Zastavíme sa ešte v miestnom supermarkete. Dosť sa to tu podobá na naše centrá konzumu, akurát tovar je pre mňa neznámy a ceny musím prepočítavať. Pomedzi regále sa tmolí len pár zákazníkov. Pribalím si do košíka trvanlivé pečivo v igelite a debničku minerálky kvôli pitnému režimu.
Kamarát Bruce (stále si na tú prezývku neviem zvyknúť, ale kládol mi na srdce, že na nej trvá) mi ešte pred cestou vybavil vlastnú kreditnú kartu, ktorou mám platiť všetky svoje výdavky. Vraj by mu v banke bez mihnutia oka vystavili kartičku hoc aj na meno Chlpatý Dunčo, keby o to požiadal a vôbec by od neho nepýtali preukaz totožnosti.
Našťastie dostal rozum, vďaka čomu žmolím v ruke kúsok plastu s mojím skutočným menom.
Akurát hľadám odvahu na jej použitie.
V ľadvinke pripnutej na bedrách ešte stále zohrievam celých svojich uan handrid dolars, takže keď príde na lámanie chleba, stane sa zo mňa zbabelec a platím bankovkou.
Aj tak som ju potrebovala rozmeniť (som expert na výhovorky).
Predavačka sa na mňa usmeje a pýta sa, ako sa dnes mám. Kurnik, ona ma pozná, že ju to zaujíma? Vravím, že very fajn a dúfam, že sa tým konverzácia končí, lenže ona nie, klebetnica. Pustí sa do debaty a vtedy moja panika vrcholí. Ja chcem unudenú a nekomunikatívnu predavačku, čo ma netýra otázkami odkiaľ som prišla a čo budem robiť!
Až po pár dní neskôr chápem, že toto spoločenské kvákanie je súčasťou taktiky každého zamestnanca za pokladňou, jednoducho chcú zákazníkovi spríjemniť chvíľu, keď ho pumpnú o peniaze.
Lenže mňa nepretromfnú! U nás v Petržke zaviedli samoobslužnú pokladňu a ja viem, ako sa používa. Písaná angličtina mi ide dobre a ak sa dá, tak si to v najbližších dňoch zamierim pri platení priamo k automatike.
Tak, zase som ich oblafla...
Neskôr si podľa bločku všimnem, že som platila nejako viac.
Na cenovkách v regáloch bola určite menšia suma, veď som to prerátavala.
Čo to? Vy vari neviete, že som absolvovala prednášku o právach spotrebiteľa? Dokonca som dostala aj letáčik a pravítko s logom európskych fondov, ktoré to školenie zaplatili.
Ja vám dám, pripraviť úbohú Slovenku o ťažko zarobené peniaze. Budem sa sťažovať Štátnej obchodnej inšpekcii, ako píšu v letáčiku.
A vyšvácam vás tým pravítkom. Máte šťastie, že som si ho nevzala so sebou, to by ste len videli, ako sa viem rozčúliť! (Neverte mi, neviem.)
Moje druhé zbabelšie ja ma presvedčí, aby som to nechala tak. Tá predávajúca bola predsa taká milá, nebudem jej kaziť deň sťažnosťou.
A okrem toho som v príručke Po anglicky za 4 týždne lekciu o reklamáciách preskočila.
Domáci mi neskôr vysvetlia, že tu sa DPH pripočítava k cene tovaru uvedenej na cenovke až pri platení.
A že sa nemôžeš spoľahnúť na jednotnú sadzbu, pretože každá oblasť ma inú.
DPH sa vlastne ani nevolá DPH, ale Sales Tax.
No ešteže som si to pravítko nechala doma na stole...
Keď odchádzame, všimnem si popri ceste hlúčik chlapov tmavej pleti. Postávajú na chodníku a na niečo čakajú. Občas pri nich zastane auto a naberie dvoch či troch. Vídavam ich tam aj počas ďalších dní a premýšľam, či nie som svedkom nejakej nekalej akcie, lebo naozaj nevyzerajú dvakrát spoľahlivo.
Bruce mi neskôr vysvetlí, že sú to Mexičania. Námedzní robotníci.
Určite ste sa o námedznej pracovnej sile učili na dejepise alebo politickej ekonómii.
Takí ľudia čakajú, kým ich niekto nezbalí a nedá im pokosiť trávnik alebo vykopať jamu.
Za to dostanú doláre, a keď ich to prestane baviť, urobia revolúciu, lebo sú vykorisťovaní.
Vezieme sa smerom na východ od pobrežia. Podľa mapy a GPS máme pred sebou asi štyri hodiny cesty.
Sedím vzadu a premýšľam, čo sa to za posledných 48 hodín stalo...
Pred dvoma dňami som vešala na petržalský balkón synove deravé tepláky a teraz sa veziem zo San Jose do Yosemitského národného parku.
Cítim sa ako Thelma alebo Louise. Aj by som si dala na hlavu dlhýýý šááál, čo by mi povieval vo vzduchu, ale bez kabrioletu to nemá zmysel.
