On im povedal: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. (Lk 24,33-43)
Lukáš písal evanjelium najmä pre Grékov, pre ktorých myšlienka vzkriesenia nebola ľahko prijateľná. Preto pri správe o vzkriesenom Ježišovi kladie dôraz na to, že Ježiš mal fyzické telo, že jedol, že sa ho mohli dotýkať.
Ako lekár Lukáš tiež nenecháva bez povšimnutia Ježišove ruky a nohy. Od Jána vieme presnejšie, že im ukázal svoje rany po ukrižovaní.
Toto zjavenie sa Ježiša apoštolom v deň vzkriesenia Lukáš prepája so správou o jeho nanebovstúpení, ktoré sa uskutočnilo o 40 dní neskôr, tiež v Jeruzaleme. Správy o zjaveniach, ktoré boli medzitým v Galiley, neuvádza. Do jeho koncepcie evanjelia sa nehodili - tá bola zameraná na Jeruzalem. Preto uvádza len zjavenie v Jeruzaleme - v deň vzkriesenia a pri nanebovstúpení.
Táto časová skratka však vôbec neškodí historickej hodnovernosti jeho správ. Veď i evanjelista Ján píše: Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať. (Jn 21,25)
Marek volí podobnú schému ako Lukáš, ale je omnoho stručnejší:
Napokon sa zjavil samým Jedenástim, keď sedeli pri stole, a vyčítal im neveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo ho videli vzkrieseného. (Mk 16,14)
Matúš sa o tomto zjavení Ježiša apoštolom v Jeruzaleme vôbec nezmieňuje. Pôsobí to dojmom, ako keby opisoval iné udalosti, než Lukáš a Marek; ale to je spôsobené len tým, že on zvolil inú koncepciu svojho evanjelia a zameriava sa na to, že Ježiš prikázal apoštolom, aby išli do Galiley, tam ho uvidia. (Mt 28,7.10)
Zdanlivý rozpor skorších evanjelií preklenul Ján, ktorý sa rozhodol o Ježišových zjaveniach po vzkriesení písať omnoho podrobnejšie.
Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. (Jn 20,19-20)
Ako Lukáš, i Ján upriamuje pozornosť na Ježišove rany. Kým Lukáš spomína ruky a nohy, Ján spomína ruky a bok, čiže ranu do srdca. Lukáš túto ranu nespomína. Azda si ako lekár nevedel predstaviť, ako by mohol žiť s ranou do srdca?
A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,21-23)
Milosť odpustenia nám získal Ježiš obetou na kríži. A tak hneď po svojom zmŕtvychvstaní odovzdáva tento dar apoštolom ako vzácny poklad pre Cirkev.
Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ (Jn 20,24-25)
Kým Lukáš a Marek hovoria o Jedenástich, u Jána je zrejmé, že apoštolov bez Judáša a Tomáša mohlo byť len desať. Ako sme si už prv vysvetlili, výraz "Jedenásti" značí v tomto prípade bez Judáša to, čo inokedy výraz "Dvanásti" - označenie apoštolov v ich úrade (bez ohľadu, koľkí tam skutočne v tej chvíli boli).
Okrem toho, ako sme si už vysvetlili, Lukáš a Marek uvádzajú zjavenie ako súhr všetkých stretnutí zmŕtvychvstalého Ježiša s apoštolmi - a pri tých ostatných bol aj Tomáš.
Tomášove racionálne odmietanie tvrdení ostatných, že videli Ježiša, svedčí o tom, že apoštoli nepodliehali nejakej psychóze, ani manipulácii. Práve naopak, správajú sa viac než zdržanlivo, priam odmietavo, až kým npríde k tomu osobnému stretnutiu s Ježišom.
Apoštoli určite Tomáša presviedčali i tým, že mu rozprávali, ako im Ježiš ukázal rany. Preto on reaguje takouto podmienkou, ktorá zaváňa riadnou opovážlivosťou.
O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (Jn 20,26-29)
Táto udalosť prisúdila apoštolovi prívlastok "neveriaci" Tomáš. Avšak neprávom, pretože nebol o nič viac neveriaci ako ostatní apoštoli týždeň predtým.
Ba práve naopak - Ježišova výzva ho pohla takému vyznaniu viery, aké sa dovtedy neodvážil vysloviť nik: vieru v Ježišovo Božstvo.
Len ako kuriozitu: Svedkovia Jehovovi odmietajú Božstvo Ježiša Krista, a tak sa museli popasovať i s touto vetou Evanjelia. Vyriešili to úplne šalamúnsky. Podľa nich to nebolo zo strany Tomáša vyznanie viery v Krista, ale len použitie Božieho mena nadarmo (Pane Bože!) ako citoslovce v úľaku a údive.
Túto udalosť mnohí umelci znázornili, ako Tomáš strká svoje prsty Ježišovi do rany v boku. Avšak Evanjelium nič také nehovorí. Spomína Tomášovi opovážlivú podmienku, i výzvu, ktorú mu povedal Ježiš, ale hneď potom Tomáš hovorí svoje vyznanie. V tom momente, keď videl Ježiša na vlastné oči, už nepotreboval dávať prsty do rán, ale v pokore možno na kolenách vyznáva svoju vieru.
