Vedia, že to tak má byť, no aj tak im je smutno. Nikto sa s nimi neprie o to, ktorý program sa bude pozerať v telke a nikto im nerozhadzuje špinavú bielizeň po stoličkách. V dreze trčí špinavý plech od koláčov, posledné zvyšky rozmočeného piškótového cesta spláchne teplá voda z bojlera a domácnosť bude zase sterilne čistá a sterilne tichá.
Spomenula som si, ako som pred dvadsiatimi rokmi cestovala touto trasou ja. Ja a môj batoh plný kompótov, koláčov a rezňov. Vtedy cesta trvala sedem hodín, stálo sa v každej diere a vlak smrdel tak zvláštne kovovo. Sedačky potiahnuté čiernou koženkou boli roztrhané zásadne do tvaru písmena L a poctivo pozašívané cikcakovým stehom. Často som si predstavovala, ako na stanici nabehnú tety s veľkými hrubými ihlami a hrubou priadzou a zašívajú tú koženku. Dnes je vagón celý modrý, má modré čalúnené kreslá a zvláštne sa na modro blýskajúcu sa podlahu.
Študenti sú zväčša ticho, počúvajú hudbu a len občas zazvoní niekomu mobilný telefón či zapípa notebook zošmykujúci sa z kolien. Uličkou sa prediera chlapec a dievča v povinných čašníckych mundúroch, vyzerajú ako hoteláci na povinnej praxi a tlačia pred sebou občerstvovací vozík plný kávy, keksov a croisantov. Jedlo si kupuje málokto, študenti vyťahujú z plných batohov domáci chlieb a rezne, obtrhávajú z nich prilepené servítky a zapíjajú mastný olovrant diétnou kolou.
Ja som sa práve obliala kávou z téglika, jeho autor akoby netušil, že ju budem piť vo vlaku práve v čase, keď rušňovodič zabrzdí. Pani sediaca oproti si ma podozrivo obzerá, asi sa jej nepáčim, mám na hlave narazenú šiltovku (výsledok zlého dňa mojej kaderníčky) a z uší mi trčí káblik až do tašky. Už mi je to jedno, už dávno mi nezáleží na tom, čo si o mne myslia ľudia, ktorý okupujú len pár hodín môjho života.
Vonku uteká s nami aj Liptovská Mara. Hoci sa zamračilo a vyzerá to na dážď, je nádherná aj tak. Tento kúsok kraja mám rada. Nebolia ťa oči z nekonečnej roviny a po čase sa ti začne driemať. Chlapec na vedľajšom sedadle už spí. Kraťasy a tričko vo vojenských farbách, uši plné akejsi tvrdej muziky, ktorú tlmene počujú všetci okolo, a neoholená tvár. Asi ide s inými rovnako odetými a rovnako neoholenými priateľmi niekam do prírody. Vypijú spolu debničku piva a potom budú celý rok nad fejsbukovými fotkami spomínať, aká super akcia to bola. Sme vo vlaku asi tri hodiny a už mu päťkrát volala priateľka, že je jej za ním smutno.
Spomenula som si na to, ako som neznášala prázdniny ja. Snažila som sa trčať na intráku čo najdlhšie, len aby sme boli spolu, v mojich časoch sa o internete nikomu ani nesnívalo, mobily vážili dvesto kíl a nosili ich len najdôležitejší ľudia sveta. Písali sme si listy, tri dni trvalo, kým list prišiel k nemu a tri dni zase naspäť. To čakanie malo svoje napätie, čakávala som poštárku vždy o dvanástej a tvárila som sa, že mi je to jedno. Naša schránka mala v spodnej časti päť dierok, do ktorých sa zmestil akurát môj malíček, kým som vylovila bielu obálku malíčkom zo schránky, celý mi napuchol a občas sa ani nedal vybrať. Mohla som si vybehnúť späť na dvanáste poschodie po kľúče, ktoré som v tej rýchlosti zabudla na stolíku, ale už sa to nedalo vydržať, ten červený prst stál za to.
Ružomberok. Túto stanicu sme kedysi spoznali podľa pachu. Tam nastupoval on a od tej chvíle mi bolo plne jedno, koľko hodín cesty nás ešte čaká. Kraľovianske kopce ma zakaždým dostanú, týčia sa privysoko a pomedzi ne sa len tak mirnix dirnix prediera riečka. Na jar tu vždy ležali zvyšky špinavobieleho snehu, hoci vo veľkej Bratislave už odkladali zimné kabáty do skríň. Stromy sa zase zelenali aj v auguste, keď na juhu všetko beznádejne žltlo od slnka a sucha.
Pani odnaproti si vybehla na chodbu, asi jej tŕpli nohy od sedenia. Vlak je povinne miestenkový a na chodbách nik nemusí stáť. Vtedy dávno sme stáli všetci a všade, najmä v piatok večer. Ako prvákom nám končilo posledné cvičenie z ruštiny okolo pol ôsmej a všetci východniari sme sa teperili z Prievozu s taškami plnými špinavého oblečenia na nočný vlak. Pred sviatkami sa stávalo, že sme na stanici vtlačili nešťastníka pred nami do uličky a sami sme sa s taškami uložili do záchodu. Stáli sme tam v smrade a na jednej nohe až kdesi do Považskej, až v Poprade sa nám podarilo nájsť si voľné miesto. V nedeľu večer sme zase využívali výhodu prvej zastávky a škerili sme sa nešťasníkom natlačeným na sklo kupé z pohodlia koženkového pozašívaného sedadla.
