Z obdobia raného kresťanstva (1./2. storočie), keď sa aj cirkevné usporiadanie a hierarchia len formovali, nie je dostatok priamych historických prameňov o živote, postavení v cirkvi, a smrti rímskych biskupov. Najstaršie zoznamy pápežov sú až zo 4. storočia, a ešte aj medzi nim sú niekedy rozdely v údajoch o čase pôsobenia, či o mučeníckej smrti, takže niektorí historici k nim pristupujú značne kriticky.
Takto spochybňujú aj tradíciu, že tretí rímsky biskup po sv. Petrovi, čiže štvrtý pápež sv. Klement I. Rímsky , zomrel mučeníckou smrťou vo vyhnanstve na Kryme.
Tam objavil v r. 860 jeho (údajné) ostatky počas svojej misijnej cesty Konštantín (sv. Cyril), zobral ich do Carihradu, a so svojím bratom sv. Metodom ich v r. 863 priniesli na Veľkú Moravu. Malo to liturgický i politický dôvod. Liturgický bol v tom, že omša sa v tých časoch mohla slúžiť len na oltári, v ktorom boli ostatky svätca. Politický dôvod bol ten, že územie Veľkej Moravy podľa rozhodnutia I. carihradského koncilu (381) spadalo pod jurisdikciu Ríma, a nie Carihradu. Uplatnenie kultu latinského svätca - rímskeho pápeža poslúžilo solúnskym bratom, aby neboli vnímaní ako carihradskí votrelci na rímskom území. (Kliment je slovienska podoba mena Klement.)
Pri následnej ceste do Ríma v r. 867/8 im ostatky sv. Klementa poslúžili ako vstupenka k pápežovi Hadriánovi II., ktorý schválil sloviensku liturgiu.
Ostatky boli potom uložené v rímskej bazilike, ktorá bola už prv zasvätená tomuto svätcovi. Zanedlho pribudol v tejto bazilike aj hrob sv. Cyrila, ktorý zomrel v Ríme 14. 2. 869.
Ak je teda správna tradícia, že pápež sv. Klement I. zomrel vo vyhnanstve, tak je to prvý pápež, ktorý nezomrel vo svojom úrade.
Klementovi I. sa pripisuje viacero spisov a listov, z tých však väčšina je až z neskoršieho obdobia. Avšak Prvý list sv. Klementa Korinťanom naznačuje už v tomto období sformovanú cirkevnú hierarchiu, ako aj jasnú zodpovednosť rímskeho biskupa za poriadok vo všeobecnej, nielen miestnej rímskej cirkvi.
Prvý pápež, ktorý z vlastného rozhodnutia odstúpil z úradu (tam už sú konkrétnosti života historicky isté), bol sv. Poncián. Keď po tolerantnom cisárovi Alexandrovi Severovi nastúpil v r. 235 na cisársky trón Maximinus Thrax, začalo sa prenasledovanie kresťanov, nie však všeobecné, ale zamerané na kresťanských vodcov. Pápež bol zatknutý a poslaný na otrocké práce do baní na Sardínii, rovnako ako aj protipápež (prvý v histórii) Hippolyt.
Keď pápež Poncián vo väzení čakal na deportáciu na Sardíniu, bol si vedomý, že už nebude môcť viesť Cirkev, a že bude prospešné, keď Rím bude mať nového biskupa, preto sa zriekol úradu. Spolu s Hippolytom, ktorého presvedčil, aby sa zmieril s Cirkvou, napokon zomreli ako mučeníci.
Ukončenie prenasledovania kresťanov v 4. storočí neznamenalo ukončenie tlaku vladárov na pápežský úrad, práve naopak. Panovníci (byzantskí cisári, franskí cisári svätej rímskej ríše, rímsko-nemeckí cisári, francúzski, či neapolskí králi...) snažili sa mať kontrolu nad pápežským úradom, uzurpovali si právo potvrdiť nového pápeža, alebo aspoň právo veta pri jeho voľbe.
Mnohí mocní sa snažili mať vplyv na osobu pápeža, či dokonca intrigami odstrániť pre nich nepohodlného a presadiť svojho kandidáta.
