xxx
Možno by som mala navštíviť nejaký cintorín, tam o dojatie nikdy nie je núdza.
Vo filmoch to býva zvyčajne strohá zelená lúčka, kamennými náhrobkami symetricky rozdelená na sektory A1 až K25, akoby išlo o šach. Žiadne robustné maxistavby plné anjelov a hrdličiek so zlomenými krídlami, len strohá rovina s mŕtvolami. Som na to fakt zvedavá.
Strkám do ruksaku vyšívanú vreckovku po babičke a ideme na to. Máme s Bruceom šťastie, natrafíme na originálny vidiecky cintorín, kde sú pochovaní dokonca aj vojenskí veteráni.
To miesto má do súmerných priamok ďaleko, nechýbajú však hviezdičkované zástavky a umelé kvety. Tu sa asi príbuzenstvo pestovaním okrasných záhrad nad mŕvolou veľmi nebabre.
Nájdete tu veterána 2. svetovej vojny s manželkou.
Ona zomrela v apríli, on o mesiac neskôr. Premýšľam, či starkému Stanleymu puklo srdce v smútku za svojou celoživotnou láskou - to by bol skvelý dôvod na použitie vyšívanej vreckovky.
Lenže moje cynické druhé ja kričí "no určite, už ho nemal kto obskakovať, to chlap raz-dva spustne".
Tuto máme bojovníka z Vietnamu. Určite to bol hrdina, keď dostal aj medajlu. Ani nebol veľmi starý, keď zomrel. Ktovie na čo... možno nezvládol mierový život. Vraj majú niektorí vojnoví veteráni depresie, ak prestanú behať po zákopoch s puškou a granátom. O tom sa však filmy veľmi netočia, nie je to hrdinské.
Behám po lúčke plnej hrdinov asi hodinu - ani slza!
Asi je to tu na mňa priveľmi mŕtve, možno to chce živý materiál. Nič to za to, pôjdem za americkým dojatím inde. Sotva však s Bruceom prejdeme bráničku, vidím nádheru.
Som skutočne dojatá.
No dobre, toto som nemyslela vážne, ale musíte uznať, že tento Chevrolet Bel Air z roku 1953 je vo výbornom stave. Skutočný veterán.
Jeho majiteľ musí byť do neho strašne zamilovaný...
xxx
Sotva prejde pár dní, moja kávičková kamoška (tuším sme ju nazvali Angelina) zavelí, že potrebuje vyvenčiť deti. Vyberieme sa teda do parku, nech sa nadýchajú čerstvého vzduchu.
Bežný americký parčík nie je nič zvláštne, dokonca si dovolím tvrdiť, že je tomu slovenskému parku dosť podobný. Máte tam trávu, nejaké tie chodníky, plôtiky a lavičky. Žiadna clivota, nedajbože dojatie, by vás v takomto prostredí nemali postretnúť, lenže chyba lávky... vlastne lavičky.
Sotva si na nejakú chcete zložiť boľavé kosti, už na vás útočí príbeh hodný Oscara.
Kým si to horko-ťažko preložím, dojatie ma prejde. Neviem, či túžim práve po tom, aby si niekedy niekto sadal na práve na mňa, ale ak to mojim potomkom predsa len nedá, napíšte mi tam toto:
"Venované Adriane M.,
žene, ktorá neznášala žehlenie,
daňové priznania
a držkovú polievku."
xxx
Potom ma Bruce vezme na bohoslužbu.
Som síce od prírody neznaboh, ale celkom ma zaujíma, ako to prebieha na takej nedeľnej akcii pre veriacich. Keby som mala veriť americkým filmom (a verím im stále menej a menej - veď odkiaľ by priemerný prezident vedel hneď to správne číslo bez toho, aby sa pozrel do telefónneho zoznamu)...
...takže, keby som mala veriť americkým filmom, očakávala by som buď zbor tučných černošských speváčok vo farebných plášťoch spievajúcich Haleluja, alebo aspoň nejakého sympatického reverenda v štýle seriálu V siedmom nebi.
Vyšívanú vreckovku nechávam doma, tu ju určite potrebovať nebudem.
Za prvé - aj tak nebudem z kázne rozumieť ani slovo.
Za druhé - rečičky o svätých ma nikdy nebavili.
Lenže toto je nejaká iná cirkev ako som čakala. Je príliš normálna.
Kostol nie je kostolom, sedíme v nejakej prednáškovej miestnosti, kde sa spieva, ľudia sa držia za ruky a vykladajú si príbehy o tom, že minulý týždeň bol ich syn, svokra, manžel či pes na operácii a tá dopadla dobre, alebo že žiada od ostatných modlitbu za svoju dcéru, sestru či mačku, ktorí sú práve v očakávaní prírastku do rodiny.
Vo vedľajšej miestnosti sú zhromaždené malé deti a kreslia si obrázky zvierat, po bohoslužbe sa chlapci chystajú na ping-pongový zápas s kazateľom.
Ani ten vlastne nie je úplne typický, má na sebe bežnú bielu košeľu a nohavice. Rozpráva do mikrofónu čosi, z čoho rozumiem len boh, biblia a Haleluja. Ľudia na neho zbožne (ako inak) hľadia a počúvajú.
Sedím si tam vzadu a počúvam, okolo mňa cudzí ľudia s cudzou vierou.
Pristihnem sa pri tom, ža sa mi takéto civilné náboženstvo celkom pozdáva.
Napriek svojmu vyhranenému ateizmu sa pristihnem, že mi tečú slzy.
Utieram si ich do rukáva.
Zrazu sa mi strašne zacnie za mojou rodinou tam ďaleko.
Tá Amerika je fakt nejaká nákazlivá.
