Nežná a Hviezdoslav

Spolu s tým silneli na Slovensku aktivity veriacich či ochranárov, ktorí sa stále viac prestávali báť.

Ale aj medzi študentmi to bublalo. Nebola to len málo spomínaná demonštrácia študentov v Bratislave 16. novembra 1989. Ale už aj prv sa prejavovala revolučná energia mladých. Napr. do roku 1984 sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave pri Mliečnom bare schádzali maturanti v predvečer písomných maturít.
Neviem presne v ktorom roku, raz sa tam podarilo komusi vylepiť maturitné témy, ktoré mali byť rozhlasom vyhlásené až v utorok ráno o 8.00, tak vznikla tradícia...
Témy, ktoré tam neskorší maturanti vylepovali, už neboli skutočne maturitné, ale obsahom boli nie menej významné. Veď posúďte:
- V roku 1968 sme boli na okraji priepasti. Od vtedy sme urobili dva kroky vpred. (Úvaha)
- Výskyt švédskych brehov v blízkosti sovietskych ponoriek. (Referát)
- Ako sa kalila heavymetal. (Literárny rozbor)

Túto tradíciu rázne ukončili príslušníci ZNB, ktorí nedostatočne uvedomelých študentov obkľúčili, naložili do "antonov" a odviezli k Dvom levom, či na Februárku.
Tam niektorým len povedali bu-bu-bu, ale iných držali až do rána, že sa už ani domov nestihli ísť prezliecť, a išli tak ako boli písať maturitnú písomku zo slovenčiny. No niektorých si podržali ešte dlhšie, a tak im znemožnili maturovať v riadnom termíne.
O rok sa už pri mliečaku nič nedialo. To však neznamená, že by študenti začali milovať Lenina a diktatúru proletariátu, len sa aktivity preniesli do iných oblastí...

Proklamovaná glasnosť sa začala uskutočňovať aj odvážnejšími prejavmi literátov. V tomto smere bola odvážna najmä redakcia Literárneho týždenníka. Tam sa objavovali čím ďalej odvážnejšie články, ba objavil sa tam i slovenský znak - dvojkríž na trojvŕší. Ten bol v tom čase, spolu s inými slovenskými symbolmi, komunistami hodnotený ako prejav sympatie s fašistickou históriou Slovenska.

Na Slovensku sa odpor voči režimu prejavoval menej v politickej rovine, než napr. v Čechách. Asi nikomu nešlo o prevzatie moci, skôr o dosiahnutie slušného života a osobnej slobody. Predsa však boli aj politickí disidenti, ktorí si uvedomovali, že ani táto oblasť spoločenského života nesmie zostať prázdna. Ich aktivity vyústili pár mesiacov pred "nežnou" do verejného vystúpenia Bratislavskej päťky.

Hoci nám ostávalo len pár dní do pádu režimu, netušili sme, že je to už tak blízko.
Predsa sa však objavil jeden veľmi silný závan slobody:

HVIEZDA TISÍCROČIA

Takýto názov niesol kultúrny program, pripravený pri príležitosti 140. výročia narodenia Pavla Országha Hviezdoslava.
Myslím si, že je škoda, že na tento závan slobody, ktorý tesne predchádzal "nežnej", sa akosi zabudlo.

Hostiteľom tohto scénického programu bol začiatkom novembra 1989 (P.O.H. zomrel 8.11.) vtedajší Dom ROH (dnešný Istropolis).
Už výtvarné spracovanie javiska v sebe skrývalo vtedy zakázaný symbol - trojvŕšie. Kvalitný umelecký program uzavrel sugestívny prejav Milana Rúfusa.

Do tohto momentu program prebiehal úplne normálne. Avšak záverečné "klaňačky" umelcov sa premenili na spontánny prejav, pričom zanikla bariéra medzi javiskom a hľadiskom.
Diváci vstávali zo sedadiel a celým Domom ROH sa niesla pieseň "Kto za pravdu horí v svätej obeti, kto za ľudstva práva život posvätí...", pri ktorej sa k spievajúcim divákom pridali aj účinkujúci.
Potom nasledovala pieseň M.S.Trnavského "Bože, čos ráčil slovenskému rodu, po mnohoročnom ťažkom utrpení, láskavo vrátiť slobodnú zas hrudu, aby žil na nej jarma pozbavený..." a tiež "Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj..."
Diváci tlieskali, herci tlieskali tiež. Komu patril tento vzájomný potlesk?
Každému a všetkým... Patril túžbe a odvahe...

A to sme ešte netušili, že to povstanie zo sedadiel a ten spoločný spev sa o pár týždňov zmení na povstanie na námestí a spoločný spev "Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vytrvať, sľúbili sme si nový deň."

Netušili sme, ale boli sme už pripravení. Tak študenti v hľadisku, ako aj herci na javisku. Atmosféra bola nabitá, už to čakalo len na iskru...