Keď som nastúpila do zamestnania, stretla som ďalšieho "zlého" človeka. Mal okolo štyridsiatky a vždy všetko ofrflal. Nenávideli sme porady, vyžíval sa v tom, že sa mu nepáčilo čokoľvek, čo sme urobili, vymysleli alebo navrhli. Náš šéf, pomerne nekonfliktný človek, trpezlivo všetko vypočul a neskôr vo svojej kancelárii zapil poradu nejakým sedatívom. Kolegu sme znenávideli všetci vrátane upratovačky, ktorá podľa neho utierala stoly tým nesprávnym smerom. Z jeho súkromia sme sa dozvedeli akurát to, že bol rozvedený a on sám tvrdil, že všetky ženy sú hnusné potvory. Keď sa nedopatrením osudu stal naším nadriadeným, moja výpoveď ležala na stole ako prvá (áno, uznávam, zbabelo som utiekla).
Máme totiž radi, keď je niekto dobrý alebo zlý. Je to jednoduché, netreba nič riešiť. Ježibaba s bradavicou je určite potvora a Janko s Marienkou dobré deti. Všimnite si filmy a seriály v telke, milenky a macochy mávajú čierne havranie vlasy a ostré črty tváre, podvádzané manželky a princezné sú nežné krehké blondínky s modrými očami. Hľadanie dobrého v zlom je totiž sakra ťažká robota, nám sa jednoducho nechce babrať v cudzích starostiach. Nikto a nič však nie je dobré alebo zlé samo o sebe. Zlým alebo dobrým to robia len naše myšlienky. Mysleli sme si, že ak naša učiteľka povie, že "z tohto chlapca nič nebude", tak je to pravda. Nechcelo sa nám vidieť, že ten chlapec len potreboval upútať pozornosť a inak to nevedel. Mysleli sme si, že kolega nás nenávidí a on bol pritom len veľmi osamelý a bál sa, že ho iní zrania, tak zraňoval radšej on sám ešte v predstihu.
Tie jednoduché schémy sú napriek tomu zažité v nás. Tam, kde chodím do práce, sídli aj škola pre deti s poruchami správania. Nerozumiem celkom tomu, prečo ju navštevujú deti už od prvej triedy, zdá sa mi, akoby boli odsúdené už v šiestich rokoch na neposlušnosť. Keď tade prechádzam cez veľkú prestávku, moje uši trpia pod spŕškou nadávok a vulgarizmov týchto "pokazených" deciek. Minule som opäť šla po školskom dvore a loptou ma trafil taký malý počerný kýblik, nemal viac ako osem rokov. Už-už som ho chcela sfúknuť, že si má dávať väčší pozor a ..... našťastie som nebola až taká duchaprítomná, lebo ma prekvapil vetou: "Teta, prepáčte, ja ešte neviem dobre kopať." Áno, automaticky som predpokladala, že ide o nejakého drzého fagana, ktorí tam po dvore bežne pobehujú a môj reflex mi vravel, aj tento tu bude podobný .... pohladila som ho hlave a odvetila: "Tak to musíš ešte veľa trénovať."
Chceme byť milovaní.
Ak sa nám to nepodarí, chceme byť obdivovaní.
Ak sa nám ani to nepodarí, chceme byť obávaní.
Ak sa nám ani to nepodarí, chceme byť nenávidení a opovrhovaní.
Jednoducho chceme v tých druhých prebudiť nejaké emócie,
lebo duša sa trasie pred prázdnotou a túži po kontakte za každú cenu.
(Hjalmar Söderberg, Dr. Glas)
