Naše hroby boli na severe východného Slovenska, odkiaľ pochádza i moja mama. Jej rodičia pomreli pomerne skoro a zanechali po sebe desať detí, ktoré sa rozutekali od Plzne až po Košice a v rodnej obci neostal vôbec nikto. Keďže moja mama a jej brat bývali najbližšie, považovali za samozrejmé, že koncom októbra zbalia dve veľké kytice chryzantém, dva voskované fialové vence rovnakého vzoru, sadu bielych sviečok balených po 10 kusov a natlačia tú nádheru do starej škodovky. Chodievala som s nimi najmä preto, že to bola okrem uliatia sa zo školy jediná príležitosť povoziť sa v aute. Áno, milá mládež, kedysi nemala robotnícka trieda také možnosti ako má dnes a vozenie sa autom kamkoľvek nebola až taká samozrejmosť (no dobre, prichytili ste ma, preháňam).
Ak sa starej škodovke podarilo naštartovať, a zvyčajne sa podarilo, o dve hodinky sme vystúpili na miestnom cintoríne, kde bola vždy nehorázna zima. My, veľkopanskí mešťania, sme dorazili na sever v topánočkách a sviatočnom flaušovom kabátiku z Prioru, lebo podľa kalendára bol ešte len október a čižmy s vetrovkami sa vyťahovali zo skrine až koncom novembra.
Babka a dedko, ktorých som nikdy nepoznala inak ako dva železné krížiky ovešané umelým vencom, si ležali tak ako každý rok, asi päťsto metrov jeden od druhého. Manželov zvyčajne pochovávajú k sebe, ale dôvod odlúčenia bol naozaj praktického rázu - cintorín je príliš strmý a v niektorom zo šesťdesiatych rokov, keď umrel druhý z nich, spadlo vraj toľko snehu, že hrobár nemohol vyliezť do kopca a tak vykopal jamu na dolnom konci.
Najviac som sa tešila na zapaľovanie sviečok. Elán mi vydržal až do okamihu, kým mi po dvestopäťdesiaty raz sviečku nesfúkol studený vietor. Vtedy vzal situáciu do rúk mamin brat, ktorý postavil okolo spartakiádnej zostavy sviečok múrik z kartónového papiera. Hneď na to sme sa všetci rituálne postavili a tak zvláštne hľadeli... teda ja som nehľadela, pokukávala som po dospelých a dúfala, že odtiaľto rýchlo zmizneme do vykúreného auta.
Lenže to začala pre dospelých len tá pravá zábava."Aha", mrmle mama smerom k bratovi. "Cetka Šmendeľova. Kukaj jak zostarla." Sledujem pohľadom cetku v tmavej sukni a sivej šatke na hlave, ktorá stojí neďaleko pri inom hrobe. V tom veku mi všetky dedinské ženy od 30 do 100 rokov pripadali rovnaké. Staré a nevýrazné. Mama sa poberie smerom k nej, zvíta sa i vybozkáva, pochváli vnukov, vypytuje sa, ktorej dcéry či syna to sú. Položí sviečku i tam, leží tam tiež nejaký z ujov. Tento hrob je už murovaný, žijúca manželka má pri ňom svoje predplatené miesto. O dva kroky ďalej mama stretne kamarátku z detstva, čosi si vysvetľujú. Stojím stále pri tom našom hrobe, iba vidím, ako ukazuje na mňa a z úst jej môžem čítať "toto je moja dzifka... hej, v Košicoch... brat Ďoďo...", nárečie používa len tu, keď hovorí s príbuznými a kamarátkami zo školy. Mňa už žerú mrle, tých sviečok bude asi málo, cintorín je plný bratrancov, sesterníc, strykov s krátkym y a cetiek z neviemktorého kolena a moja mama stále stretáva ľudí, ktorých roky nevidela.
Študujem teda mŕtvu susedku, nejakú Boženu. Umrela pred dvadsiatimi rokmi, pre mňa je to neskutočne dávno. Má na náhrobku vyblednutú fotku so šatkou na hlave a mdlý výraz. Vôbec sa na fotke neusmieva. Ktovie, či bola vydatá a mala deti... ktosi tu položil jednu voskovú sviečku, ktorá zhasla skôr ako sa stihla rozhorieť. Asi jej nemal kto postaviť kartónovú stenu proti vetru.
Konečne začína strácať trpezlivosť vodič škodovky - mamin brat a zavelí na odchod. Ideme sa ešte do dediny pozrieť na rodný dom. Dom je vlastne príliš silné slovo, je to takmer zrúcanina. Dve izby s deravou strechou, ktoré slúžili ako kuchyňa, kúpelňa, spálňa, obývačka i detská izba pre dvoch dospelých a desať detí. Vlastne nie desať, len deväť, to najstaršie odišlo z domu skôr ako sa narodil jeho najmladší súrodenec. Vtedy ste sa čo najskôr museli postarať sami o seba a uvoľniť miesto mladším súrodencom. Smrdelo mi to tam zatuchlinou a voňalo jablkami, ktoré tam ktosi uskladnil na zimu. Túžila som rýchlo vypadnúť z ponurého miesta plného slamených matracov a špinavozelených stien pomaľovaných červenou vzorkou. Chcela som sa vrátiť do svojej vlastnej poschodovej postele, ktorá bola rovnaká ako tisíc ďalších poschodových postelí v Československu (poznávacím znamením bolo, že hore sa liezlo po kruhových otvoroch vyrezaných na boku postele), ale bola čistá, teplá a moja.
Vybehla som teda von do zimy a modlila sa, aby sme prepána nestretli nejakú cetku.
A to viete, že stretli. Násilím nás vtiahla do svojho domu a vnútila nám tie najúžasnejšie makové záviny, aké som kedy jedla.
Na ceste späť už bola tma. Cítila som chuť maku, smrdela som voskom a dymom a sledovala svietiace cintoríny za oknom auta. Mamin brat cestou špásoval, nech mu niečo zaspievam, aby nezaspal.
Mama skonštatovala, že naozaj všetci akosi zostarli.
