Kuká na mňa ako batoľa na list z daňového úradu, nezabudne sa pritom usmievať.
Vravím, žena, však chcem ísť len na vecko, nalievala som sa tu kolou a teraz musím...
Napadne mi, že to skúsim rukami-nohami (viď modrý obrázok vyššie) a vyzerá, že toto funguje. Americká čašníčka zašveholí čosi ako ooujé, dujulajk bátrum?
Prepána, ja sa nechcem okúpať, stačí mi len WC misa a nejaké to umývadlo, ale aj bátrum by mi eventuálne pomohlo, keď už inak nedáte...
Zase sa cítim ako Francek vo veľkom meste.
Viem, že problematika množstva vody na splachovanie našich výlučkov nie je presne to, čo by ste očakávali od príbehov cestovateľa. Ja to však musím spomenúť, možno v mene tých Slovákov, čo sa radi a často sťažujú na dovolenke - tu na počasie, tam na upchatú nádržku - aby som ich ušetrila potupy, keď sa budú dožadovať amerického inštalatéra.
Ako by som to...
... keď sa pozriete do bežnej záchodovej misy v slovenskej domácnosti, čo vidíte? Biely keramický materiál s rúrou uprostred. Zvyčajne je na dne trochu vody, isto z hygienických dôvodov, takže keď sa blíži vaša potreba, sadnete a robíte, čo treba. Miernu hrôzu môžete zažiť iba vtedy, keď sa misa upchá a vy nedopatrením spláchnete. Vtedy sa modlíte a dúfate, že je obsah nádržky dostatočne veľký, aby to "všetko" svojou hmotnosťou zvládol a zároveň dostatočne malý, aby to "všetko" neskončilo na dlážke.
Tunajšie záchodové normy sú iné. Prídete k čistej WC mise a voda siaha takmer po okraj. Pre Európana je to veľmi nezvyčajný pohľad. Bojíte sa sadnúť, aby ste si nenamočili... uhm... však-viete-čo. Jedinou výhodou je, že "to" pri akcii nečľupká.
Určite ste si povedali, že kým v rovníkovej Afrike bojujú o každú kvapku vody, Severná Amerika si užíva záchodové vodné radovánky. Musím vás poopraviť. Podľa dostupných informácií (nie, nemerala som to odmerkou) miniete na jeden "šup" len asi 6 litrov vody, a to všetko vďaka americkej vláde. Tá sa v osemdesiatych rokoch spamätala a vydala nariadenie o znížení spotreby vody v záchodoch, lebo dovtedy sa splachovalo bez ladu a skladu, t.j. až 25 litrov na jeden "šup". Akurát tá vysoká hladina ostala... ako hovorím, aspoň to nečľupká a neošpliecha vám však-viete-čo.
(Aj som chcela priložiť vhodnú fotodokumentáciu, ale zdravý rozum ma zastavil.)
Keď už sme pri základných ľudských potrebách, musím sa zmieniť aj o streche nad hlavou.
Priemerný konzument holywoodskej produkcie má iste právo myslieť si, že americký pospolitý ľud býva buď v luxusných mrakodrapoch alebo v smradľavých slumoch. Závisí to od toho, či radšej pozerávate príbehy popolušiek, ktoré dokážu celé dni zháňať črievičku po Manhattane, alebo uprednostňujete spolu s fešákmi a fešandami zo C.S.I. stopy zločinu.
Zrazu ste v San José (to je len príklad, môže sa to odohrávať kdekoľvek, aj vo Foster City či Stanforde, ba veru i v Palo Alto). Ako chodíte, tak chodíte, nikde poriadny mrakodrap. Dokonca ani z chodníkov sa nevalia kúdole pary ako vo filmoch. Jediné, na čo ešte ako tak natrafíte, sú tradičné bezpečnostné schodiská nacapené na boku každej vyššej budovy (ja najradšej sledujem Priateľov).
Pravdou však je, že najčastejšie sa v Kalifornii býva v drevenom dvojpodlažnom domčeku, za ktorý by sa nehanbil ani slávny dánsky výrobca kociek. Sčasti je to kvôli častým zemetraseniam, ale mám skôr podozrenie, že je to preto, aby ste naštvali rodičov. Vysvetlím...
Predstavte si takúto situáciu.
Narodíte sa a vyrastiete v rozkošnej dedinke, ja neviem, niekde na východe Slovenska (to je len príklad, môže sa to odohrávať kdekoľvek, aj v Lednických Rovniach či Dunajskej Lužnej, ba veru i v Pukanci). Vaši rodičia ukladajú korunku ku korunke, aby vás vyštudovali a zabezpečili, postavia vám honosný dom s podkrovím a tromi balkónmi, zavedú satelit na strechu a čakajú, kým im dovediete poriadnu nevestu či zaťa.
