Keď skončil učňovku, zriadil si v dome opravovňu, aby ju mal blízko seba. Naučil sa jedným uchom počúvať, či nezačuje nejaký šramot, ktorý by naznačoval, že padla alebo ho volá k sebe. Pripadal si už ako netopier, zacítil prichádzajúcu pohromu šiestym zmyslom a občas sa mu podarilo zachytiť padajúcu postavu skôr, ako by sa mohla udrieť o roh stola či skrine. Napriek tomu mala mama modriny po celom tele a tak obalil všetky nebezpečné kúty v izbách molitanovými kúskami.
Nikdy nemal žiadne dievča. Nemal sa kedy so žiadnym zoznámiť, v škole boli samí chlapci a nikam nechodil. Keď bol doma, sedel väčšinou v knihách alebo robil mame spoločnosť pri telenovelách. Čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku, v knihách sa mohol dostať tam, kde sa jeho telo asi nikdy nedostane. Matne tušil, že jeho život nie je celkom v poriadku, ale mamu miloval a nevedel si predstaviť, že by ho opustila. Časom sa mama nevedela sama postarať o domácnosť a ani o seba samú, ale on to zvládal lepšie ako ktorákoľvek gazdiná. Po večeroch sa spolu zhovárali. Ona mu väčšinou vyčítala, že sedí stále doma, vyháňala ho do spoločnosti alebo do kina, núkala mu kamarátov. Nechcel jej vravieť, že žiadnych nemá. Spomenul si na jedného spolužiaka ešte zo školy, ktorý sa mu vysmieval, že je mamičkin zadok a odvtedy na rovesníkov zanevrel, zdali sa mu príiš hlúpi.
Ktorási suseda mu navrhla, nech dá mamu do nejakého ústavu s celodennou opaterou. Poslal ju do čerta, nechcel matku odložiť ako nejakú vec, vychovala ho predsa. Tak či tak nevedel, čo by robil s voľným časom. Dni im obom plynuli rovnomerným rytmom stále dookola a oni vedeli, aká minúta bude nasledovať.
Mal štyridsaťtri, keď mama zomrela. Celý život sa bál, že to stane, keď nebude pri nej, že bude na vine, ak padne a ublíži si a ona si zomrela len tak.
Bez varovania.
V spánku.
Tých pár dní po jej smrti si vôbec nepamätal. Pravdepodobne vybavil všetko okolo pohrebu, ale keby sa ho niekto opýtal, ako vyzeral ten človek v pohrebnom ústave, nevedel by ani to, či išlo o muža alebo ženu. Prichádzal do bytu a hľadal mamu. Vždy zabudol na to, že už tu nie je. Sadol si na posteľ a pozeral sa na stenu. Nevedel, čo má robiť, nemal žiadnu úlohu, stratil rytmus života.
Keď sa prehrabával starými vysvedčeniami a dokladmi, našiel fotku. Bola na nej mama a neznámy muž. Túlili sa k sebe a mama vyzerala úplne inak, ako bol zvyknutý. Mala v očiach niečo, čo u nej nikdy nevidel. Muž na fotografii bol bezpochyby jeho otec. Videl v ňom svoju kópiu, mal jeho nos, tvar hlavy, ešte aj plešinu mali rovnako tvarovanú.
Vtedy Jaro prvý raz v živote zakúsil pocit, ktorý doteraz nepoznal. Zobral fotografiu a roztrhal ju na márne kúsky a vyhodil do povetria ako malý papierový ohňostrol. Zlosť v ňom začala vrieť. Šmaril na zem hrnček s kávou, ktorú sotva dopil, a ona sa s treskotom rozbila. Čriepky modrého porcelánu sa miešali s kvapkami kávy, ale jemu to vôbec nepomohlo. Z kuchynskej linky vylovil nôž a krájal ním čalúnenú posteľ, na ktorej predtým ležala jeho matka.
Nevedel, na koho sa hnevá.
Na mamu? Na to nemal odvahu, nedovolila mu to láska k nej.
Na toho neznámeho? Kde bol, prečo ho nechal v tom celom sajrajte samého?
Na celý svet? Že je taký nespravodlivý a nechal ho tu takto zostarnúť?
Zlosť mu pomohla. Padol na rozpárané matrace a od únavy zaspal.
Spal celý deň a celú noc.
Potom sa zobudil a rozhodol sa. Odteraz bude žiť inak. V podstate ani nemal inú možnosť, lebo cítil, že ten byt a doterajší spôsob života by ho zabil. Predal ho a odišiel. Nikto nevedel kam, jednoducho zmizol preč.
Večerné správy komerčnej televízie:
V skorých ranných hodinách bolo pri rieke .... nájdené telo 44-ročného muža. Pravdepodobnou príčinou smrti bolo utopenie, nebohý mal v krvi tri promile alkoholu. Podľa okoloidúcich svedkov muž strávil predchádzajúci večer v miestnej reštaurácii v spoločnosti niekoľkých žien pochybnej povesti. Zavinenie cudzej osoby sa vyšetruje.
