Najprv si rozoberme, ako to všetko začalo. Písal sa 1. máj 1953 a pracujúci ľud, teda všetci štyria majitelia televízneho prijímača z ÚV, si sadli k obrazovke, aby pomocou lupy a načúvacieho prístroja sledovali pripravený program.
Tieto fakty si väčšina z vás iste vie vygúgliť, ale nikto asi netuší, že kdesi tu sa stala aj iná historická udalosť - prvý komentár diváka k programu. Údajne išlo o vetu prednesenú súdruhom Jiřím N. k manželke: "V tej telke nič poriadne nejde."
Jedným z prvých televíznych "hlásateľov" bol herec Jaroslav Marvan a program bol skutočne bohatý - kúsok textu Harpagona z Moliérovho Lakomca v podaní neskoršieho "Funésa" Františka Filipovského. Všimnite si, že jeho slová celkom nezodpovedajú textu, ktorý hovorí. Je to preto, že pôvodný zvukový záznam sa nezachoval (čosi sa im pokazilo), a tak to majster Filipovský na archívne účely nadaboval dodatočne.
V rovnaký deň, teda prvého mája, nastal správny čas aj pre "hrdinku" dnešného článku. Program bežal v skušobnej prevádzke len dva razy do týždňa a medzitým bolo, hádajte čo? No predsa Prestávka, vtedy reprezentovaná cudzokrajne znejúcim slovom monoskop.
Ani redaktori časopisov s televíznymi programami sa nejako zvlášť nepretrhli. Napríklad, hneď v prvú stredu bola v príslušnom stĺpčeku uvedená len jediná relácia, a to 40-minútový prenos divadelnej inscenácie Gogoľovej Ženby. Ak sa vám zdá, že za taký šibeničný čas nestihne panna Agáta na Podkolesina ani len zažmurkať, tak musím dodať, že išlo iba o tretie dejstvo. Úvod prečítali nedočkavým divákom vo forme krátkeho zhrnutia na začiatku prenosu.
V sobotu sa do éteru púšťal žáner nazývaný "pestré relácie". Boli to zvyčajne humorné a spevácke čísla socialistických umelcov pozliepané do nesúrodej masy (niečo ako dnešné stužkové). Ako dezert sa podávali oslavné spravodajské vstupy hlásateľov, ktorí sa vtedy ešte nevolali moderátori.
V ďalších mesiacoch sa vysielanie predlžilo na tri dni, čím sa síce prestávka skrátila, no jej zlaté obdobie malo ešte len prísť. Z technických dôvodov sa väčšina programu vysielala LIVE, a tak kým spotení zamestnanci prenášali kulisy, aranžovali kamery a rozmotávali káble od mikrofónov, na obrazovku sa umiestnil nejaký milý nápis.
Musím však uznať, že kedysi bola televízia oveľa úprimnejšia. Keď sa niečo pokazilo, rovno divákovi oznámila, že porucha nie je v jeho prijímači. Čo na tom, že drvivá väčšina mužov sa už minútu špárala v elektrónkach a manželky poslušne držali anténové parožie vo výške, ktorú im určil ten ich televízny papučový opravár.
Ja som milovala ešte jeden oznam. Zvyčajne znamenal vpád nejakej prudko zahraničnej relácie typu Kytica pozdravov, či Sopoty.
Je čas preskočiť pár rokov. Vysielalo sa už denno-denne, pribudol druhý kanál a technika umožnila zafarbiť hlásateľkám líčka naružovo. Ani speváci sa už nemuseli osobne unúvať do štúdia, keď chceli divákom zaspievať niečo pekné na počúvanie, či do tanca. Keď sme už zabŕdli do hudby, možno si spomínate na reláciu s názvom Chvíľa pre pesničku, ktorou sa sa dalo veľmi efektívne "zabiť" niekoľko minút do najbližšieho programu.
Ale ani naša Prestávka (prepáčte, ale nedalo mi nepoužiť veľké P, ona si to zaslúži) sa nenechala zahanbiť tepom doby. Miesto statických nápisov nastúpila generácia minireportáží zo života spevavého vtáctva alebo mačkovitej zveri.
Rozkošné cicušky sa smelo vrhali do dobrodružstiev mimo svojho prúteného košíka a my sme s láskou držali moč v tele dovtedy, kým tá divoká jazda neskončila. A veru, oplatilo sa, ten záver stál zato!
Poznámka autorky 1: Ak na to nemáte nervy, dajte si to rovno na koniec.
Poznámka autorky 2: Ak na to nemáte žalúdok, na koniec radšej ani nechoďte.
Prestávku začali brať seriózne nielen televízni pracovníci, ale aj my, bedňoví spotrebitelia. Každú sobotu okolo popoludnia sme si s hlásateľkami sadali nad listy divákov a čítali. Teda, čítali ony, my sme len slepo počúvali, či sa zase bude reprízovať Nemocnica na kraji mesta, a či neprestali vyrábať Televarieté a Ein Kessel Buntes.
Pokrok však nezastavíš. Porúch bolo menej, reklám viac, a prestávky začali strácať svoj význam. Jedinou istotou bývali hlboké noci, keď zaznel Kde domov můj, a hneď po tatranskom vyblýskaní sa prišla ona - prestávka vo vysielaní. Priložené video zaznamenáva jeden z posledných socialistických "Záverov vysielania". Tento bod býval skutočne uvádzaný v televíznych programoch na úplnom konci aj s časom, kedy ho možno sledovať. Keby nebol medzitým zanikol, možno by sme sa dnes dožili aj upútavky, v ktorej by sústredený mikrofonický hlas Miša Hudáka alebo Petra Rúfusa útočil na zmysly diváka slovami "nenechajte si ujsť záver vysielania v sobotu (dramatická pauza) o 23:55 na jojke".
Ako to vyzerá s prestávkou v súčasnosti?
Mám dobrú správu, vyzerá to tak, že opäť prichádza jej čas. Napríklad kanál, ktorého monoskop vidíte na priloženom obrázku, považuje prestávku za mainstreamovú záležitosť. Ostáva nám len veriť, že táto lastovička nebude prvou ani poslednou, lebo keď sa to tak vezme, "v tej telke aj tak nič poriadne nejde".
Nabudúce: Flashdance
Zdroje a fotografie:
http://www.ceskatelevize.cz/vse-o-ct/historie/ceskoslovenska-televize/prehistorie/
http://www.ceskatelevize.cz/vse-o-ct/historie/fotoarchiv/
http://technet.idnes.cz/podivejte-se-co-uz-v-televizi-nikdy-neuvidite-vysilani-pred-54-lety-10b-/tec_video.aspx?c=A090430_143901_tec_video_Nyv
http://www.radiotv.cz/p_tv/je-lepsi-vic-reklamy-primo-v-poradech-nebo-reklama-mezi-porady/
http://videos.recettes-de-cuisine.eu