Lenže vy, cháska zradná, narazíte na tých štúdiách na človeka, čo vás zláka až hen, za veľkú mláku. Čo má úbohý rodič robiť? Ponadáva si, že mu bol tú nežnú revolúciu čert dlžen, keď si hocikto môže pracovať, kde len chce, a časom sa zmieri sa s osudom. Zamkne všetkých dvanásť izieb v dome a nechá sa pozvať na návštevu. Aspoň skontroluje, či sa v tej Amerike dievka, resp. synak dobre usadili, a aspoň na dvadsať izieb v parádnom domčeku zarobili.
No, a keď taký dôverčivý tatko (nedajbože mamka), vystúpi z lietadla, veľmi sa čuduje, že to dieťa tvrdohlavé býva v takej, prepytujem, drevenej chatke, čo poriadnej tehly jakživ nevidela.
A pritom doma, v rodnej to vieske, stojí prázdny domisko jak z omaľovánky...
Veru tak je to. Ani rozvinutý kapitalizmus nedokáže zvíťaziť nad pohybmi zemskej kôry.
Keď potom v telke vidíte zábery padnutých zápalkových škatuliek po vyčíňaní tajfúnu, hovoríte si z pohodlného kresielka bezpečného Slovenska (hovorím o zemetraseniach a tajfúnoch, nie o politike), že bodaj by im to nepadlo, taká drevená búdka, to by sa u nás stať nemohlo, u nás sa na takej stavbe zíde celá família a šicke mu(d)ruju, jak še patri.
Bohužiaľ, keď majiteľ domu, na ktorom potil vlastnú krv, príde o robotu, nedokáže odísť za prácou na opačný koniec republiky, lebo však čo bude s domom...
Bežný Amík príde do práce, šéf mu povie, zlato, budeš riadiť pobočku na Floride, a on? Žiadne hundranie, že to bude mať do práce ďaleko...
Spakuje ženu, deti a škrečka, naloží ich do lietadla a prenajme si štvorizbový domček niekde v Miami. Ak mu zároveň ponúknu lepší plat a manželke sa zapáči pohľad na Atlantik miesto Pacifiku, poobzerajú sa i po vlastnom domčeku, aby neboli stále v cudzom.
Jedno také ráno si sedím s Bruceovou manželkou (volajme ju, ja neviem, Demi), raňajkujeme pečivo s arašidovou nátierkou a marhuľovým džemom, k tomu popíjame čierny čaj s mliekom (nemôžem sa stále nalievať len kávou).
Demi mi vraví, počuj, akurát nám končí nájomná zmluva na túto našu chalúpku, poďme sa pozrieť, či na hornom konci obce neponúkajú na prenájom čosi lacnejšie a krajšie.
Poďme teda. Aspoň sa poučím a potom doma porozprávam, či sa tunajšiemu ľudu žije tak dobre, ako u nás.
Vstupujeme do realitnej kancelárie, ktorá prenajíma byty vo veľkých obytných komplexoch. Predpokladám, že dôveryhodnosť realitiek sa v USA posudzuje podľa počtu a farebnosti balónov zdobiacich vchod (tá pani v modrom nie som ani ja, ani Demi, obe sme podstatne mladšie a krajšie)...
Copatá zamestnankyňa si nás na začiatok usadí do kresla (nie do jedného, každá má svoje - je to očividne bohatá firma) a ponúka nám voľné obydlia. Môžeme si vybrať bytíky veľké i malé, drahšie i lacnejšie, my máme záujem o 4+1 s garážou.
Na stene visí veľká mapa "sídliska", slečna pichne prštekom do tmavozelenej štvrte a my ideme.
Copatá dievčina nás natlačí do miniautíčka a odváža nás na miesto činu, teda k bytu, o ktorý sme prejavili záujem. Neviem, čo si myslí o dvoch babách, ktoré si chcú prenajať štvorizbový domčúrik... my sa tvárime, že to myslíme vážne, ona sa tvári, že bude šťastná, keď budeme šťastné my dve.
Všetky domy vyzerajú podobne. Niečo ako petržalské škatule pred zatepľovacím šialenstvom. Rovnaké farby, rovnaké balkóny, rovnaké okná so žalúziami. Kombinácia šedej, žltej, béžovej v rôznych odtieňoch (keďže mám medzi čitateľmi aj mužov, nebudem menovať všetky). Všetko je upravené, zeleň vzorne zarovnaná do geometrických tvarov, zamestnanec v montérkach kdesi za stromami kosí trávnik.
Súčasťou ceny za prenájom (cca 2000 dolárikov mesačne) býva zvyčajne jedno parkovacie miesto v garáži, resp. pod strieškou, a právo čvachtať sa v niektorom z priľahlých bazénov.
Demi si spomína, že keď sa s Bruceom prisťahovali zo Slovenska do Kalifornie, mala celý prvý rok pocit, že je na permanentnej dovolenke. Bazénik pri dome je veru fajn vec, najmä ak sa nemusíš starať o to, či je čistý bátrum, lebo on čistý naozaj je.
