V práci i súkromí sa zväčša pohybujem v spoločnosti ľudí, ktorí majú podobný stupeň vzdelania ako ja, žijú v rovnakom mestskom prostredí ako ja, pri práci používajú skôr mozog ako svaly (ako ja) a riešia zvyčajne podobné problémy s mužmi, deťmi, rodičmi, súrodencami či priateľmi.
Netrápi ma, že toto leto bolo sucho či záplavy a úroda je v háji, lebo moja výplata aj tak príde na účet vždy siedmeho. Trápi ma akurát to, že tá suma nezodpovedá spoločenskej hodnote toho, čo robím.
Nadávam na meškajúcu mestskú dopravu, hovorím priateľom vtipy o cestároch, ktorých v decembri prekvapila zima a ja sa preto nemôžem dostať do obchodného centra.
Frflem, že na mňa bola pokladníčka v hypermarkete drzá a dovolila si omylom nablokovať ružové gerbery namiesto červených karafiátov.
Trápim sa, že si syn nevie zapamätať anglické slovíčka a že dcéra doniesla trojku z fyziky.
Hnevá ma, že študentom v škole už týždeň vysvetľujem princípy fungovania zmeniek a oni sa stále tvária, že tomu nerozumejú.
Mám chuť vyfackať susedu, ktorá všade vidí sprisahanie a nič jej nie je dobré.
Neviem sa rozhodnúť, čo dať deťom ráno na desiatu, aby sa stále nenapchávali len sladkosťami a tajne zakomponujem do tašky kúsok zeleniny.
A potom, po celom tom namáhavom týždni, keď netreba robiť úlohy, variť večeru, premýšľať nad rozpočtom, nakupovať, upratovať, riešiť spory s nadriadenými i podriadenými, susedami, kamoškami, chorobami, pubertou, ľudskou zlobou a hlúposťou, tak vtedy sa konečne dostanem ku kreslu a pustím si telku.
Nezvyknem podliehať Paneláku, Ordinácii, Drišľakovinám, telenovelám, seriálom o upíroch a ani celovečerné filmy už od únavy nezvládam, nevraviac o agresívnej reklame na čokoľvek. Zvyčajne prejdem celú ponuku káblového operátora (aj na toho by som mohla nadávať, že zase zvýšil ceny) a skončím v posteli s knižkou v ruke.
Keď začal Farmár hľadá ženu, hneď som vedela, že ani toto pozerať nebudem. Ďalšia umelo upravovaná fraška s ľuďmi, ktorí sa chcú predviesť v telke a skôr ako nový partner by im pomohlo pár sedení u dobrého psychiatra. Lenže stačil jeden večer, keď som bola okolnosťami donútená jeden diel odsledovať. Áno, viem, som slobodný človek a vždy sa dá utiecť, no neutiekla som zo slušnosti... to však nie je podstatné. Podstatné je to, že odvtedy sa na tú reláciu zvráteným spôsobom teším.
A tak ako pomerne inteligentný človek, ktorý vie upiecť štrúdľu a číta Hlavu XXII., hľadám dôvod.
Uvedomujem si, že toto nie je celkom realita. V realite na vás nehľadí kamera, keď chcete niekoho pobozkať.
Uvedomujem si aj to, že je choré vyberať si celoživotnú družku z ponúknutých exemplárov, a že ženy o mužov nemajú čo bojovať v nejakej hlúpej súťaži o tom, kto zaštopká najviac deravých ponožiek farmárovi, ktorý o to ani nestojí.
Uvedomujem si, že tu sú ženy ponižované, postavené na úroveň teliatka, ktoré nemá právo na nič, len navariť obed, vyčistiť chliev a strážiť sliepky, aby nezdúchli ku susedovmu kohútovi.
Uvedomujem si aj to, že to robia dobrovoľne a bohužiaľ by sa chovali rovnako aj bez telky, lebo tak boli naučené z domu.
Uvedomujem si, hľadanie partnera nie je také jednoduché, ako to vyzerá, a že o láske to nie je (rozvedená žena potrebuje pre svoje deti otca a zázemie, a vtedy je jej jedno, že ten muž je trúba).
