Rumunský film je v našich končinách pomerne vzácnou rastlinkou.
Aj to málo, čo sa ku nám dostane, skončí zvyčajne v neskorých večerných hodinách na verejnoprávnej dvojke s odpudzujúcou upútavkou v štýle Psychologický film z prostredia bukurešťskej továrne na spracovanie odpadu, v ktorej mladá žena kľukatými cestami osudu hľadá naplnenie svojho životného sna, blá, blá, blá... (kto by už len toto pozeral, a ešte aj v rumunskom znení s titulkami).
Film, o ktorom hovorím, je čarovný.
Je síce fakt, že v ňom tiež pobehuje žena, ale ono je to vlastne ešte len žienka... ba čo žienka, také malé žieňatko.
Aj cesty, po ktorých skacká, sú kľukaté.
Ale - a viete čo? Nezaslúžite si, aby som vás obťažovala zbytočným balastom, rovno sa pozrite na to najchutnejšie dieťa, aké som kedy videla na obrazovke (sorry, šéfka, samozrejme, že hneď po videozázname vašej staviteľky pieskových báboviek).
O čom to teda je? Ak ste videli našu Neberte nám princeznú, tak sa to v mnohom podobá.
Rovnica je veľmi jednoduchá.
Pár bacuľatých okatých tváričiek, ktoré nehodní rodičia zanechali štátnej ustanovizni na výchovu + prísna, ale spravodlivá pani vychovávateľka + niekoľko veľmi chytľavých melódií s ešte chytľavejším textom + sladký happy end = slzy v očiach matiek a morálne ponaučenie pre dietky.
V sedemdesiatych rokoch som mala i ja oči otvorené dokorán ako Veronika.
Netušila som nič o skutočných opustených deťoch z rumunských sirotincov, tie reálne zábery prišli až po 89-tom, keď som na Veroniku dávno zabudla.
Veronika je rozprávka, ktorá sa Rumunom skutočne vydarila. Režisérka muzikálu Elisabeta Bostan si dala záležať na farebných dekoráciách, nádherných kostýmoch a prepracovaných choreografiách, za ktoré by sa nehanbil ani sám Ďurovčík.
Príbeh je na prvý pohľad inšpirovaný La Fontaineho bájkami, kde je líška prefíkaná zlodejka a myši múdrejšie ako starý kocúr. Čerstvo päťročná hrdinka sa zmenšuje a zväčšuje podľa potreby ako Alica z krajiny zázrakov, aby nakoniec pochopila, že o všetko sa treba vedieť podeliť s ostatnými.
V tomto dvojdielnom príbehu hrajú síce herci nám neznámi, avšak v rumunských končinách sú to najväčšie hviezdy vtedajšej éry - dokonca také veľké, že tí istí ľudia hrajú viac úloh naraz.
My v Československu sme však boli iní grandi, lebo sme si na každú postavu mohli dovoliť samostatného dabingového herca alebo speváka. A neboli to veru speváci ledajakí, ja osobne si najviac spomínam na Jiřího Korna a jeho myšiaka Auriku.
Skôr ako si postupne prejdeme aspoň tých hlavných (naozaj je tam veľa všakovakej zvieracej hávede), pozrite si malú ukážku z úvodu Veroniky... ja si zatiaľ zájdem na toaletu utrieť od dojatia rozmazaný mejkap.Veronika je opustené dieťa, ktoré si z nepochopiteľných dôvodov nikto nechcel adoptovať.
Podľa mňa je to preto, že má príliš veľký kukuč, príliš kučeravé vlasy a príliš krátku sukničku, inak si to fakt neviem vysvetliť. A vôbec sú všetky tie deti z detského domova nejaké príliš dokonalé.
No dobre, nejdem do toho vrtať. Veronika vstáva, má dnes práve päť rokov a očakáva vecné dary a tortu. Podľa všetkého ju však asi nedostane, lebo včera naštvala vychošku.
Dospelí sa nakoniec zľutujú a tortu upečú. I teta víla prinesie čarovný batôžtek, ktorý plní všetky želania.
Lenže Verča je skúpa, nechce sa s kamoškami deliť o zázraky, a tak sa zrazu ocitne v lese, kde si musí vecný dar zaslúžiť.
