Ja však tuším, aký pohľad sa vám naskytol. Pozeráte sa na nádhernú scenériu rôznozelenej nádeje, tam dolu pomedzi stromy zurčí váš život a máte strašnú chuť vybrať sa na výlet. Výlet tam, kde ste ešte neboli. Spomienka na bývalého partnera vôbec nepáli, fotky už netrháte, ale zliepate. Je to už len prečítaná kniha, vrah je známy a vy sa obzeráte v kníhkupectve po novom románe, ktorý by ste chceli začať čítať. Už nechcete opakovať tie isté chyby, ste naozaj veľmi odhodlaní robiť všetko inak ako predtým.
Zdá sa vám, že som nejaká romantická? Už si to zase môžem dovoliť, ale nezaprie sa vo mne učiteľ a účtovník v jednom (ja viem, strašná kombinácia), takže si to pekne dajme do správnych šuflíčkov:
1. Neočakávať od lásky, že trvá večne.
Vyzerá to pesimisticky, ale nie je. Je to jednoducho úplne obyčajná zákonitosť a platí to rovnako ako fakt, že raz musíme umrieť. Každý vzťah prejde fázou štekliacich motýlikov, utvrdzovania vzťahu a následného ochladnutia. Až vtedy sa ukáže, či to naozaj funguje a či obaja partneri fungovali aj na iných princípoch ako na vzájomnej vášni.
2. Nespadnúť do závislosti na partnerovi
Kedysi som si naivne myslela, že keď som raz zadaná, musíme byť jedno telo a jedna duša. To prvé však platí len pri plnení manželských "povinností" (neznášam toto pomenovanie, ale aspoň všetci viete, čo tým myslím). A tak som sa dobrovoľne a dokonca aj rada vzdala všetkých známych a priateľov, nemala som svoj čas, lebo logicky (kde je teraz tá logika?) som ho venovala mužovi a deťom. Žiadne kino s priateľkou alebo chata s bývalými spolužiakmi. Ešte raz pripomínam, robila som to dobrovoľne, lebo som si myslela, že to má práve takto byť. Až do okamihu, keď sa na tú chatu vybral on a nie so mnou... takže dnes si myslím, že dvojjedinnosť vo vzťahu skrátka nerobí dobrotu.
3. Byť sám k sebe úprimný.
No kto iný by ti mal povedať pravdu, ak nie ty sám? Môžeš si vynadať, môžeš sa aj poľutovať, ale hlavne, je úplne zbytočné si klamať, pretože nič sa tým nezlepší. Povedz si konečne, že ti naozaj vadia pohodené smrdiace ponožky v rohu obývačky, hoci ich majiteľ tak božsky žmurká modrými očami. Najmä v okamihu, keď som si bola ochotná priznať páliacu pravdu, poskočilo moje porozchodové liečenie o míľu ďaleko.
4. Byť absolútne jedinečný.
Znamená to, že sa správam presne tak, ako to cítim. Využívam svoje práva (ak chcem) a som si vedomá svojich kvalít. Beriem s rezervou to, čo na sebe nepovažujem za pekné a naopak zvýrazňujem to, čo je mojou prednosťou. Hovorím nielen o vzhľade, hovorím o povahových vlastnostiach a hovorím aj o profesijných kvalitách. Spomeniete si, ako najčastejšie reagujete na komplimenty? Ááále, nestojí to za reč...alebo Ja mám pekný zadok, čo ti šibe, pozri na tú celulitídu... alebo Ale to, že som dokázala vytapetovať celý byt, vlastne nič nebolo.... Figu borovú - stojí to za reč, ten zadok je rozkošný a tapetovať byt nedokáže každý!
5. Keď nejde o život, nejde o nič.
Frflať, hundrať a nadávať na to, čo nemôžem zmeniť. Vy máte radi ľudí, ktorí to robia? Mne osobne dosť lezú na nervy, môžu vyzerať aj ako Brad Pitt, akonáhle začnú všetko posudzovať a natierať čiernou farbou, u mňa nemajú šancu. Ja milujem slniečka, ktoré neberú život až tak vážne a užívajú si to, čo práve dostali. Ak totiž nemôžem niečo zmeniť, jednoducho sa s tým zmierim, nič iné nepomáha. Nemôžem očakávať od sveta, aby sa prispôsoboval on mne. Nemôžem očakávať od partnera, že bude chcieť byť práve so mnou. Nemôžem očakávať od rodičov, že budú súhlasiť s tým, čo robím. Beriem to ako fakt.....a urobím to, čo môžem a chcem ja.
