo bude ďalej? Pretože to, čo sa deje na Slovensku, ukazuje, že šikmá plocha síce skutočne existuje — má však presne opačný spád. Ak uprieme ľuďom najprv niektoré práva a slobody, čo im zoberieme najbližšie? O čo ich ešte pripravíme? Kam to celé dôjde?
Alebo presnejšie: Kam to až necháme dôjsť?
