Táto otázka vo mne skrsla, keď som začal študovať dejiny Myjavy. Ale odpoveď sa mi nepodarilo získať hneď.
Raz, pri rozhovore s jednou pani zo Starej Myjavy, som sa dozvedel, že jej kedysi mama, ako malému dievčatku ukazovala miesto, kde vraj stál kostol.
Je možné, aby sa takto generačne odovzdávanou tradíciou zachovala správna informácia? Požiadal som ju, či by mi bola ochotná ukázať to miesto.
A tak sme sa vydali na prieskum. Auto som odparkoval na mieste, kde sa v Starej Myjave do riečky Myjava vlieva potok (jeho názov som nezistil), tečúci z osady Štemberek, ktorá je na hranici katastrov obcí Stará Myjava a Brestovec. Tento potok na svojom poslednom úseku vytvára oblúk a z juhýchodného smeru sa stáča na severovýchod.
Vydali sme sa proti toku potoka po jeho ľavom brehu cez les, až sa zrazu pred nami ukázala čistinka. Moja sprievodkyňa mi povedala, že ako malá často chodievala tadiaľto so svojou mamou a tá jej vravievala, že tu stál kostol. Pritom ukázala na vŕšok nad čistinkou, zarastený húšťavou stromov.
Napadlo mi, že ak tam kedysi naozaj stál kostol, mohli by sa tam azda nachádzať nejaké stopy, možno kamene, na ktorých by bolo vidieť, že boli opracované. A tak som prešiel čistinkou a stúpal svahom k označenému miestu.
Keď som vyšiel hore svahom a prenikol cez oponu zelene, čakalo ma prekvapenie. Tam, kde som očakával miesto vhodné, aby tam kedysi mohol stáť kostolík, bola roklina s veľmi strmými, takmer kolmými stenami.
Hlboká roklina je úzka, zarastená stromami, a smeruje na juh do oblúku, ktorý vytvára potok.
Ani pri pohľade na vŕšok z opačnej strany - od koryta riečky Myjavy nič nenasvedčuje, že miesto skrýva svoje tajomstvo.
Vstup do rokliny začína nenápaným choníčkom pomedzi stromy.
Avšak zakrátko sa ukážu strmé steny z holých kameňov.
Zdá sa, že toto miesto slúžilo pri stavbe okolitých domov ako kameňolom. Roklina vznikla ťažbou kameňa z vŕška, pričom jeho bočné svahy zostali pôvodné, a možno boli obohatené o vyhadzovanú hlinu pri dolovaní kameňov.
Je možné, že po zbúraní kostola v r.1711 obyvatelia použili jeho kamene na stavbu domov, a keď sa minuli, pokračovali v ťažbe kameňa z tohto miesta ďalej. Možno, že základ kameňolomu vznikol už aj pri samotnej stavbe kostola, veď i pri nej museli niekde kameň ťažiť.
Z tejto zaujímavej a aj záhadnej rokliny sa však koncom 20.storočia stalo smetisko...
Ak tu teda pred 300 rokmi kostol aj naozaj stál, dnes už po ňom niet žiadnej stopy. Existuje vôbec niečo, čo by podporilo tradíciu, že kostol stál práve tu?
Myjavský historik prof. Varsik v knihe "Myjava" z r.1985 píše:
Pôvodný kostol na Starej Myjave stál na mieste, ktoré starší ľudia až do najnovších čias označovali ako Kostoliščo. Ležal v údolí rieky Myjavy v susedstve skupiny dnešných domov zvaných Hrehušovia. Zaujímavé je, že medzi novými želiarmi, ktorí boli usadení podľa urbára Myjavy z r.1661 v susedstve kostola, bol aj Juraj Rehuš, predok dnešných Hrehušovcov. Tento Rehuš prišiel teda na Myjavu práve v čase odňatia chrámu evanjelikom a dosadenia katolíckeho kňaza Králika z Chynorian. Keďže potomkovia tohto Rehuša zostali na Starej Myjave trvale katolíkmi, je veľmi pravdepodobné, že Rehuš si postavil dom za katolíckej éry priamo pri kostole, aby konal funkciu kostolníka.
K tomuto citátu najprv jednu poznámočku, ktorá priamo nesúvisí s témou: prof. Varsik uvádza, katolícki želiari sa pri kostole usadili, keď prišiel na Myjavu katolícky kňaz Králik. Ten však podľa záznamu Daniela Krmana prišiel v roku 1661, kým podľa urbára z toho istého roku noví katolícki želiari tu v tom čase už boli usadení.
Zdá sa mi celkom možné, že mohli prísť už 15 rokov skôr, v čase pôsobenia katolíckeho kňaza Jána Végha, počas prvých rekatolizačných snáh Františka Nádašdyho ml. Veď pre starousadlíkov aj po 15 rokoch je prisťahovalec stále novousadlíkom.
