Zástavník
Toto slovo som doteraz nepoznal ani ja. Pôsobí na mňa cudzo, tak umelo. Koncovka evokuje vo mne skôr parník a dostavník, než osobu, vykonávajúcu činnosť. (Vlastne, je aj obuvník.)
A predsa!
Príručka slovenského pravopisu z roku 1974 slovo zástavník uvádza. Autori však asi predpokladali, že nie je bežne známe, lebo do zátvorky uviedli vysvetlenie: kto nesie zástavu. (Príručka slová nezvykne vysvetľovať.)
Takže sa nejedná o žiaden novotvar, ale je to regulérne spisovné slovo, lež menej v povedomí ľudí.
A teraz sa podržte!
Spisovná slovenčina v roku 1974 nepoznala nielen slovo "vlajkonosič", ba ani slovo "vlajka". Tieto slová sa do kodifikovaného jazyka dostali až neskôr.
ZÁSTAVA -VLAJKA
Pôvodné slovo v našom jazyku je teda zástava. Spomínam si, ako nám súdružka učiteľka vysvetľovala rozdiel medzi slovami "zástavka" a "zastávka". Ale kedy som sa prvý raz stretol s vlajkou, si už nepamätám.
Elektronické jazykovedné slovníky tiež naznačujú, že pôvodným termínom je slovo zástava, ktoré definujú ako "kus látky, väčšinou obdĺžnikového tvaru určitých farieb, obyč. upevňovaný na žrď", kým slovo vlajka z neho odvodzujú ako "zástava pripevnená na žrď tak, že sa dá vyťahovať a sťahovať".
Čiže:
Každá vlajka je aj zástavou.
Len tá zástava je vlajkou, ktorá sa dá vyťahovať a sťahovať.
Ale ani to nie je úplne presné. Zástava či vlajka je "kus látky". Lenže či sa dá vyťahovať a sťahovať, nezávisí od tohto kusa látky, ale od žrde, na ktorú sa upevní. Tento "kus látky" je zástavou/vlajkou, i keď nie je o žrď upevnený (napr. rozprestretý na truhle pri štátnom pohrebe).
Synonymický slovník uvádza slová zástava a vlajka ako synonymá, čiže slová s rovnakým významom. O vlajke uvádza: "zástava obyč. pripevnená na žrď tak, že ju možno vyťahovať a sťahovať".
V minulosti sa zvykla uvádzať odlišnosť medzi zástavou a vlajkou tak, že vlajka je orientovaná horizontálne (vlaje na stožiari) a zástava vertikálne (zavesená na rahne).
Avšak takéto rozlišovanie je nesprávne.
Vlajka a zástava ako štátny symbol
Odlišnú definíciu vlajky a zástavy, než kodifikátori spisovného jazyka, zvolili zákonodarcovia v zákone o štátnych symboloch SR.
Medzi štátne symboly patrí štátna vlajka - skladá sa z troch pozdĺžnych pruhov usporiadaných pod seba... Pomer strán je 2:3. (§ 7, ods.1)
Štátna vlajka sa vztyčuje na vlajkový stožiar (§ 8, ods.5), pri pohrebe sa kladie na rakvu (ods.10).
Štátna vlajka má teda presne stanovené pomery strán, je vždy horizontálne orientovaná, vztyčuje sa na stožiar.
Štátna vlajka sa môže používať aj vo forme štátnej zástavy. (§ 7, ods.3) Tú definuje § 10:
Štátna zástava je utvorená podľa štátnej vlajky; je vždy pevne spojená so žrďou alebo priečnym rahnom. Vzájomný pomer šírky a dĺžky štátnej zástavy sa ustanovuje tak, že dĺžka štátnej zástavy nepresahuje trojnásobok jej šírky. (§ 10, ods.1)
Na štátnej zástave použitej vo forme koruhvy sa štátny znak nachádza vo zvislej polohe. (§ 10, ods.2)
Štátna zástava nemá presne určený pomer strán, môže byť oproti vlajke pretiahnutá. Nikdy sa nevztyčuje na stožiar. Ani sa pri štátnom smútku nespúšťa na pol žrde. Horizontálne orientovaná je pevne spojená so žrďou (ak teda štátnu vlajku upevníme na žrď, stáva sa zástavou).
Vertikálne orientovaná štátna zástava sa upevňuje na priečne rahno - koruhva.
Ako vidno, legislatívne definované pojmy zástava a vlajka sú chápané trochu odlišne, než lingvisticky. Jazykovedci ponechávajú použitiu slova aj širší význam, než je zadefinované (obyčajne upevňovaná na žrď), kým zákonodarcom ide o presné pravidlá pre štátne symboly, preto používajú striktnú terminológiu (vždy je pevne spojená so žrďou).
Máme teda dve definície. Či budeme tieto termíny používať pri bežnej komunikácii v zmysle pravidiel spisovnej slovenčiny, alebo v zmysle legislatívy o štátnych symboloch, je len a len na nás.
Vlajkonosič a zástavník
Logika by hovorila, že vlajkonosič nesie vlajku a zástavník zástavu. Podľa jazykovedných príručiek zástavník je ten, kto nesie zástavu - v sprievode, pochode. (V definícii sa spomína zástava, vlajka nie - je to logické, lebo tento pojem bol zadefinovaný skôr, ako bol do spisovného jazyka prijatý výraz vlajka.)
Vlajkonosič je ten, kto nesie (v sprievode) vlajku, zástavu.
Obe slová sú synonymá, majú teda rovnaký význam.
Koruhva
V zákone o štátnych symboloch sa stretáme ešte s pojmom koruhva. Hoci spisovná slovenčina toto slovo zadefinované nemá, predsa sa v hovorovej reči vyskytuje už dávno (Hviezdoslav, Vajanský). Označuje sa ním zástava upevnená na priečnom rahne, zavesenom na žrdi.
V češtine, z ktorej sa k nám toto slovo dostalo, má omnoho širší význam. Pôvodne korouhev znamená:
1. předmět umisťovaný na střechy, který ukazuje směr větru
Najčastejšie má podobu kohúta, doplneného šípkou, prípadne pevným označením svetových strán. Obyčajne na vežičkách hradov sa môžeme stretnúť aj s koruhvou v podobe kovovej zástavky.
"Na korouhvi státu je emblém s gilotinou" (K.Kryl: Veličenstvo kat)
2. vrchní část praporové žerdě
V prípade, ak nefúka vietor, zástava na žrdi je ovisnutá; symbol, ktorý má prezentovať, nevidieť. Aby mohla plniť úlohu slávnostnej prezentácie nositeľa či sprievodu, bolo ju treba vystužiť. Takto vystužená zástava sa nazýva štandarda (napr. prezidentská).
Pojem koruhva teda neoznačuje samotnú zástavu, ale v prvotnom význame kovovú výstuhu a výzdobu na vrchnej časti žrde.
Technicky jednoduchšie riešenie upevnenia zástavy je pomocou priečneho rahna, ktoré je v strede pripevnené k žrdi. Bežne sa s týmto spôsobom stretáme pri zástavách s vyobrazením svätcov, používaných v náboženských procesiách. I v tomto prípade zvykneme používať slovo koruhva. Avšak nemalo by sa vzťahovať na samotnú zástavu, ale aj na jej upevnenie k žrdi.
