My sme dnes zvyknutí na presné určovanie času. Nielen roky a dni, ale aj sekundy.
V staroveku to tak nebolo. Každý národ, či kráľovstvo malo vlastný systém. Tam, kde bola rozvinutejšia astronómia a matematika, bol kalendár viac presný a systematickejší.
U Židov bol kalendár ovplyvnený viacerými faktormi: Základ kalendára dal už ich chaldejský pôvod. 400 ročný pobyt v Egypte, i Babylonské zajatie vniesli ďalšie prvky. Takto popri sebe existovalo v národe viacero foriem kalendárov.
Tu sa zameriam len na náboženský kalendár, ktorý priamo súvisí s Veľkou nocou.
Členenie roka bolo podľa lunárnych mesiacov - od novu do novu, čo je časový úsek, ktorý trvá približne 29 a pol dňa.
MESIAC
Preto mesiace židovského roka mali striedavo 29 a 30 dní. Avšak nebola v tom matematická presnosť. Začiatok nového mesiaca sa určoval empirickým sledovaním oblohy: Keď sa na oblohe objavil prvý kosáčik mesiaca, počítal sa prvý deň ďalšieho mesiaca v kalendári. Mohlo sa však stať, že napríklad pre oblačnosť nebolo vidieť kosáčik mesiaca po nove, a tak sa starý mesiac mohol kľudne "natiahnuť" o jeden-dva dni. Nasledujúci mesiac bol zase zákonite o tie dni kratší.
ROK
12 lunárnych mesiacov dáva dokopy (29,5 x 12 =) 354 dní, čo je o 11 dní menej, ako v roku podľa slnečného kalendára. Aby sa tento rozdiel vyrovnal, približne každý tretí rok mal 13 mesiacov.
DÁTUM VEĽKEJ NOCI - PASCHA
V 12. kapitole knihy Exodus (2. Mojžišova) čítame:
"Pán povedal Mojžišovi a Áronovi v egyptskej krajine: „Tento mesiac bude pre vás počiatočným mesiacom. Bude vám prvým mesiacom v roku. Celej izraelskej pospolitosti oznámte: Desiateho tohoto mesiaca nech si každý zaobstará baránka pre svoju rodinu...
Bude vo vašej opatere do štrnásteho dňa tohto mesiaca, keď ho celá izraelská pospolitosť v podvečer zabije... A v tú noc budú jesť mäso upečené na ohni; budete ho jesť s nekvaseným chlebom a s horkými zelinami...
Budete jesť narýchlo, lebo je to Pánov prechod (Pesach). Lebo v tú noc prejdem celou egyptskou krajinou a usmrtím všetko prvorodené v egyptskej krajine..."
Takto sa jarný mesiac nisan (pôvodne sa volal abíb = marec/apríl) stal v náboženskom kalendári prvým mesiacom v roku, kým podľa civilného kalendára nový rok bol na jeseň.
Sviatok Paschy (Veľkú noc) začali prípravou baránka, ktorého zabíjali 14. nisana. Samotné slávenie začalo až večer, keď rodiny zasadli k večeri, pričom jedenie baránka doprevádzali rôzne liturgické obrady.
To však už podľa ich počítania času bol 15. nisan, pretože u Židov deň končil západom slnka a nový deň začínal východom prvej hviezdy.
SVIATKY NEKVASENÝCH CHLEBOV
Pôvodne samostatný bol sviatok nekvasených chlebov. Jeho pôvod je nejasný. Boli to dni očisty, kedy sa z domov odstraňoval starý kvas a týždeň jedli len nekvasený chlieb (dnes sa nazýva maces).
Tento sviatok súvisel s prípravou na žatvu, ktorá sa v Palestíne konala už v jarných mesiacoch.
V židovskej liturgii sa postupne spojil s Paschou a slávil sa od 15. do 21. nisana.
Vtedy sa aj prinášal na obetu prvý snop z novej úrody.
V evanjeliách si môžeme všimnúť, že ani tu pre Židov matematická presnosť nebola podstatná. V bežnej praxi sa už aj prípravný deň - 14. nisan počítal medzi dni nekvasených chlebov (porov. Mt 26,17; Mk 14,12; Lk 22,7).
URČENIE ROKU S 13.mesiacom
Práve slávenie sviatkov nekvasených chlebov, či presnejšie obeta prvého snopu z novej úrody, bolo smerodajné, v ktorom roku Židia pridávali 13. mesiac, aby vyrovnali rozdiel medzi lunárnym a solárnym kalendárom.
Nerobili to na základe žiadnych výpočtov, rovníc, ani astronomických meraní.
Spôsob bol omnoho jednoduchší: V 12. mesiaci adar (február/marec) kontrolovali polia, či je dosť vysoké obilie - aby v nasledujúcom mesiaci mohla začať žatva a tak mohli obetovať prvotiny z úrody.
Ak zistili, že nie je ešte obilie dosdatočne vyrastené, tak medzi mesiace adar a nisan vložili 13. mesiac veadar (t.j. "ešte adar"; iný názov: adar tinyana = "druhý adar"). Takto sa slávenie Veľkej noci, a teda aj obeta prvých snopov odsunula o mesiac. KRESŤANSKÉ SLÁVENIE VEĽKEJ NOCI
Prví kresťania slávili ako Veľkú noc - Paschu (prechod) Krista zo mrti do života každú nedeľu. Slávenie židovskej paschy zachovávali len kresťania zo židovstva.
Až v 2. storočí sa začala rozvíjať prax Veľkej noci - ako výročnej slávnosti Kristovho umučenia a zmŕtvychvstania.
To však prinieslo so sebou problémy okolo určovania času Veľkej noci: Kým pre kresťanov na východe nebol problém zachovať spôsob určovania termínu podľa židovských praktík, ako mali kresťania napr. v Ríme vedieť, či už je v Palestíne dostatočne vysoké obilie, alebo či treba počkať ešte mesiac?
Druhý problém: sláviť Veľkú noc 15. nisana bez ohľadu na to, aký deň v týždni to bude, alebo ju sláviť v nedeľu, ako to Cirkev praktizovala od najstarších čias?
Tento problém postupne prerástol až do sporov medzi miestnymi cirkvami.
PRINCÍP PRE URČOVANIE DÁTUMU VEĽKEJ NOCI
Spory ohľadom určovnia dátumu Veľkej noci ukončil až Nicejský koncil v r.325. Tam sa uzákonilo, že Veľká noc sa bude sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne.
Tento pre výpočet komplikovaný systém (algoritmus vynašiel tuším až Gauss) má však svoju logiku:
Keďže židovský mesiac začínal vždy novom - tak Pascha 14./15. nisan pripadala vždy na spln mesiaca.
Mesiac nisan bol prvý jarný mesiac - marec až apríl podľa nášho kalendára.
Preto spln po jarnej rovnodennosti je celkom dobrý spôsob matematického určenia Pachy (bez ohľadu na výšku obilia v Palestíne).
A preto najbližšia nedeľa po tomto splne - lebo nedeľa je dňom Kristovho vzkriesenia.
Tento spôsob určovania Veľkej noci prijali po Nicejskom koncile takmer všetky miestne cirkvi. Avšak našlo sa aj niekoľko výnimiek - niektoré výchoné cirkvi, a na západe keltská cirkev v Británii (neskorší íro-škótsky obrad) ho neprijali a rozhodli sa naďalej si určovať dátum po svojom.