Najhoršia situácia nastala v 10. storočí, kedy nastalo tzv. temné storočie pápežského úradu. Vo vzájomnom rivalstve najsilnejších a najvplyvnejších rímskych rodín sa často stávalo, že pápež, ktorý sa odmietol podriadiť bol zosadený, zvyčajne aj uväznený, niekedy aj zavraždený, a na pápežský trón bol dosadený člen dotyčnej rímskej rodiny.
V tomto období o "sede vacante" aj ťažko hovoriť. Skôr vidíme viacero osôb súčasne, nárokujúcich si pápežský úrad. Niekedy je aj historicky ťažké určiť, kto bol právoplatne zvolený a kto bol protipápežom.
Občas sa aj zosadenému pápežovi podarilo po čase dostať naspäť na trón.
Táto situácia pretvávala aj v 11. storočí, kedy sa stretávame s jedným z najbizardnejších prípadov - pápežom Benediktom IX., ktorý ako jediný vládol v troch samostatných obdobiach.
Po tom, ako v roku 1032 zomrel pápež Ján XIX., jeho brat - faktický vládca Ríma Alberich III. podplatil voličov, aby zvolili jeho syna, ktorý vládol pod menom Benedikt IX. Mal vtedy asi 18 rokov, i keď neskoršie pramene hovoria aj o 14, či dokonca 10 rokoch - to už je však výmysel.
Mladý pápež vo všeobecnosti pokračoval v politike svojich predchodcov, ale urobil aj niekoľko významných zmien, zameraných na centralzáciu moci a na zbavenie sa nemeckej nadvlády.
Po dvanástich rokoch relatívne úspešnej vlády sa však šťastie od neho odvrátilo. V Ríme vznikla vzbura, čiastočne spôsobená aj odporom voči neviazanému životu mladého pápeža, a tak bol donútený opustiť mesto.
Po krvavých bojoch medzi rímskymi rodmi sa v januári 1045 Crescenciovcom podarilo dosadiť za pápeža Silvestra III., ktorého Benedikt IX. okamžite exkomunikoval, a v marci sa mu ho podarilo vyhnať z Ríma a znova sa ujať vlády.
Avšak jeho druhé obdobie vlády netrvalo ani dva mesiace. Videl, že pre nepriateľský postoj ľudu je jeho pozícia neistá, a tak 1. mája písomne abdikoval v prospech svojho krstného otca, ktorý prijal po zvolení meno Gregor VI. Je to asi jediný prípad, kedy pápež určuje svojho nástupcu.
Neskôr vyšlo najavo, že Gregor VI. si pápežstvo kúpil. Nie je však isté, či peniaze išli jeho krstnému synovi za to, že odstúpil, alebo voličom, aby ho zvolili.
Jeho nástup na trón s radosťou vítal rímsky ľud i významní cirkevní reformátori tej doby. O korupcii pri jeho voľbe ešte netušili, a verili, že práve on dokáže odstrániť simoniu (svätokupectvo).
Gregorovo postavenie však vôbec nebolo isté. V nasledujúci rok pritiahol do Talianska nemecký kráľ Henrich III., ktorého hlavným cieľom bolo získať cisársku korunu, a zároveň chcel odstrániť neporiadky, ktoré - ako počul - sú okolo pápežského úradu.
Kráľ Henrich zvolal v decembri 1046 synodu do Sutri (asi 50 km severne od Ríma, na Via Cassia), na ktorú prišiel aj Gregor VI. Tu sa odhalilo jeho svätokupectvo pri získaní úradu a synoda ho zbavila úradu, rovnako aj Benedikta IX. a Silvestra III.
Na kráľov návrh bol za pápeža Klementa II. zvolený bavorský biskup, ktorý Henricha sprevádzal na jeho ceste. Hoci synoda nerozhodla, čo s Gregorom, Henrich ho nechcel nechať v Ríme, aby neprišlo k ďalšej schizme, a tak ho vzal so sebou do Nemecka.