B.Varsik píše, že kostol "ležal v údolí rieky Myjavy". Miesto, kde by však mal kostol stáť, nie je v údolí, ale na vŕšku nad údolím. Myslím, že toto nie je rozpor. Predpokladám, že Varsik myslel výraz "v údolí" v širšom zmysle. Veď sám spomína, že v r.1621 sa Myjavčania bránili vo veži kostola proti presile Nemcov a kozákov. Len ak bol kostol na vyvýšenine, mohol byť strategicky vhodným miestom na obranu. A tento vŕšok takým naozaj je.
To, čo je však pre lokalizáciu miesta dôležité, je spomínaný Hrehušovský dom. Kým pred vyše dvadsiatimi rokmi ešte stál, dnes už po ňom niet takmer žiadnej stopy. Moja sprievodkyňa mi ukázala miesto, kde dom stál. Je to miesto opustené. Že to tak nebolo vždy, svedčia ovocné stromy, ktoré v tejto húšťave rastú.
Hrehušovský dom naozaj stál len zopár desiatok metrov od miesta, kde vraj stál kostol.
Po dome Hrehušovcov už na prvý pohľad nezostalo ani stopy. Ale nie je to úplne tak. Medzi zeleňou, ktorou je porastená zem, sa občas červenajú zvyšky tehál, ktoré svedčia o tom, že tu kedysi dom stál:
Keď týchto pár tehál je všetko, čo tu po 20 rokoch zostalo z jedného rodinného domu, je jasné, že moja pôvodná myšlienka odhaliť zvyšky stavebného materiálu z kostola, zbúraného pred 300 rokmi, bola úplne naivná.
Pre lepšiu predstavu, kde sa teda pôvodný myjavský kostol nachádzal, som si požičal satelitný snímok z maps.google.com, a približné miesto som označil červenou šípkou:
Hoci je toto miesto opustené a zabudnuté, ba stalo sa smetiskom, predsa má bohatú históriu. Je poznačené hrdinstvom i mučeníctvom, vierou jednoduchých ľudí i misionárskou odvahou kňazov, radosťami i bolesťami, ktoré život v spleti dejín prinášal.
Tu sa 25. novembra 1621 hrdinsky, i keď neúspešne, Myjavčania bránili počas Bethlenovho povstania proti presile kozákov s Nemcami.
Tu položili život za vieru dvaja katolícki kňazi:
Prvým bol Ján Végh, ktorého sem zrejme poslal čachtický pán František Nádašdy ml., keď okolo roku 1645 v rámci rekatolizačných snáh na svojom panstve odovzdal kostol katolíkom, ako uvádza D.Krman.
Avšak už o dva roky - v apríli až máji 1647 bol na základe záverov lineckého mieru medzi cisárom a Jurajom Rákocim kostol opäť prevzatý evanjelikmi. V nasledujúcom roku 1648 Jána Végha "v nenávisti k náboženstvu rôznymi mučeniami tak strýznili, že vrátil svoju dušu Stvoriteľovi". (L.Némethy)
František Nádašdy ml. musel závery lineckého mieru rešpektovať, a tak na čas jeho rekatolizačné snahy poľavili. Začiatkom 60. rokov 17. storočia sa však znovu zintenzívnili, a myjavský kostol dostal opäť katolíckych kňazov.
Druhým, čo položil život za vieru, bol Pavol Silesius, ktorý bol na Myjave farárom od mája 1669. Okolo sviatku Všetkých svätých roku 1674 bol zavraždený, rovnako ako jezuita Ján Simonides v Turej Lúke a Mikuláš Végh v Brezovej, skupinou asi 40 mužov, zhromaždených okolo kuruca Jána Streženického, ktorí sa skrývali v myjavských horách po vzburách v Turej Lúke r.1672 a v Senici r.1673.
Starý myjavský kostol bol svedkom ešte mnohých udalostí a nepokojov. Keď bol napokon v r.1711 zbúraný, mnohé z histórie spolu s ním upadlo do zabudnutia.
Avšak rany z náboženskej nenávisti a intolerancie i po mnohých generáciách, ba storočiach zostávajú v povedomí ľudí, i keď sú skôr charakteru emocionálneho, než na základe skutočného poznania histórie.
Možno práve objektívne poznanie histórie by mohlo pomôcť preklenúť to emocionálne zatvrdnutie, čo častokrát bráni ľuďom pozerať vpred a usilovať sa o lepšie vzťahy v súčasnosti, i pre budúcnosť. A ak to človek aj nedokáže vlastnými silami, mala by mu k tomu pomôcť živá viera, prejavujúca sa praktickou láskou k blížnym, ktorou by mal každý kresťan disponovať.