Žilina vždy znamenala polovicu cesty. Pohľad na ňu z vlaku bol sivý, železnobetónový a plný koľajníc. Dnes ma víta nízkymi bielymi halami s červeným znakom automobilky a všade je zeleň. Určite tu bola aj vtedy, ale ja som ju akosi nevidela, ktovie prečo? Stanica, rôznobežné zbiehajúce a rozbiehajúce sa koľajnice a hnedá zem pod nimi sú tu stále. V Žiline mi vždy bolo treba na záchod. Nosila som si v batohu toaletný papier, pretože trafiť do smradľavej diery a udržať rovnováhu pri onom úkone vyžadovalo veľké sústredenie a nie vždy to vyšlo. Dnes je to fajn, síce mi trochu dlhšie trvá, kým pochopím systém splachovania, ale aspoň je tam voda a obrúsky. Čakám, kým sa vlak rozbehne, lebo však na stanici sa to nerobí.
Čítam zatiaľ nápisy na stenách, sú tam v štyroch jazykoch. Nikdy mi nebolo jasné, prečo tam chýba angličtina a ako často našimi vlakmi jazdia taliani, ale to bude pre mňa asi doživotná záhada. Na vedľajšej koľaji stojí podobný vlak ako náš. Je to taký obyčajný rýchlik, ktorý má aj koženkové sedadlá a aj smrdiace vecká. Je celý pomaľovaný znakmi, ktoré mi nesmierne lezú na nervy, lebo sa nedajú čítať a nedávajú zmysel. Grafiťákov nemusím, nech majú talent, aký chcú. Ktovie, či chodili niekedy do škôlky, keby im vtedy kamarát počarbal výkres a oni zažili ten hrozný pocit, asi by toto teraz nerobili. Celkom sa teším, že som už dospelá a môžem si zaplatiť lepší vlak.
Druhá polovica cesty je nudná. Som netrpezlivá a chcem byť rýchlo v cieli. Čítanie ma už nebaví a z hudby ma bolia uši. Pozorujem ľudí vonku. Vlak ide cez dedinky, ujkovia vytiahli oblek a tetušky v čiernych sukniach a čiernych blúzach idú do kostola. Niektoré majú na hlavách čierne šatky. Premýšľam, kedy sa táto móda z vidieka stratí. Ženy majú možno šesťdesiat, možno viac a predstavím si, že boli mladé v šesťdesiatych rokoch. Nosili krátke sukne a načechrané natupírované účesy. Kedy začali nosiť tie čierne sukne a šatky na vlasoch?
Mladé matky sú na prechádzke. Tlačia kočiare plné detí a klebetia. Muži hrajú kdesi na dedinskom ihrisku futbal alebo sa dívajú na svojich synov. Párky a horčiča, pivo a kofola. Môj otec nemal synov a tak na futbal brával kedysi mňa. Zo štadióna na Lokomotíve si pamätám strašne vysoké betónové schody, po ktorých som skákala a stánky, kde sme si vždy dali na papierovej tácke chlieb, klobásu a horčicu. Otec mi vtedy rozprával, že tamten futbalista je jeho kolega, ale do roboty vlastne pravidelne ani nechodí, len musí byť niekde oficiálne zamestnaný. To sa vtedy muselo, inak ťa mohli zavrieť za príživníctvo. Hranie futbalu nebola práca. Utekali sme zo štadióna tesne pred záverečným hvizdom, aby sme sa nemuseli tlačiť v preplnenej električke.
Piešťany, Trnava, to sme už skoro na konci. Nikto nenastupuje a nikto nevystupuje. Sprievodcu nebaví chodiť a pýtať sa, kto pristúpil a tak sa všetci len znudene dívame na ubiehajúcu rovinu. Žiadne kopce, žiadne údolia s riečkami, len striedajúce sa zelené, hnedé a žlté kusy zeme. Sledujem na oblohe čiernu čiaru, neviem si spomenúť, ako sa ten kábel volá. Stĺp, čiara pomaly klesá, potom stúpa a zase stĺp. Rovnaký rytmus, mení sa len obloha v pozadí.
Po necelých piatich hodinách vidno Kamzík. Kdesi okolo Rače ma vždy fascinoval panelák s dierami namiesto okien. Stával tam dlho. Moje veľké mesto. Bratislavčania sa hnevajú, keď sa prisťahovalci na ňu stále sťažujú a majú pravdu. Nemusia tu žiť a pracovať, môžu si vybrať malé mestečká a dedinky zabudnuté svetom, kde budú mať svätý pokoj a možno status nezamestnaného. Ľudia vo vlaku ich budú sledovať a premýšľať nad tým, či by sa s nimi chceli vymeniť. Ja sa na veľké mesto teším. Tešila som sa pred dvadsiatimi rokmi, lebo ma tu čakala láska, spolužiaci a veselý študentský život a teším sa aj teraz, keď ma tu čaká práca, priatelia a môj domov.
Konečná. Vystupovať.