Klement II. korunoval Henricha za cisára, a hneď sa pustil do nápravy pomerov v pápežskom úrade a v cirkevnej správe. Ostro odsúdil simoniu a nariadil 40 dňové pokánie každému, kto prijal vysviacku za peniaze.
Možno neúnosné podnebie letného Ríma, pred ktorým utekajú aj samotní Rimania preč z mesta, a možno aj nepokoje v Ríme prispeli k tomu, že pápež koncom leta opustil mesto. Zanedlho však ťažká choroba spôsobila, že začiatkom októbra zomrel. Klebety, ktoré sa začali čoskoro šíriť, že ho otrávil Benedikt IX., sa zdajú byť neodôvodnené (hoci pri skúmaní jeho tela v r.1942 sa zistilo, že pravdepodobne zomrel na otravu olovom).
Po smrti Klementa II. sa objavilo znovu viacero kandidátov na pápežský trón. Keď sa cisár Henrich pýtal biskupov, kto by mal byť novým pápežom, zaznel názor, že by mal byť úrad vrátený Gregorovi VI., lebo jeho odvolanie nebolo právoplatné. Cisár s tým však nesúhlasil; napokon, Gregor zakrátko v Kolíne aj tak zomrel.
Cisár Henrich nominoval na pápežský úrad ďalšieho nemeckého biskupa Poppa, pôvodom z bavorska, ktorý bol biskupom v Tyrolsku a tiež doprevádzal v r.1046 Henricha na jeho ceste do Talianska.
Lenže medzitým sa pomocou peňazí Benedikt IX. tretí raz zmocnil pápežského trónu za podpory toskánskeho grófa Bonifáca.
Keď sa biskup Poppo vybral do Ríma, gróf Bonifác mu v tom zabránil s argumentom, že Rím už pápeža má. Poppo sa teda vrátil a o situácii informoval cisára. Henrich následne Bonifácovi pohrozil, že ak bude treba, príde osobne do Ríma ustanoviť nového pápeža.
Bonifác usúdil, že by nebolo rozumné ísť proti cisárovi, a tak v júli 1048 dal Benedikta z Ríma vyhnať a biskup Poppo sa stal pápežom ako Damaz II. Avšak horúčava letného Ríma neprospela pápežovi, zvyknutému na tyrolské podnebie. Pred horúčavou síce odišiel z Ríma, ale už po 23 dňoch pontifikátu zomrel, pravdepodobne na maláriu (hoci špekulanti hovorili aj o otrave).
Po pol roku cisár nominoval na pápeža v poradí už tretieho nemeckého biskupa. Ten sa stal pápežom ako Lev IX., ale nomináciu prijal pod podmienkou, že s ňou bude súhlasiť rímsky klérus a ľud. Keď napokon vo februári 1049 prišiel do Ríma v odeve pútnika, zástupy ho vítali s jasotom.
Nový pápež sa s odvahou pustil do reforiem a nápravy neporiadkov v cirkvi.
Benedikt IX. ešte stále žil, ale o opätovné získanie trónu sa už neusiloval, hoci sa stále považoval za právoplatného pápeža, a na Damaza II. a potom Leva IX. chŕlil kliatby.
Keď po 5 rokoch pontifikátu svätý Lev IX. zomieral, ešte na smrteľnej posteli sa modlil za Benedikta, aby tento tvrdohlavec pochopil pravdu.
Benedikt zomrel v zabudnutí niekedy na prelome rokov 1055/6, ani dátum jeho smrti sa nezachoval.
V nasledujúcom období sa už situácia v Ríme ukľudňovala, aj politický vplyv vladárov už prestával byť taký intenzívny. No rozhašterenosť kardinálov v dôsledku osobných či rodinných sporov, i neskôr spôsobovala dlhé obdobia uprázdneného pápežského stolca, a na druhej strane voľby protipápežov. Tieto problémy pretrvávali aj v 12. storočí.
Asi najdlhšie "sede vacante" bolo v rokoch 1268-1271/2.
Po tom, ako 29. novembra 1268 vo Viterbe (80 km severne od Ríma, na Via Cassia) zomrel pápež Klement IV., podľa zvyku, že voľba nového pápeža sa koná tam, kde predošlý zomrel, zišli sa kardináli v tomto meste.