Uvedomujem si, ako ľahko sa dá riešiť zlosť, stačí obviniť niekoho, kto je po ruke z toho, že si nedokázal domyslieť, čo som mal na mysli (a k tomu ma štve, prečo sa tá žena vôbec nebráni).
Uvedomujem si, že chlap, ktorý vyzerá ako sud piva a chodí v rozčaptaných teplákoch, žiada od ženy, aby vyzerala ako Aneta Paríšková, keď ide do záhrady vyťahovať burinu, je hňup a somár.
Uvedomujem si, že je od televízneho štábu nechutné, keď odpočúva telefonáty svojich obetí a potom ich nechá do kamery rozprávať, aké sú úprimné a čestné, hoci zjavne klamú (však ste to počuli, nie?).
Uvedomujem si, že obyčajný málovravný básnik musí byť namäkko a preto hneď zabudne na teóriu o vnútornej kráse, keď sa na neho dve sekundy po zoznámení nalepí blondína so sexepílom a šepká mu do uška, aký je to samec.
Uvedomujem si príšernosť bielych ponožiek v lodičkách a príšernosť matky, čo vulgárne nadáva pred malou dcérou. Teším sa, keď ju "trúba" vyrazí, hoci sa tak malo stať už na začiatku.
A potom vidím, že tá vulgárna blýskavá namaľovaná príšera vyrastala v rodine, kde otec vyhlási, že "do p.... tie sku... to všetko zmanipulovali, však neukovali ani jej podprsenku a gaťky, ani zhora ani zdola, tak ako do p... si ten ko... mal vybrať jeho Martinku, keď z nej vlastne nevidel nič podstatné?" Dívam sa na dievčatko, čo chodí za príšerou ako za modlou a je mi jasné, že dopadne rovnako ako mama a stará mama. Je mi strašne smutno. Zájdem k svojmu spiacemu dieťaťu, pobozkám ho a zašepkám mu do uška, že tá trojka z fyziky je absolútne nepodstatná, len nech je z neho slušný človek.
Pozriem si výplatnú pásku a tie čísla mi zrazu nepripadajú také nízke, lebo si ich zarobím povolaním, ktoré ma obohacuje a nemusím pri ňom kydať hnoj a dojiť kravky. Ráno nechám auto doma a sledujem z autobusu, ako ostatní susedia nadávajú, že cestári neodhrnuli sneh. Prídem síce neskoro, ale počas cesty sa namiesto tipovania, ktorý vodič sa ma bez blikania chystá predbehnúť, rozprávam s deťmi. Dozviem sa, že nejaká dcérina spolužiačka vypisuje ktorémusi deviatakovi lístky a vyvoláva mu každý večer a on si ju vôbec nevšíma. Keď dcéra vyhlási, že by to malo by naopak, tak som celkom spokojná.
V obchode sa usmejem na pokladníčku, ktorá mi omylom zle vydala a strašne dlho sa ospravedlňuje. "To sa môže stať hocikomu", poviem.
Kamoške, ktorá ma volá na nákupy, poviem, že nemám rada nakupovanie vo dvojici, hoci inokedy by som si vymyslela nejakú zákernú chorobu.
Berme ten program ako dokument. Je síce upravený, ale dokument o tom, ako nemá vyzerať vzťah, ako nesmieme zasahovať svojim dospelým deťom do života, ako sa nelepiť na muža, ako nechať niekoho dopovedať vetu... stačí sa na to pozrieť a hneď si spomeniete.
Povedzme si pravdu, my ostatní sme rovnako nedokonalí. Tiež ohovárame kolegov za dverami, tiež nenecháme svoje deti dohovoriť a radšej prikazujeme, tiež máme vždy pravdu, tiež sme malicherní a urážame sa, tiež sme leniví a smrdí nám hnoj v topánkach, tiež túžime po dokonalejších partneroch, čo hlasne nesmrkajú a majú dobrú postavu, tiež potrebujeme niekoho, kto nás pochváli, tiež - tiež - tiež... (tu si môže doplniť každý čo len chce).
