My totiž predpokladáme, že ten, kto potrebuje pomoc:
a) nevie rozprávať,
b) je hanblivý a treba ho len postrčiť,
c) je príliš skromný a svoj talent celkom zbytočne skrýva za dverami svojho bytu,
d) je slabý,
e) nevie ako na to,
f) chce žiť ako ostatní.
(Nehodiace sa škrtnite.)
Tak sa pustíme do práce.
Postavíme vežu pre svojho syna.
Strčíme bezdomovcovi do ruky starý kabát a lístok s adresou útulku.
Pošleme slobodnú kamošku na rande s vysokým čiernym kolegom.
Prihlásime dcéru na konkurz do Superstar.
Uverejníme kamarátovu báseň, ktorú nám venoval k meninám.
Chytíme babičku stojacu na priechode pre chodcov pod pazuchu.
Vynadáme priateľkinmu manželovi, ktorý sa ju chystá opustiť.
Myslíme si, že sme pomohli.
Syn sa rozzúri a šmarí kocky do kúta.
Bezdomovec kabát predá na blšáku a kúpi si čučo.
Slobodná kamoška nám prestane dvíhať telefón.
Naša dcéra sa dostane do Hviezdnej roty.
Kamarát nám už v živote nenapíše žiadnu báseň.
Babička nás ovalí kabelkou po hlave a začne kričať pomoooc, zlodej!
Priateľka nám vynadá, že sme jej rozbili manželstvo.
Viete, čo by niekedy úplne stačilo? Počúvať.
Že náš syn nechce najkrajšiu vežu na svete, on chce, aby sme ho pochválili.
Že bezdomovec nepotrebuje útulok, cíti sa lepšie na zemi s fľaškou v ruke.
Že kamoške sa páčia malí blonďaví a škaredí muži.
Že dcéra spieva najradšej len v kúpeľni.
Že nás kamarát miluje.
Že babička nepotrebuje ísť cez cestu.
Že priateľka sa potrebuje vyplakať.
Počúvanie je niekedy najlepšia pomoc na svete.