Nechýba veľa a bola by sa z nej stala líščia recidivistka, lenže to by nesmela stretnúť bodrú tanečnú skupinu Myšiaci family, ktorá ju navedie na správnu cestu. V druhej časti sa zase dievča snaží zachrániť ukradnutú kačku, čím sa stane adeptom na čestné členstvo v Slobode zvierat.
Päťročnú Veroniku hrala v tom čase tri a polročná Lulu Mihăescu (ten mäkčeň nad písmenom "a" tam skutočne patrí, rumunský jazyk pchá tie mäkčene takmer všade a niekedy ho ešte aj otočí dolu hlavou). Že ste zvedaví, ako vyzerá teraz?
Ešte vydržte.
Veronika patrí na koniec rovnako, ako patrí Kája Gott na záver každej estrády.
Pravdepodobne najviac rolí v tomto dvojdielnom dielku zvládla vtedy 29-ročná herečka Margareta Pîslaru (v niektorých zdrojoch uvádzaná ako Paslaru). Divák ju uvidí ako (abecednom poradí):
1. kráľovnú mravčej kolónie,
2. vílu , ktorá daruje oslávenkyni "raneček",
3. vychovávateľku a zároveň riaditeľku domova.
Že ako to viem? Dám vám cvičnú úlohu.
Nebudete hľadať, čím sa všetky obrázky odlišujú, ako to býva zvykom.
Budete hľadať, čo majú spoločné.
Už ste našli?
A ako som už bola spomínala, v dabingu sa na nej prestriedali tri české umelkyne - Hana Talpová (hovorené slovo), Naďa Urbánková (spev - vychoška), i Petra Černocká (spieva vílu).
Margareta je v Rumunsku za veľkú hviezdu. V útlom veku sa nevedela rozhodnúť, či maľovať alebo hrať na hudobnom nástroji. Pre istotou začala aj spievať a jej výber bol opäť pestrý - od ľudovej hudby, cez operu až po popovú hudbu, jednoducho všestranná multifunkčná umelkyňa.
V roku 1969 ju pozvali vystupovať i do zahraničia, ale také poklady sa veru nevyvážajú, a tak dostala na 10 rokov zaracha - ako inak nazvať neudelenie víz, že?
Aby jej to nebolo ľúto, udelili jej Zlatého jeleňa, čo teda nie je nič, čo by sa dalo hodiť na pekáč, ale akási miestna umelecká cena. No, a od spevu je už iba krátka cesta do filmu, kde sa jej tiež dobre darilo.
Potom nastal zvrat v udalostiach. V roku 1983 sa jej podarilo i s dcérou odsťahovať za manželom do USA. Neviem síce, čo bolo daňou za túto možnosť, v každom prípade sa vzdala všetkých autorských práv za vysielanie svojich vystúpení v Rumunsku.
Ani za veľkou mlákou nezaháľala, zapojila so do spoločenského života až tak, že jej štát New Jersey udelil titul Women Excellence 2002.
Asi to bude taký ten typ vhodný do voza i do koča, lebo táto žena sa očividne nestratí nikde.
Až v roku 2006, keď ju opustil životný partner (zapáčilo sa mu klopanie na nebeskú bránu), začala pendlovať medzi Amerikou a Rumunskom, nedalo jej len tak nečinne sedieť a spomínať na minulosť. Margareta však musí aj teraz, dva roky pred svojou sedemdesiatkou, stále do niečoho vŕtať.
Neobsedí na zadku a celé dni sa angažuje. Svoje vie o tom napríklad taká Food Banka, čo nie je hocijaký zbytočný peňažný ústav, ale vcelku užitočná vec pre chudobných a hladných.
V tom čase 41-ročný Dem Radulescu si tiež strihol až dve úlohy - mrzutého kocúra Danilu a ešte mrzutejšieho hlavného domováckeho kuchára.
V dabingovom štúdiu sa opäť tresli po vrecku - na Danilu zavolali Oldřicha Musila a na kuchára Jiřího Koutného.
Dem si v mladosti tiež nevedel celkom vybrať, rozhodoval sa medzi športovou kariérou a herectvom, ale talent od boha ho asi prevalcoval.
Hovoria o ňom, že to bol jeden z najväčších komikov rumunskej divadelnej scény, a určite z neho mali radosť aj študenti bukurešťskej umeleckej univerzity, kde ako profesor zapisoval známky do indexov.