Ale na novom pápežovi sa nevedeli dohodnúť, často sa aj rozhádaní rozišli a trvalo, kým sa znovu zišli, aby pokračovali vo voľbe.
Obyvatelia a predstavitelia mesta už boli nervózni zo situácie (navyše, že sa museli o kardinálov počas voľby starať a znášať náklady ich pobytu), a tak, keď sa opätovne raz zišli v jednom paláci na voľbu, tak ich tam zamkli, dvere zamurovali s tým, že ich nepustia, kým nezvolia pápeža. Navyše rozobrali na paláci strechu, takže kardináli si museli v paláci zhotoviť stany, aby na nich nepražilo slnko a nepršalo.
Keď i tak bol problém s úspešnou voľbou, obyvatelia im obmedzili stravu a pohrozili, že ich nechajú vyhladovať.
A tak napokon 1. septembra 1271 zvolili za pápeža arcidiakona Viscontiho, ktorý bol v tom čase na krížiackej výprave. Ten sa o svojom zvolení dozvedel v Acre a tak trvalo ešte takmer pol roka, kým 10. februára 1272 prišiel do Viterba. Následne bol v Ríme vysvätený najprv za kňaza a napokon 10. marca prijal v chráme sv. Petra biskupskú vysviacku a mohol nastúpiť na pápežský stolec.
Poučený a inšpirovaný situáciou, ktorá predchádzala jeho zvoleniu, vydal blahoslavený Gregor X. v r. 1274 nariadenie, sprísňujúce podmienky pre kardinálov počas voľby pápeža (cum clave - konkláve).
Lenže nariadenie Gregora X. ohľadom rýchlej voľby pápeža nemalo dlhé trvanie. Dekrét sa uplatnil len pri dvoch voľbách, ktoré sa uskutočnili v priebehu pol roka po Gregorovej smrti.
V júli 1276, bol zvolený pápež Hadrián V., ktorý zomrel 38 dní po zvolení. Nestihol byť vysvätený ani za kňaza (bol len diakonom), jediné čo stihol - zrušiť nariadenie Gregora X. o voľbe pápeža.
Napriek tomu, že konklávne nariadenie bolo zrušené, voľba nového pápeža Jána XXI. prebehla pomerne rýchlo - za tri týždne. Pápež sa tešil pevnému zdraviu, navyše bol vyštudovaným lekárom, a tak bola nádej, že po predošlých veľmi krátkych pontifikátoch sa už konečne pápežský stolec tak skoro neuprázdni.
Skutočnosť však bola iná: Pápež tragicky zahynul v máji nasledujúceho roku, keď sa na neho zrútila povala narýchlo postavenej študovne v pápežskom paláci.
A nasledujúce voľby sa už znovu naťahovali, niekedy pol roka, inokedy aj vyše roka. Až napokon po smrti Mikuláša IV. v r. 1292 sa kardináli zase nevedeli dohodnúť vyše dva roky.
V napätej situácii kardinál Latino Malabranca prezradil rozhádaným kardinálom, že populárny pustovník Pietro del Morrone predpovedal Boží trest, ak čím skôr nezvolia pápeža. Vzápätí navrhol, aby za pápeža zvolili práve tohto 84 ročného pustovníka. Návrh bol jednohlasne prijatý.
Pietro voľbu prijal až na veľké naliehanie. Za veľkého nadšenia ľudu ho priviezli sediaceho na oslovi na biskupskú vysviacku, ako pápež prijal meno Celestín V.
Napriek veľkým nádejám, ktoré do neho vkladali mnohí, v pápežskom úrade sa veľmi neosvedčil. Administratívu nezvládal, v politike sa stal bábkou v rukách neapolského a sicílskeho kráľa Karola II., v udeľovaní privilégií protežoval niektoré rehole, vydával protichodné rozhodnutia. Po piatich mesiacoch bol jeho úrad v úplnom chaose.
