Keď ste sa s partnerom dali dokopy, bolo to preto, že ste si v tom okamihu "sadli". Mali ste isté očakávania, boli ste ochotní meniť svoje správanie a prispôsobovať sa. Od druhej strany ste očakávali to isté - že bude ochotná meniť svoje správanie a prispôsobiť sa. Vy ste teda spĺňali partnerove predstavy a on spĺňal vaše. Časom sa vaše i jeho potreby a očakávania začali meniť - je to prirodzené, človek starne, má zážitky a skúsenosti, prídu či odídu deti, sú alebo nie sú peniaze (láska je aj o nich) a zrazu jeden z vás (v tomto prípade máte smolu, že nie vy) začne mať iné potreby a očakávania. Nie je to vaša vina, zmenil sa on. Potrebuje zrazu niečo iné. Muž, ktorý sa doteraz správal ako starostlivý otec, zrazu nepotrebuje partnerku, ktorá behá okolo detí, ale chce si "oddýchnuť" s inou, ktorá je celá jeho. Je veľmi pravdepodobné, že takých behá po svete veľa, ponuka dorastajúcich veselých a bezstarostných mladých žien je naozaj bohatá (nie nadarmo každá celebrita s povzdychom skonštatuje, že slovenské dievčatá sú krásne). Opakujem, nie je to vaša vina. Zmenili sa len partnerove potreby.
Alebo...žena, ktorá trpela v detstve nedostatkom otcovskej lásky, hľadá v tej chvíli romantika s nežnou povahou, pretože očakáva od neho hviezdne nebo a dušu na dlani. Keď si však založí rodinu a partner stále vzhliada ku hviezdam, jej potrebou sa stane človek, ktorý je schopný odvzdušniť radiátor a neminúť celú výplatu na najnovšiu encyklópediu o súhvezdí Raka. Zasnený nie je na vine, je stále rovnaký, partnerka len zmenila svoje očakávania. Toľko k vine - nevine.
Vy, opustenec, ešte stále dúfate. Ste odhodlaný bojovať do konca síl. Všetky slová odchádzajúceho partnera prechádzajú vo vašom mozgu dôslednou analýzou. Skúmate, či jeho pozdrav "dobrú noc" náhodou neznamená, že vás ešte stále ľúbi. Dospejete k výsledku, že určite áno, lebo vám to už dávno nepovedal s takým prízvukom na prvej slabike ako tentoraz. Keď vám nezavolá, v duchu si predstavujete, ako leží aj s autom v priekope a zúfalo sa snaží dotknúť mobilu, ktorý leží 10 centimetrov od neho, pretože inak by vám už predsa zavolal. Keď vám konečne zavolá, znamená to pre vás takmer návrat (čo na tom, že nemôže nájsť modrú košeľu a overuje si, či nie je niekde u vás). Ideálne by však bolo, keby ste sa aspoň pol roka vôbec nevideli.
Bohužiaľ, ani partner nebýva dôsledný - trápia ho výčitky svedomia a tak nemá to srdce nedvíhať vám telefón, keď vyvolávate dvestokrát denne. Nechce, aby ste trpeli, ale nie je schopný to zvrátiť. Najradšej by bol, aby ste boli naďalej šťastní - bez neho. Možno ani on nie je celkom rozhodnutý a to je priam vražedná situácia - ste totiž na hojdačke, partner chce byť tu i tam. Ako dlho sa toto hojdanie dá vydržať?
Chodíte okolo jeho prázdnej skrine, dokonca sa bojíte prezliecť periny, aby nevyprchala vôňa jeho pokožky ... keď vás známi volajú na chatu, vyhovárate sa na partnerovo pracovné zaneprázdenie ... deťom tvrdíte, že ocko ich nemôže naučiť bicyklovať bez koliesok, lebo tento víkend opäť nemôže prísť z týždňovky ... k rodičom chodíte stále menej, lebo vás bolia ich pohľady a otázky... tvárite sa ohromne veselo na všetkých tých firemných oslavách a pritom sa vám chce grcať ... nenávidíte potulujúce sa páriky v parkoch ... pohľad na detské pieskovisko plné šťastných kompletných rodín vo vás vyvoláva slzy, ktoré tajne utierate do vreckovky, pre istotu sa prestanete líčiť ... zabudla som na niečo?
Mám priateľku, ktorá nie je zástankyňou ultimát. Ja áno. Tvrdím, že kým opustený svoj dvojaký život akceptuje, nebude situáciu riešiť. Radšej si nájde tisíc výhovoriek, dokonca bude hľadať v expartnerovi kladné stránky osobnosti (on nie je zlý, to nevadí, že mi vzal posledné peniaze z peňaženky a minul ich na briliant pre frajerku). O svojom partnerovi ani v duchu nehovorí ako o bývalom ...
Ak však máte pocit, že už toho máte plné zuby, kopnite do toho a povedzte mu - VYBER SI. Ak to nepôjde, rozhodnite sa vy, nie on. Ukončite túto životnú etapu. Urobte z toho bod nula a odpichnite sa. Ja viem, obávate sa toho, ale vždy sa bojíme neznámych vecí. Vy neviete, čo vás za tým bodom čaká, ale ten strach, neistota a tápanie je oveľa horší ako následná istota zániku vzťahu. To mám overené.
Prvým krokom vpred je priznať si, že vzťah skončil. Ak to dokážete, ste na dobrej ceste. Oznámte to priateľom a rodine. Zdvihnite pri tom hlavu, nemáte sa prečo krčiť. Ste predsa skvelý človek hodný lásky. Ja viem, že opustení bývajú aj muži a pri rozchode sa asi cítia podobne ako my, ženy. Ak teda hovorím o expartnerovi, myslím tým samozrejme aj expartnerky. Uznajte ale, že výraz "opustil/a ma" vyzerá dosť nechutne, tak sa na mňa hádam nenahneváte, ak sa budem vyjadrovať vo svojom rode.
