V štvrtej triede som závidela ôsmakom. Nemuseli trčať do večera v družine a hrať sa do zblbnutia stratila sa pionierska šatka, nemuseli na obede zjesť odpornú mrkvovomliečnu polievku s hrudkami na vrchu, odchádzali z jedálne hneď po vyučovaní a išli ktovie kam. Tešila som sa na tú poobedňajšiu slobodu a plné taniere polievky, ktoré môžem odniesť tete kuchárke naspäť...
V poslednej ôsmej triede som závidela stredoškolákom. Nemuseli stále počítať objem ihlanu a písať milión diktátov, mali už po prijímačkách a určite trávili celé dni držaním sa za ruky. O dva roky staršia kamoška Linda už mala svojho frajera a sedávala s ním na schodoch každý deň. Moja mama vravela, že Linda na tých schodoch určite dostane zápal vaječníkov a nebude mať deti. Ja som jej tie schody tak závidela...
To, že som gymnazistka, som si užívala presne mesiac. Kade som chodila, tam bolo to, čo som nemala a chcela mať. Vôbec nešlo o materiálne veci... chcela som hrať na klavíri ako Peťo z béčky, do ktorého som sa buchla počas školskej akadémie (vyzeral tak bohémsky)... chcela som tancovať ako spolužiačka Zuza, lebo za ňou behal zástup takých Peťov... chcela som mať staršieho brata ako Gabika, lebo ona potom vedela, ako sa s takými chlapcami ležérne rozprávať... chcela som chodiť so spolužiakmi na žúry, lebo sa tam isto iste diali krásne veci. Na klavír bolo neskoro, pri tanci som vyzerala ako hopsajúci medveď, moja mladšia sestra bola v ťažkej puberte a kašľala na mňa a na žúry ma nevolali, lebo som bola príliš slušná a teda nudná. Chcela som byť obľúbená, zábavná a free...
Vysoká škola bola jedna veľká šnúra závidenia... každá skúška, ktorú mali moji spolužiaci za sebou, vo mne vyvolávala túžbu byť na ich mieste. Aby ste rozumeli, moja závisť nebola zákerná, ja som len chcela byť tam, kde sú iní. Keď som mala po skúške aj ja, bolo mi chvíľu krásne a súcitila som s tými, ktorých to ešte len čakalo.
Stále som chcela byť milovaná... moje spolubývajúce si postupne nachádzali frajerov a mňa zakaždým pichlo. Keď prišla moja prvá láska... nuž, jej neprítomnosť ma bolela. A bolel aj jej koniec. Bolel oveľa dlhšie ako trvala láska samotná. Koľkokrát som si povedala, keby radšej neprišla...
Bolesť najlepšie zahojí láska iná. Prišla z úplne inej strany ako som čakala. Bola krásna a ja som si ju užívala... majestátne som ju držala za ruku a všetky spoločné žúry s ostatnými pármi boli pre mňa malým víťazstvom. V duchu som si vravela... chudera Nataša, ešte nikoho nemala a pritom je to taká fajn baba...
...potom škola skončila a po štátniciach sa moja láska rozhodla, že chce bývať vo svojom rodnom meste. Nemala som odvahu pokúšať šťastie a tak som šla. V duchu som tĺkla svoju závisť tĺčikom na mäso a hľadala v malom meste pokoj a vyrovnanosť. Takmer som ju našla, kým mi nezavolala priateľka z hlavného mesta a vo mne tá hnusoba zase rástla. V malom meste sa o piatej všetci pobrali domov a mestečko zmĺklo. Ako som nenávidela tie nedele na uliciach bez ľudí. Tak strašne som chcela byť uprostred diania, chcela som sa túlať po tých úžasných nákupných centrách a piť capuccino v rozkošných kaviarničkách na pešej zóne....
Mala som dvadsať päť a moje rovesníčky začali rodiť deti. Ako som sa vtedy zľakla... rátala som roky do tridsiatky, lebo lekári vraveli, že dovtedy to treba stihnúť a tak sme sa dohodli, že to skúsime. Kto to vravel, že slobodná osemnástka je plodná každý deň v mesiaci a vydatá len raz do roka? Tuším ten vtip funguje... mesiac čo mesiac som závidela ženám, čo to nedostali. Mladšia kolegyňa ma predbehla ani nevedela ako a ja nič. Samozrejme, že aj to prišlo... nevoľnosti, prebdené noci, keď nemôžeš ležať ani chrbte, ani na boku a vlastne vôbec...
... keď malo bábo rok, bolo mi už dlho. Každý deň rovnaké rituály, rovnaké slová a tie isté umňaučané susedy na lavičke pred domom. Závidela som mužovi, že môže chodiť do práce, že si tam oddýchne. Tešila som sa, že o pár mesiacov znovu uvidím kolegyne a znovu budem používať cudzie slová a počúvať v kancelárii neslušné vtipy...
Keď moja láska odišla, motala som sa po uliciach a strašne som závidela. Závidela som tým ženám, ktoré sprevádzali svojich milujúcich manželov tlačiacich kočiare s revúcimi deťmi, závidela som im dobrých mužov, čo neodchádzajú len tak za vidinou lepšieho života, závidela som deťom otcov hrajúcich s nimi na ihrisku futbal... ten ošiaľ závisti trval pár týždňov.
A potom som konečne vytriezvela. Ani neviem prečo. Čosi sa vo mne zmenilo.
Zbadala som, že ten ocko z futbalového ihriska trávi každý večer v blízkom hostinci.
Suseda s kočiarom nemá na zaplatenie nájomného, lebo jej bývalý neplatí výživné.
Kolegyňa má chorú mamu a nebola na dovolenke dvadsať rokov.
Spolužiačka má syna diabetika a každé ráno vstáva o piatej, aby mu navarila správne jedlo na celý deň.
Gabikin starší brat je narkoman a deptá celú rodinu.
Nataša žije stále sama a stala sa z nej uvrčaná stará dievka bez chuti do života.
Klavirista Peťo hrá každý večer po baroch a bojí sa prezradiť priateľom, že je gay.
Tanečníčka Zuza sa vydala do Talianska a stala sa z nej domáca pani, ktorá rodí deti a poslúcha svoju svokru.
Linda zo schodov má už štvrtého manžela.
Môj bývalý kolega, ktorý bol 20 rokov šťastne ženatý, ovdovel a dodnes si vyčíta, že vtedy prišiel neskoro.
Spolubývajúca z internátu sa už tri roky rozvádza a jej manžel ju chce pripraviť o byt.
Kamoška z internetu sa nedokáže rozísť s mužom, ktorý ju roky podvádza.
Odvtedy už nezávidím nikomu nič.
Ten pocit uspokojenia z toho, čo mám, mi stačí.
Som nesmierne bohatý človek.
PS: Jednu vec škôlkárom predsa len závidím. Ten popoludňajší spánok...
Závidím řekám, vidím je téct,
závidím chlebům, cítím je péct,
závidím ohňům voňavý dým,
závidím růžím a nepochodím,
závidím včelám medový ráj,
závidím dubnu, ze přivádí máj.
Modrému mráčku volnost závidím
a to věc je zlá,
studentu v sáčku lásku závidím
a to věc je zlá...
Závidím cestám, že mohou vést,
závidím stromům okolo cest,
závidím loukám srpnový žár,
závidím horám potoků pár,
závidím houslím stříbrný hlas,
závidím mořím prostor a čas...
Jiří Grossmann