Celestín si uvedomoval, že takto to ďalej ísť nemôže, a tak 10. decembra 1294 obnovil nariadenie Gregora X. a rozšíril ho na prípad pápežovej abdikácie. O tri dni pred konzistóriom prečítal abdikačnú formulu a odložil pápežské insignie.
Plánoval sa opäť pod svojím menom Pietro vrátiť do hôr, aby pokračoval v pustovníckom živote. Avšak nový pápež Bonifác VIII. sa obával, že by dôverčivého starca mohol niekto zneužiť na vyvolanie rozkolu v cirkvi, a preto mu pripravil pustovňu vo svojom paláci v Castel Fumone. Tam potom v tichu a samote dožil svoj život.
Nasledujúce 14. storočie prinieslo nový problém. Pápeži sa dostávajú pod vplyv francúzskeho kráľa, čo vedie k presťahovaniu pápežského dvora do Avignonu.
Až po takmer 70 rokoch nabral pápež Gregor XI. odvahu vrátiť sa späť do Ríma, hoci to bolo sprevádzané mnohými problémami. Vyčerpaný z napätia, ktoré jeho príchod v Taliansku vyvolal, v nasledujúci rok 1378 zomrel.
Šestásti kardináli, prevažne Francúzi, sa zišli vo Vatikáne aby zvolili nového pápeža. Lenže rímsky ľud, v obave, že zvolia Francúza, ktorý sa vráti do Avignonu (Gregor XI. tam zanechal časť kúrie, včítane šiestich kardinálov), začal demonštrovať v uliciach Ríma a dožadovať sa, aby zvolili Rimana.
Kardináli v tomto tlaku zvolili za pápeža arcibikupa z Bari, ale skôr ako dostali správu, či prijíma voľbu, dav vtrhol do paláca. V strachu o život kardináli zohrali divadlo a predstrčili davu staručkého kardinála, ktorý bol rodákom z Ríma. Kým dav nadšene nosil ulicami Ríma na nosidlách domnelého pápeža, kardináli utiekli.
Dvanásti z nich sa však na druhý deň vrátili a oznámili, kto bol skutočne zvolený za pápeža. Nový pápež bol potom riadne uvedený do úradu ako Urban VI.
Časť francúzskych kardinálov však vyhlásila voľbu za neplatnú, a o pol roka zvolili v Avignone nového (proti)pápeža Klementa (VII.)
Obaja pápeži si doplnili kardinálske zbory, ktoré po ich smrti zvolili nástupcov. Každý z pápežov mal aj politickú podporu zo strany niektorých panovníkov. Tak nastala v cirkvi schizma, ktorá v dvojpápežstve trvala do roku 1409.
V snahe ukončiť pápežskú schizmu bol v roku 1409 zvolaný do Pise koncil, na ktorom boli prítomní kardináli rímskeho pápeža Gregora XII. i avignonského Benedikta (XIII.)
Koncil rozhodol o zosadení oboch pápežov a kardináli zvolili Alexandra (V.)
Lenže chyba lávky - namiesto dvoch pápežov boli teraz traja. Lebo ani Gregor, ani Benedikt sa nechceli vzdať a vymenovali si nových kardinálov.
V máji nasledujúceho roku Alexander (V.) náhle zomrel. Jeho nástupcom sa stal neapolský kardinál Baltazár Cossa, pochádzajúci zo schudobnelej šľachtickej rodiny, ktorý začal svoju kariéru ako pirátsky dobrodruh. Ako (proti)pápež si zvolil meno Ján (XXIII.) . Povrávalo sa, že svojho predchodcu dal otráviť.
Ján mal spomedzi pápežov najväčšiu politickú podporu. Keď sa však neapolský kráľ obrátil proti nemu, bol nútený obrátiť sa so žiadosťou o pomoc na nemeckého a uhorského kráľa Žigmunda (neskoršieho cisára).
Žigmund bol presvedčený, že schizmu vyrieši len všeobecný koncil. Preto využil ústretovosť Jána (XXIII.) a s jeho súhlasom zvolal v r. 1414 snem do Kostnice.