Jeho srdce už také vtipné nebolo, keď vo veku 69 rokov zomrel na infarkt.
O dva roky mladšia Vasilica Tastaman je jeho verná parťáčka - či už ako dobrotivá gazdiná v sirotinci alebo v pozícii prefíkanej líšky, čo kradne deti, kačky a vôbec hocičo, čo sa v domácnosti takej bežnej šelme zíde. Neviem, či som prečítala dobre, ale podľa všetkého obe úlohy v češtine zmákla len jediná osoba, Eva Klepáčová.
Vráťme sa k Vasilici - pomerne dlho hrávala v divadle, ktoré pomáhala spoluzakladať, až kým v osemdeiatom prvom neodišla so synom do Švédska. Tam sa už veľmi nepresadila, po 20 rokoch sa vrátila a chcela to skúsiť na konkurze v rumunskom divadle.
Bohužiaľ, konkurz u nej vyhralo ochorenie pečene a nestihla si vychutnať slávnostné pomenovanie jednej ulice rodného mesta práve jej menom.
Keď tak nad tým rozmýšľam, tak takúto oslavu si po smrti užije málokto, že?
Keď sa tak hrabem v pamäti, utkveli mi v nej ešte dvaja Veronikini "muži". Obaja sú jedineční a sú to pekné zvery.
Prvý z nich je myšiak Aurika, ktorého sa mi nepodarilo nájsť na nete v myšej koži detailnejšie, ale pamätám si ho práve pre ten Kornov hlas. Mal ženu a desiatky detí (Aurika, nie Jiří) a večne sa pokúšal prekabátiť kocúra Danilu.
Myšiak sa v skutočnosti volá George (čítaj, ako je napísané) Mihă ită (čítaj, ako chceš).
V čase nakrúcania Veroniky to bol 24-ročný štramák, dnes vyrástol v zrelého šesťdesiatnika. Prišiel síce o nedbalo pohodené havranie vlasy, ale ten kukuč, ten sa nestratil.
Hrá v divadle doteraz, stihol sa dva razy oženiť a má tri deti.
Ak sa raz poberiete do Bukurešti, možno vám donesie kávu vo vlastnej kaviarni, inak sa zvyčajne venuje talentovaným, ale nemajetným študentom, ktorých rád podporuje nielen kávou. Dokonca sa stal predsedom klubu pre teenagerov v UNESCO. Doteraz som síce o takom klube ani nechyrovala, ale hádam sa tam tie decká nenaučia nič zlé.
Ďalší pán na holenie (alebo skôr strihanie) nie je hlodavec, ale hmyz. Spomínam si na scénu, ktorá ma v útlom veku dojala - vonku je kosa ako toť v januári v Oravskej Lesnej, a v tej hnusnej fujavici stojí a hlasom Josefa Zímu spieva úbohý trasúci sa svrček. Kolónia chrobáčikov ho nechce pustiť dnu do vyhriateho pelechu, lebo vraj v lete nič užitočné nerobil, len si cvrlikal (tiež známy motív bájkara La Fontaina).
Veronika však presvedčí kráľovnú, že tá jeho hudobná produkcia vlastne spôsobila, že to hmyzu išlo lepšie od ruky a že si zaslúži ohriať nástroj i skrehnuté údy v domčeku.
Dobrá duša je tá Verča, veru dobrá...
Tridsiatnik Florian Pittis vtedy vyzeral rovnako avantgardne ako jeho postava svrčka. Začiatkom 70-tych rokov študoval v Paríži, a to býva zvyčajne dôvodom, že sa od svojich rovesníkov líšite celý život.
Nosil dlhé vlasy, fajčil cigarety bez filtra a obdivoval Boba Dylana.
Asi by ste ho v kapele či rádiu, kde robil riaditeľa, ťažko našli pobiehať v obleku. Podľa očitých svedkov mal krásny hlas, ten však pred štyrmi rokmi umlčala rakovina.
Mal v tom čase 64 rokov.
Ste ešte vôbec zvedaví na to, čo sa stalo s Veronikinou nositeľkou? Ako som už vyššie písala, volá sa Lulu Mihă escu .
Môžem vám povedať, že nájsť niečo na nete o tejto osobe nie je vôbec jednoduché, ale hádam ma pochválite aj za to málo, čo som vyhrabala v sutinách informácií i dezinformácií. Aj čo sa týka fotografíí, podľa všetkého chce mať bývalá detská hviezda od bulváru svätý pokoj, lebo to, čo tu mám, sú jediné dve fotky, ktoré som našla.
