Je pol piatej ráno.
Malý leží vedľa Soni a sťažka dýcha.
Bojovali spolu celú noc. Trikrát prezliekala jeho, obliečky a i seba. Vankúš do práčky vopchá určite, perinu sa pokúsi.
Malý vreští na celý dom a ona nevie, čo skôr... určite zobudili všetkých susedov. Pľuvance, sliny miešané s rozdrvenými tabletkami sú všade. Utrie to zajtra. Vlastne dnes. Ani hrozby, ani vydieranie a ani sľuby nezaberajú. Malý vysilený chlapec, veľká ešte vysilenejšia mama. Túži len po jednom... spaaaať. Maličkosť.
Teplota zase stúpla a ani sirup do neho nedostane. Kope nohami a hádže rukami, skoro jej vypichol oko. Skúša ho strčiť do vane a sprchuje ho vodou. Krik miešaný s plačom sa z kúpeľne šíri cez vetrák až niekam von. Keď obaja padnú do prepotenej postele, vonku svitá. Božské ticho. Je šesť, manžel vstáva do práce. Tiež sa veľmi nevyspal.
Soňa nie je hrdinka, len nemá inú možnosť. Musí to zvládnuť, hoci by radšej spala.
Alebo iná mama. Ivana.
Keď kŕmi malú Ivanku, tá jej búcha päsťami do taniera. Stihne zadržať zovretú päsť len tak tak. Malá Ivanka je trucovitá, veľa nehovorí, jazyk ju neposlúcha. Vydáva zato iné zvuky. Piští, kvičí, jajká, hrkúta. Výzorom akoby mame vypadla z oka.
Obe vídam ráno, keď veľká Ivana zaparkuje svoje autíčko pred budovou, vyloží z kufra Ivankin dopravný prostriedok, rozloží ho a opatrne naloží Ivanku. Ivanka samozrejme kope. Minule sa skoro obe vyvalili na zem, ale veľká Ivana, ktorá má meter šesťdesiat a päťdesiatpäť kíl živej váhy, svoju úlohu zvládla.
Malá Ivanka má šestnásť. Nie kíl, rokov.
Ani veľká Ivana nie je hrdinka, len nemá inú možnosť. Svoju dcéru veľmi ľúbi a nevie si predstaviť, že by ju dala do ústavu.
Zuzana má deväť detí. Do práce nechodí. Nečudo, nikto by ju nevzal s toľkými deťmi a ani jej to neprekáža. Vychovávať deti ju baví. Má radosť z každého, ktoré jej život priniesol do cesty. Zariadila si to tak, že jedno vychováva aj tie ostatné. Peniaze zarába manžel. Chodí na týždňovky do Čiech a keď príde po desaťdňovom turnuse na štyri dni domov, obskakuje ho celá rodina. Porobí, čo okolo domu treba a opäť zbalí tašku s opratými a ožehlenými vecami a ide na autobus. Mama Zuzana ani nevie, ako jej tých ďalších desať dní ubehne. Ani ona nie je hrdinka. Vybrala si to sama.
Julka je doktorka. Má dve zdravé dievčatá, ktoré odrodila medzi jednotlivými atestáciami. Ak chcela robiť to, čo vyštudovala, musela. Bez atestácie by nemala šancu. Od roka mala ku každej dcére pestúnku. Dievčatá si na cudzieho človeka celkom zvykli a tak nemali problém adaptovať sa na škôlku. Julka nevie, čo je pieskovisko a nepozná ani svoje susedy. Nevie, ako sa volajú chlapci z prvého poschodia či dvojčatá z vedľajšieho vchodu. Na postávajúci hlúčik mamičiek, ktoré drmali svoje kočiare s bábätkami sa dívala občas z okna. Ona so svojimi deťmi chodievala na výlety vždy, keď nemala službu. Počas nočnej sa o ne naučil postarať manžel. Našťastie sa dobre vydala, jej muž je poklad. Ona sama voľný čas nepozná, na televíziu nepozerá a byt nemá ako zo škatuľky. Julka by podľa kritérií verejnej mienky nebola hrdinka. Ani nie je.
Jana nie je matkou. Necíti sa nato, má zaujímavú prácu a tá ju veľmi baví. Vo svojom byte spáva priemerne dvakrát do týždňa, inak je na cestách. Má veľmi veľa priateľov v každom kúte sveta a keď má chvíľu voľno, pozrie si dobrý film alebo prečíta knihu. Na zajtra sa musí dobre vyspať. Večer dostane spolu s dvoma kolegami vedecké ocenenie. Kolegovia sú obaja rozvedení. Ich manželky si ich doma často neužili, pretože celé dni trávili v labáku. Jana na žiadne vzťahy ani nemala čas. Teraz je šťastná, že to dokázali. Jana by pri príležitosti Dňa matiek nemala nárok na medailu. Nie je mama hrdinka. Mala na výber a vybrala si.
Materstvo totiž nie je žiadne hrdinstvo. Niet dôvod na udelenie medaily. Jednoducho ste si to vybrali. Niekedy ľutujete, ale to sa v slušnej spoločnosti nevraví. Ste ženy a musíte sa tváriť, že byť matkou je vaším poslaním. Väčšinou ste však radi. Napriek prebdeným nociam. Napriek osobnej neslobode. Tak to má byť.