Viem, prečo to pozerám ja. Pozerám to, aby som nespyšnela. Tá moja pýcha mi vraví, že ONI sú strašní, sebeckí, vulgárni, hlúpi a debili, a že JA taká nie som. JA čítam kvalitnú literatúru, JA mám vysoké IQ a EQ, JA nesledujem bulvár, lebo je to hnus, JA som lepšia a múdrejšia ako oni. JA by som toho chlapa už dávno nakopala do zadku, ONA je blbá, keď to neurobí (nevraviac o tom, že my, blbečkovia pred telkou, ani netušíme, koľko z toho deja v strižni vystrihli). JA by som tamtú blonďavú líškajúcu sa ženskú už dávno prekukla a nenechala som ovplyvniť jej sladkým hlasom, ONI sú slepí, keď jej naleteli. Ja, ja, ja, oni, oni, oni...
Kedysi sa ma kolegyňa, tiež učiteľka, s hrôzou v hlase pýtala, či si tykám s personálom. Najprv som nerozumela, o čom to vraví, kým som neprišla na to, že si ma všimla v družnom rozhovore s bufetárkou. Kolegyňa vyrastala v učiteľskej rodine a pripadalo jej to čudné. Mne nie. Moji rodičia pochádzali z vidieka a hoci mama mala maturitu a pracovala v kancelárii, vždy sa milo privravela tetuške upratovačke v širokých sukniach či k robotníkovi, ktorý so špinou za nechtami prišiel do kancelárie pýtať si "ta dajaké lastro na tote pridavky na dzeci". Nikdy som ju nevidela pohŕdať nevzdelanými ľuďmi z vidieka len preto, že neskladajú svojím ženám komplimenty pri zbieraní zemiakov či vedú pletky so ženami z ulice a kukajú ostatným do hrnca. A preto ani ja nedokážem pohŕdať mužmi a ženami vo farmárovi, hoci to tak láka...
"Áno, dnes by sa už takto žiť nemalo", vravíme. "Dnes je iná doba, máme rovnoprávnosť, chceme, aby sa k sebe ľudia chovali slušne. " Lenže nie všetci sme tak boli vychovaní. Sú stále ľudia, ktorí žijú "po starom" a či sa nám to páči alebo nie, majú na to právo, ak tak chcú.
Mimochodom, poznáte Statky-zmätky, Ženský zákon, Kuba a Rysavú jalovicu? Kto by tie klenoty z archívu nemal rád? Je to klasika, za ktorú sa nikoho nenapadne hanbiť. Sledujeme to vždy, keď idú sviatky, chodíme na to do divadla, čítame to ako jednu z mála z povinnej literatúry. Lenže tie diela slovenskej literatúry sú vlastne rovnaké ako Farmár. Zmenila sa len doba a zmenil sa sposôb prezentácie, no dej a ľudia sú rovnakí. Keby bola v časoch Kukučína a Tajovského televízia, boli by možno dramaturgmi podobnej relácie... hlavné postavy sú ľudia z mäsa a kostí, obyčajní, bez škôl a mestskej výchovy. Nadávajú, hrešia, sú zákerní, nepochopiteľne reagujú, urážajú sa, domýšľajú si, nenechajú protivníka dohovoriť, ľúbia sa i nanávidia, ohovárajú, pretvarujú sa a starajú sa deťom a iným do života.
To isté robia všetky tie Martinky, Janky, Zdenkovia, Maťovia a neviemkto ešte. A ja sa chcem poučiť rovnako, ako to vyžadujeme od detí v škole pri čítaní povinnej literatúry.
Tak preto to pozerám...
PS: Možno by bolo lepšie, keby tie "príbehy" hrali profesionálni herci. Možno by sme nemali pocit, že je niekto ponižovaný. Lenže každý človek má slobodnú vôľu a tak ju neberme ani tým ženám a mužom, ktorí sa upísali Farmárovi. Robia to na základe svojho rozhodnutia.
A mojím slobodným rozhodnutím je aj sadnúť si v piatok do kresla pred televízor a pozerať to, čo chcem. Skúste to, prosím, akceptovať.