Dnes má 43 rokov a vraj sa nápadne podobá na herečku, ktorá hrala Meggie vo Vtákoch v tŕní.
Lulu pochádza z muzikantskej rodiny, kde hrala hravné sólo najmä jej ambiciózna mať (tá je podľa všetkého jej "hovorkyňou" i dnes).
V istom rozhovore táto matka spomína, že slávne vlasy, ktoré z nej spravili bábiku na zožratie, doviezli od vychýrených francúzskych vlásenkárov (tak sa tuším označuj výrobcovia parochní).
No teda! Práve som prišla o ďalšiu detskú ilúziu...
Na Lulu však i napriek tomu bolo vidno, že si to všetko celkom užívala.
I dospeláci sa s ňou vraj bavili ako so seberovnou (tvrdí matka). Preto ma celkom prekvapilo, keď som sa dozvedela, že je v skutočnosti celkom inej povahy ako Veronika - plachá a uzavretá vo vlastnom svete.
Lulu natočila celkom päť filmov.
Okrem dvoch častí Veroniky stihla ako osemročná ešte jeden muzikál Ma-ma . Krátku hereckú kariéru ukončila v štrnástich rokoch v dvoch nadväzujúcich rumunsko-sovietskych filmoch z cirkusového prostredia, tam však nebola hlavnou hviezdou.
Na tomto zábere z VIII. moskovského filmového festivalu preberá päťročná Lulu od Sergeja Michalkova bronzovú medajlu.
Koncom 80-tych rokov, keď jej sláva trochu opadla, začala študovať klavírnu hru na konzervatóriu. Zároveň sa stala členkou svojskej alternatívnej rockovej kapely Timpuri Noi (tá sa, už po jej odchode, stala populárnou až tak, že robila predskokana svetoznámym zahraničným hviezdam).
Tipujem, že na tomto zábere mala mladá dáma niečo okolo dvadsiatky.
To už slečna Mihăescu pokračovala vo vzdelávaní - prihlásila sa na fakultu žurnalistiky na odbor japonológia (okrem hudby dalšia jej vášeň).
Pár rokov po zosadení diktátora Nicolae Ceausesca si v tom chaose nevedela nájsť svoje miesto (ako absolventke vysokej školy jej dokonca ponúkli robiť upratovačku). Žiadna zašlá sláva jej dvere nikam neotvorila, a vtedy urobila vcelku odvážny krok - v roku 1996 sa odsťahovala i s rodinou do Kanady.
Dnes teda žije vo Vancouveri s manželom i dcérou, a vyučuje hru na klavír. Okrem toho zbiera orchidey, a furt sa babre v záhrade.
Ešte raz sa o nej v tlači predsa len písalo. Pred niekoľkými rokmi vyšli jej filmy v Rumunsku na DVD a bývalá detská herečka za ne nedostala ani leu. A tak rozvírila vietor žalobou za nezaplatené autorské práva, kde žiadala náhradu škody vo výške cca 20 000 €.
Súd vyhrala, dostala však sotva polovicu.
To nám však môže byť jedno, lebo radosť robí Veronika deťom i dospelým i teraz.
Len keby to niektorá z televízií zase chcela opakovať...
PS: Teraz mi napadlo, prečo vlastne žiadny z týchto hercov nikdy neúčinkoval v Star Treku?
Vari sú horší ako americkí?
Venované človeku, ktorému Veronika chýba najviac...
Nabudúce: Červený trpaslík
Zdroje a fotografie:
http://www.cinemagia.ro/filme/veronica-136/
http://lepoissonrouge.com/events/artist/1011
http://www.topromanesc.ro/margareta-paslaru-va-acorda-un-premiu-la-festivalul-mamaia/
http://programy.pravda.sk/tvDetail.aspx?id=49547
http://douainimiunsingursuflet.blogspot.com/2010/12/cantecul-motanului-danila-din-veronica_27.html
http://www.simoneciel.ro/2010/07/17/
http://www.kino-teatr.ru/kino/acter/w/euro/136140/bio/
http://www.profimedia.cz/fotografie/sergej-michalkov-lulu-mihaescu-na-slavnostnim-zakonceni/0089262182/