6. Brať všetko s humorom.
Je to totiž spoľahlivý tester na priateľov. Nejde o humor podpásový, skôr mám rada také to jemné podpichovanie a úplne milujem metafory. Vtedy mám pocit, že medzi mnou a dotyčným (môže to byť rovnako muž ako žena) funguje istý súzvuk. Súzvuk znamená tiež sympatiu. A sympatia znamená priateľstvo. A úplne najlepšie je, keď beriem s humorom sama seba.
7. Užívať si prítomnosť.
Znamená to uvedomiť si, že to, čo práve v tejto chvíli mám, je moje šťastie. Stáva sa vám, že idete na dovolenku, celú ju prežijete ani neviete ako, a keď sa vrátite, po istom čase si vravíte...áno, vtedy sme boli šťastní? Ale prečo ste neboli v tej chvíli, keď ste sedeli na brehu mora a počúvali šum mora? Čo ste vtedy vlastne robili? Okrikovali ste deti, aby neliezli do vody alebo ste rátali minúty do najbližšej večere? Od istého času som začala veľmi intenzívne vnímať každú jednu chvíľu ... naberám si priestor, v ktorom sa nachádzam, ľudí okolo seba a vnímam farby, zvuky a vône ... keď mám pocit, že mi je čo i len trošku fajn, poviem si, áno, toto tu je moje malé šťastíčko. Ak si takto naozaj prežijete všetky obyčajne krásne okamihy, nikdy nebudete ľutovať, čo bolo. Budete šťastní teraz, nie vtedy...
8. Za moje pocity nezodpovedá nikto iný, len ja.
Prítomnosť či neprítomnosť životného partnera nie je podmienkou preto, aby som mohla byť spokojná a šťastná. Všetko moje pocity sú len výsledkom mojich myšlienok. Udalosti naokolo sú stále rovnaké, len reakcie na nich sú rôzne. Keď vám priateľka povie, že sa bude rozvádzať, zdá sa vám, že je to hrozné. Pre ňu je to možno záchrana pred alkoholikom, možnosť zmeniť zamestnanie, dôvod na samovraždu, spôsob, ako získať muža svojich snov, ďalšia rodinná katastrofa, oslobodenie, cesta ako schudnúť, milión ďalších možností... Stále tá istá informácia, tá istá vonkajšia okolnosť , ale veľa spôsobov, ako ju spracovať. Hovorí sa, že dobrá aj zlá nálada je nákazlivá. Ráno prídete do práce, šéf vám vynadá a vám sa hneď zdá, že tá predavačka je strašne pomalá. Odnesú si to aj deti, pretože zase neupratali izbu. Lenže vy stále myslíte na tú rannú nepríjemnosť. Myšlienka sa dá ovplyvňovať a ak je nepríjemná, vyhoďte ju z hlavy. Potom predýchate aj pomalú obsluhu v potravinách a neporiadok na písacom stole s pokojom v hlase i srdci. Nebudete pod vplyvom nálady svojho partnera a nebudete sa cítiť vinní ani pred rodičmi, ktorí neschvaľujú farbu vašej novej sedačky (len tak súkromne, toto umenie ešte celkom nezvládam, ale funguje to).
Tak ako Harry Potter, tak i Rozchodógia siedmym dielom končí. Nikto neumrel a to je celkom dobrý happyend. To, čo ma naozaj prekvapilo, bol ohlas ľudí v rôznych "fázach" rozchodu. Pár žien i mužov sa mi súkromne ozvalo, že im moja séria veľmi pomohla, jedna z dievčat nosí vytlačené články v kabelke a iná zase tvrdí, že hovorím vlastne za ňu. Dokonca i jeden celkom známy slovenský spisovateľ si ma všimol a odporúčil svojim priaznivcom (týmto ho pozdravujem). Ale ak by si z toho všetko niečo pre seba vzal čo i len jeden jediný človek na svete, myslím, že to stálo za to. A čo ja? Definitívne som uzavrela minulosť a môj život sa zatiaľ vybral veľmi zaujímavou cestou, o ktorej som si niekedy netrúfala ani len snívať...