Ján v nádeji, že ho koncil potvrdí ako pápeža, prišiel osobne do Kostnice. Na koncile však rozhodli, aby neopakovali chybu z Pise, že treba v prvom rade dosiahnuť abdikáciu všetkých troch pápežov.
Keď Ján videl, že sa situácia obracia proti nemu, utiekol z Kostnice. Žigmund však za ním poslal vojakov, ktorý ho doviedli naspäť v reťaziach. Obvinený z mnohých zločinov, bol Ján zbavený koncilom pápežského úradu, čo on pokorne prijal a niekoľko ďalších rokov strávil vo väzení.
Ostávali teda ešte dvaja pápeži.
Koncil začal rokovať s Gregorom XII., ktorý sa zdržiaval v Rimini. Gregor prejavil ochotu odstúpiť, avšak v žiadnom prípade nie pred neplatným koncilom, ktorý zvolal protipápež. Účastníci koncilu akceptovali Gregorove podmienky, a tak 4. júla 1415 bola v Kostnici slávnostne prečítaná bula, ktorou Gregor XII. zvoláva koncil. Následne pápež oznámil svoju abdikáciu. Koncil mu udelil titul kardinála-biskupa portského a doživotného legáta pohraničia Ancony.
Ostával ešte Benedikt (XIII.)
Ten po strate podpory francúzskeho kráľa opustil Avignon a usadil sa aj so svojím dvorom v Perpignane.
Žigmund ho v r. 1415 osobne navštívil a žiadal jeho abdikáciu, ale neuspel. Benedikt sa potom utiahol do nedobytného zámku v Peňiscole, v španielskej Valencii. Koncilu odkázal, že len tu je teraz pravá cirkev, že jeho palác je novou archou Noemovou, a že pri nastávajúcom Božom treste sa zachráni len ten, kto bude s ním v tejto pevnosti. Koncil ešte takmer dva roky hľadal riešenie, a keďže Benedikt stratil takmer všetku politickú podporu, bol napokon v júli 1417 koncilom definitívne zosadený.
Kým stihli kardináli a zástupcovia národov v Kostnici prikročiť k voľbe nového pápeža, 18. októbra zomrel v Taliansku bývalý pápež Gregor XII., čo sa všeobecne považovalo za znamenie z neba, že si ho Boh povolal, aby mohol byť riadne zvolený jeho nástupca. To sa aj stalo o tri týždne. Na tretí deň voľby bol 11. novembra zvolený pápež, ktorý si dal podľa dátumu svojho zvolenia meno Martin V.
Tým bola veľká pápežská schizma definitívne odstránená.
Bývalý protipápež Ján (XXIII.) sa napokon v r. 1419 za obrovskú sumu peňazí vykúpil z nemeckého väzenia. Martin V. ho vymenoval za kardinála-biskupa tuskulského. Ale už o niekoľko mesiacov nato zomrel. (Meno Ján, medzi pápežmi najčastejšie, si potom 540 rokov nechcel dať žiaden pápež, aby ho nemal s tým istým číslom ako nehodný Baltazár Cossa; čo prelomil v roku 1958 kardinál Roncalli, keď sa stal pápežom Jánom XXIII.)
A čo Benedikt (XIII.) vo svojej pevnosti? V novembri 1422 vymenoval ešte štyroch kardinálov, a o pol roka nato ako 90 ročný zomrel. Tým to ale neskončilo.
Traja z jeho kardinálov potom zvolili nástupcu Klementa (VIII.), ktorý síce bez politickej podpory, ďalej riadil malý pápežský dvor v Peňiscole, vymenoval dvoch kardinálov a exkomunikoval kardinála Carriera, ktorý sa nezúčastnil na jeho zvolení, lebo ho považoval za neplatné, a ako generálny vikár Benedikta (XIII.) sám ustanovil v r.1425 jeho nástupcu Benedikta (XIV.).
Keď sa pápež Martin V. dozvedel o voľbe Klementa (VIII.), nariadil španielskym biskupom, aby zbavili viny prelátov, zapletených do jeho voľby, pokiaľ sa spamätajú.