Spomeniem si aj na deckami obľúbenú rozprávku o autách, v ktorej sa nebovomodrá Sally a bleskový McQueen preháňajú legendárnou vyprahnutou Road 66, až kým sa pred nimi neobjaví nádherný kus čerstvej prírody.
Vlastne už viem, ako kto sa cítim najviac - ako malá miss Sunshine, čo sa necháva viezť na zadnom sedadle Kaliforniou, miluje vafle so zmrzlinou a kašle na to, že má z toho veľké brucho. A hlavne dopadne lepšie ako Thelma a Louise.
Poznáte tú scénu, v ktorej jej skrachovaný otec, nešťastne zaľúbený homosexuálny strýko a deprimovaný mlčiaci brat predvádzajú veľkolepú tanečnú choreografiu na chorej súťaži o najkrajšie šesťročné dievča? Vždy ma to dostane na kolená...
Milujem filmy o dlhých cestách. Podľa nepísaných pravidiel sa takéto filmy spravidla končia:
triumfom hlavného hrdinu, ktorý sa vráti domov múdrejší a skúsenejší,
alebo si dotyčný protagonista nájde na konci cesty svoj nový domov,
prípadne narobí cestou toľko škody, že návrat nemá cenu a tak si zvolí smrť,
či cestuje ďalej donekonečna a podľa ziskovosti snímky nechá o sebe natočiť voľné pokračovanie.
Dúfam, že môj film skončí prvou verziou, hoci ani tá posledná nie je na zahodenie.
Moji kežmarskí spolupútnici sú našťastie rovnaká krvná skupina. Zastavujeme na každom trošku zaujímavom úseku cesty a fotíme tento strašne dokonalý sivý kameň či tamtú neskutočne zelenú vetvičku, čo tak ladí s oným hlbokým kaňonom.
Veľmi rýchlo sa sa zhodneme aj v otázke pravidelných vylučovacích prestávok (v odbornej literatúre sú označované ako cikpauzy).
Sú to fajn spoločníci a to je dobrá správa, najmä ak uvážim, že ich poznám od siedmej ráno.
Bruce nás vybavil podrobnou automapou, navigáciou so slovenským komentárom a brožúrou o tom, čo si máme pozrieť v národnom parku. Máme čas naštudovať si, ktoré miesta sú vhodné na unikátne zábery (unikátne sú najmä tým, že ich nájdete povinne v každom bedekri či na pohľadnici).
Krajina sa mení každú chvíľu. Niektoré miesta sú takmer pusté, jediná vec, ktorá obohacuje horizont je prales veterných turbín. Fučí tu naozaj statočne. Mám to overené práve počas jednej takej cikpauzy.
Najmä o nutnosti overiť si smer vetra viem svoje.
Miestne americké zvery spásajú posledné zvyšky augustovej trávy a my si neodpustíme odfotiť ich pri obede. Čo ak by práve o tento záber mal záujem National Geographic?
Okolo obeda vchádzame do národného parku Yosemity. Na prvý pohľad by ste povedali, že ste v Tatrách, na druhý pohľad by ste doplnili, že v trochu väčších Tatrách. Stromy sú ponechané napospas matke prírode a nikoho netrápi, že sa s nimi nedá cvičiť spartakiáda, lebo nestoja v zákrytoch.
Na mapke, ktorú sme dostali pri vstupe v informačnom centre, máme označené všetky dôležité stromy a vyhliadkové body. Poslúchneme a fotíme. Hneď tuto máme sekvoju. Podľa všetkého má už najlepšie roky za sebou. Vlastne by sa dalo povedať, že už má za sebou úplne všetko, už si len tak stojí.
Vidíte ju? No veď túto v strede, prečo sa dívate vpravo dolu?
Sekvoje sú strašne staré stromy. Napríklad yosemitské majú toľko rokov ako náš kresťanský letopočet. Viete si niečo také predstaviť? Kým na jednej pologuli spisovali Bibliu, na druhej sadili tento strom.
Poradili nám naozaj dobre. Niektoré fotografie sú akoby vystrihnuté z nástenného kalendára, až mi je hanba ich uverejniť, také sú gýčové.
Skúsim však prekonať ostych a pochválim sa. Tu som bola.
Z tejto skaly tu nechali len polovicu. Neviem, kto ukradol tú druhú časť, ale hádam to raz CIA vypátra. Doteraz nemali čas, museli hľadať usamu bin ládina (prepáčte za gramatický prešľap, ale tá osoba si nezaslúži veľké písmená).
Lenže ak nájdu aj chýbajúcu polovicu, budú musieť Half Dome premenovať na Complete Dome. Jemináčku, až teraz mi to došlo. Toľko natlačených prospektov a bedekrov a všade budú chyby!
Vieš čo, milá CIA, radšej tú skalu nehľadaj, zlých teroristov behá po svete aj tak ešte dosť.
Blíži sa večer a máme pred sebou ďalšiu cestu k jazeru Tahoe, kde prespíme.
Auto na zábere nie je naše, ale pripomína mi jednu scénu z československého seriálu Návštevníci. Čo ak prišli zase z budúcnosti vymeriavať?
Ale o tom až nabudúce.
