A tak dva roky čakala na chvíľu, keď jej drahý zavelí útok na rozvodový súd. Akceptovala všetky dôvody, pre ktoré sa to nedalo urobiť tento, ba ani na budúci mesiac, modlila sa, aby sa zákonitá manželka vyliečila z mononukleózy (áno, ON bol charakter, keď jej to nechcel povedať počas choroby), a aby puberťáci konečne vyrástli z puberty, lebo to by mohlo zanechať vážne stopy na jeho vzťahu k synom (dôkaz toho, že ON bol priam ikonou otcovstva).
Po dvoch rokoch to už nevydržala a napísala manželke email, že by privítala súhlas k rozvodu v dohľadnej dobre, pretože sa im naskytla možnosť na hypotéku s výbornými podmienkami a tú by bolo škoda nevyužiť.
Odpoveď prišla okamžite. Vraj si nemá robiť nemiestne vtipy z cudzích ľudí a spamovať poštu.
Erika nerozumela tej odpovedi. A nerozumela ani tomu, prečo na ňu vtedy tak strašne kričal. Potom na to prišla... jeho manželka o ničom nevedela. On tresol dverami a Erike sa zatmelo pred očami. Nasledujúce dva dni si vôbec nepamätala. Tuším zvierala v ruke mobil a stále vyťukávala to isté číslo. Dvesto esemesiek bez odpovede... zabijem ťa...čo sa stalo?...nemôžem bez teba žiť... však to nie je pravda?... milujem ťa, ty sviňa...
Prišiel za ňou o dva týždne. Čo prišiel... priplazil sa a prosil o odpustenie. V tej chvíli bola opäť šťastná, ani nevnímala, že jej tých tridsať ruží doškriabalo ruky.
O pol roka bol rozvedený. Manželka nerobila problémy a on jej za to navrhol štedré výživné. O ďalších pár týždňov mala Erika na prste druhý prsteň do páru.
----
Stretla som ju úplnou náhodou v meste, kam som sa presťahovala. Nevideli sme sa veľmi dlho a tak sme zašli na kávu. Boli sme obe staršie a múdrejšie. Ukazovala mi fotografie svojich dvoch detí a manžela (v duchu som si neodpustila poznámku, že na nich vyzerá skôr ako starý otec). On podniká a celkom sa mu darí. Ona ostala s deťmi doma a stará sa mu o administratívu. Darí sa im dobre.
Keď sa ma opýtala, ako sa má môj manžel, vyrozprávala som jej story o tom, ako ma prednedávnom opustil kvôli inej žene.
Videla som na nej, že nemôže chytiť dych, prekvapilo ju to tak, ako kedysi mňa.
Na minútu zavládlo ticho.
Ani neviem prečo, ale prišlo mi to v tej chvíli nesmierne humorné, tak som sa začala smiať. Nie zákerne a ani pomstychtivo, ale od srdca...
„Erika, nemusíš z toho robiť tragédiu, už je to dávno v pohode."
Rozprávali sme sa naozaj úprimne. Obe sme boli staršie a múdrejšie. Neviem, či ma chcela potešiť alebo sa skôr vyžalovať... vravela mi, že druhá žena to vôbec nemá jednoduché.
Celých desať rokov trávi každý druhý víkend obsluhovaním jeho a svojich detí tváriac sa, že sú šťastná rodina. On sedí za vrcholom stola a usmieva sa ako alipaša na unavenú manželku a kopec unudených detí.
Celých desať rokov so škrípajúcimi zubami akceptuje, že jeho bývalá potrebuje tu odviezť skrine, tam vymaľovať detskú izbu... a keď milovaný manžel príde domov, cíti z neho smrad cudzieho bytu.
Celých desať rokov sa utápa v utajovanej žiarlivosti, pretože tuší, že muž jej života možno kdesi nejakej inej žene tvrdí, ako mu jeho druhá žena nerozumie (tie dôkazy trčali z vreciek kabátov a na golieroch košieľ, no ona ich nechcela vidieť).
Celých desať rokov robí to, čo chce on, pretože kvôli nej predsa opustil svoju prvú rodinu a tak vyžaduje vďačnosť až po hrob.
Jediné, po čom naozaj túži, je mať chvíľu svätý pokoj a víkend len pre seba.
Naozaj mi to pomohlo.
Objednala som sa na masáž hneď potom, ako som vypravila deti na víkend k bývalému manželovi. Pri odchode som mu tajne navoňala kabát svojim parfémom a vo vrecku nechala odkaz, aby mi zohnal inštalatéra, lebo mi tečie vodovodný kohútik.
Hrnce a panvice dostali voľno a vysávač som bezcitne odkopla do rohu. Uvarila som si horúce víno s klinčekmi a nohy som si celkom nevýchovne vyložila na stôl.
Život vie byť niekedy celkom spravodlivý...