Napokon v r. 1429 Alfonso V. Aragónsky pritlačil na Klementa a ten sa podriadil. Na dôstojnej ceremónii odvolal všetky odsúdenia právoplatného pápeža, ktoré vydal on i jeho predchododca, vyzliekol si pápežský odev, a spolu so svojimi kardinálmi zložili sľub vernosti pápežovi Martinovi V.
Ten ho potom ustanovil za biskupa v Mallorce, kde zotrval až do svojej smrti v r. 1446.
Čo sa týka protipápeža Benedikta (XIV.) ustanoveného kardinálom Carrierom, tak ten sa po biskupskej vysviacke, ktorú prijal od Carrieru, úplne stráca v prepadlisku dejín...
Opustime však náročnú tému náhlych úmrtí pápežov, zdĺhavých volieb a pápežských schiziem, a posuňme sa ďalej v téme i v dejinách.
I keď sa to z doteraz uvedených udalostí nemusí zdať, predsa väčšina pápežov zomrela normálne vo svojom úrade a kardináli následne zvolili nástupcu.
Niekedy bola smrť náhla a neočakávaná, no niekedy sa pri starom či chorľavom pápežovi už aj očakával jeho odchod do večnosti.
Najdlhšie v úrade bol Pius IX. (1846-1878) - takmer 32 rokov. Jeho pontifikát bol poznačený spoločenskými nepokojmi a útokmi na cirkev, ktoré vyústili do zániku pápežského štátu a neukončeného I. vatikánskeho koncilu. (r. 1870)
Po jeho smrti sa uvažovalo, že nástupca by mal byť len na krátke obdobie. Jednak pre dlhý pontifikát predchádzajúceho pápeža, a tiež pre zložitú politickú a spoločenskú situáciu.
Vtedy pred začiatkom konkláve 68 ročný kardinál-camerlengo Gioacchino Pecci, ktorý bol krehkého zdravia, žartom poznamenal: "Keby omylom zvolili mňa, za chvíľu bude ďalšie konkláve."
Ale Božie plány boli iné: kardinál Pecci bol naozaj zvolený za pápeža ako Lev XIII.
Avšak zomrel až 93 ročný v roku 1903, čím dosiahol druhý najdlhší pontifikát v histórii, hneď po svojom predchodcovi. (V dĺžke pontifikátu ho prekonal o rok až Ján Pavol II.)
Lev XIII. mal i v pokročilom veku jasný rozum a bol dobrej mysle. A tak na záver niekoľko pikošiek z posledných dní jeho života:
Keď boli v r. 1902 na návšteve "ad limina" v Ríme americkí biskupi, na audiencii u pápeža sa pri rozlúčke jeden z nich dopustil netaktného výroku: "Keďže sa už na tejto zemi neuvidíme, Vaša Svätosť, zbohom, zbohom..."
Pápež pohotovo zareagoval: "Čože, Excelencia, azda vás trápi nejaká zákerná choroba?"
Pár dní pred smrťou, keď už prijal posledné pomazanie, našli Leva XIII., ako prehľadáva svoju knihovňu a hľadá svojich obľúbených latinských básnikov.
Medzitým okolo neho pobehovali preláti a ceremoniári. Pápež, ktorý bol kedysi ako kardinál-komorník prítomný pri smrti svojho predchodcu Pia IX., dobre vedel, čo tento zhon okolo neho znamená.
Preto utrúsil poznámku: "To sa ale naháňate, aby ste nás poslali na druhý svet..."
V tých dňoch dostal mŕtvicu a zomrel jeden z pápežových obľúbených latinčinárov a poradcov, kardinál Volpini. Po smrti Leva XIII. práve on mal byť sekretárom konkláve pri voľbe nového pápeža.
Aby sa nezhoršil pápežov už i tak zlý zdravotný stav, úmrtie kardinála pred ním zatajili.
V rímskej kúrii sa vtedy pošepkávalo: "To bude pápež v nebi riadne prekvapený, keď zistí, že ho tam so svätým Petrom očakáva aj jeho verný služobník mons. Volpini, o ktorom si myslí, že stále žije na zemi."
