Kamoška ma ešte pred cestou vyzbrojí skutočným príbehom, ktorý sa stal jej manželovi (asi v nádeji, že sa budem menej báť, či čo)...
Predstavte si, že ste starostlivý otec a z Európy veziete svojmu početnému potomstvu sladkosť s tajomstvom ukrytým v čokoláde.
Detí je veľa, nuž i tajomstiev ste kúpili veľa.
Colník je už mierne unavený z vyhadzovania zbraní a drog z batohov podozrivo vyzerajúcich teroristov v kockovaných šatkách a vtom objaví niečo, pri čom mu zapiští jeho colnícke srdiečko. Prikáže teda starostlivému tatovi vybaliť všetky vajíčka, lebo však nikdy nevieš, aké tajomstvo ukrývajú a okrem toho, čo ak to úbohé dieťa nevedomky prehĺtne s čokoládou aj pandrláka?
Skúsme sa spoločne vžiť do mysle colníka, čo len toť prednedávnom dostal plaketu "Zamestnanec mesiaca" za odhalenie piatich nedojedených sendvičov s tuniakom v batožine nórskych turistov. Možno ide o rovnako starostlivého otca a naozaj mu záleží na tom, aby sa nešťastné dieťa nepridusilo modrým šmolkom či pochybným autíčkom.
Fakt, skúsme ho pochopiť predtým, ako ho nevedomky odsúdime.
A tak chlapci vedno rozbaľujú každý kúsok, opatrne oddeľujú čokoládu od hračky a robia dve kôpky.
Tak! Teraz je jedlá bezpečná časť naľavo a nejedlá ohrozujúca napravo.
Dieťa je zachránené, colník sa zahral a predpisy sú v richtiku.
Môžete to všetko zase zbaliť a ísť.
Spojené štáty vás vítajú, cíťte sa ako doma...
Teraz stojím v rade s Indmi, Európanmi, Afričanmi a inou ľudskou háveďou.
V mysli sa mi vybaví spomienka na časy, keď bol aj prechod hranicami Československa lepším adrenalínovým športom ako bungee jumping. Schovávali sme tie vzácne Fa mydlá a digitálky z Maďarska v intímnych zákutiach, navliekali sme si na seba aj tri svetre a dvoje riflí Levis v nádeji, že prevezieme celý kontraband bez toho, aby nás colník vyzliekol do naha.
Keď sa hlavný vinník (teda socializmus) pobral kade ľahšie a mydlo Fa prestalo ohrozovať stav devízového hospodárstva krajiny, prestali sme sa pri ceste kamkoľvek a odkiaľkoľvek tváriť ako zločinci a odvtedy hľadáme vzrušenie na mostoch, z ktorých skáčeme s lanom na nohe.
Rad ide rýchlo. Posúvam nohou po zemi svoju tašku plnú kinderiek, Deli tyčiniek s hrozienkami, horaliek, okrúhlych piškót a lacných dévédečiek s Arabelou a Návštevníkmi.
V duchu si opakujem frázy z knižky Po anglicky za 4 týždne a dúfam, že sa zapáčim imigračnému úradníkovi. Nacvičila som si pár kvalitných odpovedí na otázku kam idem, čo tam budem a kedy konečne vypadnem domov.
Nemám obavy z odpovedí.
Bojím sa tých otázok.
Čo ak nebudem vedieť, čo sa ma ten americký občan pýta?
Uniformovaní zamestnanci ma navigujú vpred a ja hádam, ktorý úradník bude ten môj. Vyhrám fešáka s ázijskými črtami. Usmieva sa, obzerá si pas so znakom Európskej únie a číta moje meno končiace sa príponou -ová:
"Ár jú rašn?"
"Preboha, nie, ájemslouvak!"
(Prepána, nevidíš tam na tom pase s biometrickými údajmi veľký znak Európskej únie?)
"Ou, jééz... Slouvákija."
Zatiaľ to ide dobre, rozumiem. Zvládnem nacvičené odpovede kam idem a čo tam budem, dokonca i kedy sa vrátim domov. Na otázku, koľko mám so sebou peňazí, hrdo odpovedám že uan handrid dolars (dbám pri tom na správnu výslovnosť, nech si ten domorodec nemyslí, že som nejaká otkundeskyňa).
Ázijec zdvihne obočie a viem, že niečo nie je v poriadku. Je to veľa či málo? Chcú ma vyhodiť? Mamičkaaaa...
Našťastie mi napadne, že Spojené štáty sa najviac desia ľudí, čo chcú u nich načierno zarábať a tak vravím, že mám ešte kreditnú kartu, peňazí na nej dosť, takže v žiadnom prípade u nich nebudem umývať riad v nejakej reštike, však som niekto. Som tíčr.
Keby som vedela, že mi stačí to posledné slovo, mohli sme celú procedúru skrátiť na minimum... úradník sa usmeje (no neviem, je v tom úcta alebo pohŕdanie?) a posiela ma ďalej s takou pečiatkou, ktorá by mi otvorila všetky dvere aj s desiatimi tonami maku a kinderiek v taške.
Aspoň viem, že učiteľky nie sú pre Ameriku nebezpečné.
Do kelu, mohla som ten mak zobrať...
Tak, a teraz mám dve možnosti.
Buď sa z kamošky vykľuje maniak, ktorý mi vytrhne biometrický pas z ruky a ja sa stanem jednou z jeho šlapiek, ktorá mu bude pravidelne odovzdávať svoj zárobok pod hrozbou fyzického násilia, alebo tam ozaj bude stáť osoba, ktorá má na internete očarila svojou bezprostrednosťou a humorom. Dôkaz príde zanedlho.
Vchádzam s napuchnutými viečkami do príletovej haly, ledva ostrím zrak. Som strašne unavená.
Ako mladá deva som si rada predstavovala, že som hrdinkou filmu, v ktorom ma na letisku čaká niekto s ceduľkou a menom.
Teraz sa mi splnil jeden malý sen. Čakajú ma.
Aj s transparentom vyrobenom na kartónovom papieri z akejsi škatule.
Pokračovanie nabudúce.