Možno sa tie dve tisícky za nájom zdajú byť veľa, ale verte mi, dostanete okrem spomínanej garáže a bazénu ešte 3-4 obytné izby, kuchyňu s kompletnou technikou (mikrovlnka, sporák, chladnička, drtič odpadu), dve kúpeľne, práčku so susičkou bielizne, koberec vo všetkých izbách a raz za čas vám to príde vymaľovať nejaký ujo.
Donesiete si len vlastný nábytok a deti.
Ako to už v živote chodí, všetko dobré je na niečo zlé.
Koberec síce vyfasujete, ale zásadne jednofarebný, zvyčajne svetlý a s takými ohromne dlhými chlapmi chlpami, že máte čo robiť, kým to povysávate. Vravím to ako žena/matka/gazdiná, ktorá si práve predstavila typickú vzorku detvákov. Taký detvák má len jednu funkciu - hádzať na zem keksové omrvinky, drobné kúsky priesvitného lega a čučoriedkový jogurt.
Ani farbu na stenu si sami nevyberiete, dajú vám len to, čo majú na sklade (najskôr to bude biela, béžová, prípadne béžovobiela). Radšej zabudnite na staré dobré tmavozelené steny natreté bordovým valčekom so vzorkou ruže v rozpuku.
Nedajbože, ak chcete zavesiť na balkón kolóniu muškátov alebo inej nebezpečnej hávede; to k vám miesto kvetov prikvitne správca a urobí no, no, no, čo ak ten črepník niekomu padne na hlavu? Najmä na prízemných podlažiach ide okoloidúcim permanentne o život vďaka vašej záľube vo flóre.
A vôbec, čo si máte čo dávať na balkón kadejaké haraburdy? Kazí to celkový dojem z našej krásnej Ameriky...
Zase frflem, že? Náhodou, mať mestečko v jednom farebnom tóne je fajn. Celkom sa mi to páči... ibaže... oko Slováka navyknuté na pestrosť rodného sídliska či dediny, by mohlo trošičku zapochybovať o osobnej slobode jednotlivca v USA, aspoň čo sa týka architektúry. Už vidím, ako si vravíte, či je toto tá ich demokracia? Nie je to náhodu cenzúra?
Počuli ste už o San José? Asi počuli. Toto sídlo leží len pár desiatok kilometrov na juh od San Francisca. Obe mestá sú na tom podobne ako Košice-Prešov alebo Banská Bystrica-Zvolen. Jedno je väčšie a slávnejšie, druhé s ním stále súperí.
Ktoré z týchto dvoch veľkomiest je teda väčšie? Teraz som už múdra, ale ešte pred rokom som si naivne myslela, že San Francisco. Točia sa tam filmy, speváci o ňom spievajú stovky piesní, všetci vedia, že sa tam samovrahovia premávajú po červenom zahmlenom moste.
A teraz mi povedzte, čo viete o San José? Chlapci sa už iste ozvali, že miestni žraloci kúpili Handzuša do svojho tímu. Čo ešte? Nuž, nenájdete tam nič, čo by sa vyskytovalo v kalendároch, ba ani encyklopédie o divoch sveta si naň nikdy veľa miesta nespravia.
Napriek tomu má San José milión obyvateľov. Je tretím najväčším mestom v Kalifornii - po Los Angeles a San Diegu. Kto by bol povedal, že celý ten miliónik býva v niečom takom?
V centre nájdete i pár vyšších budov, určených najmä na administratívne a komerčné účely, zvyšok obyvateľstva však býva v takýchto nízkych domoch rozťahaných po širokom okolí.
Poznámka autorky: Tento obrázok je ako jediný prevzatý z http://www.city-data.com/city/San-Jose-California.html, do takej výšky by ma nikto nedostal.
Amerika je naozaj veselá krajina plná rozmanitosti, krásy i gýču. Ak si predsa len našporíte nejaké doláriky, môžete si kúpiť vlastný domček. Tam vám do muškátov nikto hovoriť nebude, ba aj koberec si dáte podľa ľubovôle, trebárs aj modrý so žltými bodkami. Myslím, že iba v tom mrakodrape by kochlík s rastlinkou na okne nebol dobrý nápad.
Tak, a teraz som sa prezradila. Mrakodrapy tu predsa len majú, napríklad uprostred San Francisca. Nie je to teda len hlúpa propaganda filmového priemyslu. Takže smelo sa mrknite na pár fotografií na tému "Ako sa býva v Kalifornii"...
Ups, to asi nebol dobrý začiatok. Skúsme na to ísť z inej strany.
A na záver... ak by ste chceli na pár dní navštíviť San Francisco, našla som skvelé ubytovanie. V cene je aj teplá voda...
Opäť niekedy nabudúce, priatelia...
