Keď vyhlásia moje meno, trošku neisto vykročím a hodím pani učiteľke kvet do ruky. Úplne zabudnem, po čo som tam išla a tak sa chcem otočiť a vrátiť späť. Vtedy ma pani učiteľka zastaví a podá mi ten papier. Ani nedýcham... sadnem si do lavice, keď mi Ľudka pošepne: Čo tam máš?
Uf, jednotka. Moje srdiečko sa rozbúši... tak predsa!
Už sme na konci. Na rad príde Tóno. Jeho priezvisko sa začína na Z a vždy je posledný. Aj minule nevedel napísať veľké písané E, vraj sa mu priveľmi krútilo na stranu. Tóno má zrazu veľkú slzu v oku. Má dvojku. Jediný z triedy. My ostatní sme sa začali smiať. Cez prestávku chlapci na Tóna pokrikovali, že je hlúpy. Nebol hlúpy, len sa vtedy nevedelo, že existuje nejaká dyslexia.
Je 31. január 2004. Moja dcéra prišla zo školy. Je úplne ako ja pred pár rokmi, tiež jej tečú slzy za každú kravinu. Vytiahne z ružovej tašky veľký popísaný papier. Spolu si sadneme do hojdacieho kresla a čítame. Nepozná ešte všetky písmená a tak jej čítam ja, že je veľmi šikovná, krásne píše a bez chýb počíta. Je veľmi kamarátska a ochotná pomôcť kamarátom. Mne tam tá jednotka vôbec nechýba. A nechýba mi ani neskôr, v jej škole sa známky udeľujú až v piatom ročníku. Škola má v meste povesť mimoriadne priateľskej ustanovizne, ktorá nemá vážnejšie problémy so správaním. Pred pár rokmi vyhrali deviataci cenu za Detský čin roka. Nevykonali nijaký mimoriadny čin, len pomáhali spolužiakovi, ktorý kvôli chorobe prišiel o nohu. Nosili mu do nemocnice úlohy a keď sa vrátil, hrali s ním futbal. Nikto sa mu nesmial.
Je 29. január 2009. Pán minister odovzdáva vysvedčenia stredoškolákom. Neodváži sa vojsť do triedy so šesť-sedemročnými prváčikmi. Nemá odvahu pozerať sa na slzy detí, ktoré nemajú jednotku. Vlastne nie jednotku, len akési nič nehovoriace jedno slovo. Neviete, či pekne čítajú a či píšu bez chýb. Škoda, že ministrom školstva nie je Tóno.
